Umenie diplomacie sa v predstavách verejnosti vždy spájalo s noblesou, príkladným vystupovaním a kvalitným vzdelaním. Už od najstarších čias boli komunikáciou so susedmi poverovaní ľudia rozvážni a zdržanliví, o to viac, že neraz išlo o veľmi nebezpečnú aktivitu. Práca diplomatov sa totiž spájala aj so získavaním dôverných informácií, preto sa usilovali vystupovať čo najnenápadnejšie.

Narodil sa ako dievča

Diplomati, ako to vyplýva zo základnej povahy ich činnosti, zriedkavo patrili medzi všeobecne známe a populárne osobnosti. I tu sa však nájdu výnimky, ktoré akoby potvrdzovali pravidlo. Jednou z nich bol francúzsky špión, vojak a spisovateľ Charles-Geneviève d’Éon de Beau­mont, známejší pod menom Chevalier d’Éon. Narodil sa v roku 1728 v burgundskej obci Tonnerre. Jeho otec sa napriek šľachtickému titulu živil ako advokát a správca kráľovských majetkov. O detstve a mladosti tejto zaujímavej osobnosti sú známe len údaje, ktoré neskôr sám uviedol vo svojej autobiografii. V nej tvrdil, že i keď sa narodil ako dievča, vychovávali ho ako muža. Dôvodov mohlo byť niekoľko. Napríklad zachovanie titulu či majetkových práv. V každom prípade mu rodičia umožnili získať dobré vzdelanie, ktoré ukončil v roku 1749 absolvovaním College Mazarin v Paríži. Išlo o vysokú školu pre 60 vybraných študentov z území, ktoré boli k Francúzsku pripojené v 17. storočí. Keď v 21 rokoch úspešne absolvoval predpísané skúšky z civilného i kanonického práva, mohol si ako jeden z najlepších absolventov vybrať spomedzi niekoľkých možností ďalšej kariéry. Viacerí jeho spolužiaci sa stali vysokými cirkevnými hodnostármi, generálmi či poslancami. On sa rozhodol pre vstup do štátnych služieb.

Na ruskom dvore

Najprv pracoval ako tajomník parížskeho starostu, potom sa stal sekretárom správcu štátnych daní a súčasne ho vymenovali za kráľovského cenzora pre literatúru a históriu. Rýchla úradná kariéra sa náhle zastavila, keď sa zaradil medzi 32 členov Secret du Roi. Teda tajnej štátnej služby, ktorú na žiadosť Ľudovíta XV. zriadili v štyridsiatych rokoch 18. storočia. Jej členovia, ktorí prešli prísnym výberom, vyvíjali rôzne aktivity najmä v strednej a vo východnej Európe. Ich formy boli pestré, v prvom rade však mali podporovať francúzske záujmy. K bežným diplomatickým aktivitám sa tak pridalo hlavne získavanie informácií, kompromitujúcich materiálov, nadväzovanie kontaktov i zasahovanie do rôznych oblastí politického či hospodárskeho života. Agenti tajnej služby sa usilovali napríklad s podporou Saska presadiť na poľský trón francúzskeho kandidáta. Sám d’Éon bol vyslaný do Ruska, kde úspešne pôsobil až do roku 1761. Spomedzi osobností, ktoré využíval, možno spomenúť osobného lekára ruských cárov. Už vtedy na seba upútal pozornosť nie celkom štandardným spôsobom. Na dvor a do tesnej blízkosti pozoruhodnej cárovnej Alžbety Petrovny, ktorá vládla v rokoch 1741 - 1762, totiž prenikol v ženských šatách. Ako žena vystupoval počas celého pobytu a usiloval sa o zvýšenie vplyvu Francúzska v tejto krajine. Pôvodne profrancúzsky orientované Rusko totiž zásadne zmenilo svoju politiku, pričom uzavrelo spojenectvo s rakúskym cisárstvom proti rýchlo silnejúcemu Prusku.

Dôstojník v armáde

Keď sa Chevalier d’Éon vrátil do rodnej krajiny, dostal za svoju úspešnú diplomatickú činnosť viaceré ocenenia. Predstavení boli s výsledkami spokojní, čo sa prejavilo udelením dôchodku 2-tisíc livier ročne. Jeho ďalšie využitie „v službách Francúzska“ si však vzhľadom na jeho vystupovanie i povahu vyžadovalo dôkladné uváženie. No nepokojná povaha ambicióznemu d’Éonovi nedovoľovala nečinne čakať. Snaha presadiť sa, získať uznanie ho priviedla k rozhodnutiu pomôcť krajine aj v prebiehajúcej sedemročnej vojne. Bez ťažkostí získal dôstojnícku hodnosť a ako kapitán dragúnov bojoval vo viacerých bitkách. Vojna sa skončila pre Francúzsko porážkou, pričom okrem iného stratilo veľkú časť svojich zámorských kolónií. On sám za prejavenú odvahu i utrpené zranenia získal od panovníka Rad svätého Ľudovíta. S ním sa spájalo právo používať titul chevalier - rytier.

Z výslnia do vyhnanstva

Už v roku 1763 ho čakalo ďalšie, pre francúzskeho diplomata v tom čase najvýznamnejšie poverenie - misia v Londýne. Tam zastával pozíciu osobného tajomníka veľvyslanca, kniežaťa de Nivernais. Keďže knieža odvolali do vlasti, Chevalier d’Éon sa stal jeho zástupcom a splnomocneným dočasným veľvyslancom. Z tejto významnej funkcie mohol ľahšie plniť ďalšie, najmä špionážne úlohy pre vlasť. Jednou z nich bol nešťastný plán Ľudovíta XV. na inváziu do Anglicka. Neinformoval o ňom svojich ministrov, d’Éon však pomáhal agentom zhromažďujúcim informácie o anglickej pobrežnej obrane. Rýchlo si získaval priateľov medzi anglickou šľachtou a budoval sieť spolupracovníkov.

Zrazu sa však jeho diplomatická kariéra skončila. Nový veľvyslanec ho nielen degradoval na nižšieho úradníka, ale ho aj verejne zosmiešňoval. Dosiahol dokonca, že d’Éona povolali späť do Francúzska. Prudká Chevalierova povaha sa opäť prejavila. Odmietol sa vrátiť do vlasti a zverejnil niektoré tajné francúzske materiály, čo bolo dovtedy nevídané porušenie základných pravidiel a zvyklostí. Veľkú časť dôležitých dokumentov, kompromitujúcich priamo Ľudovíta XV., si však „pre istotu“ ponechal. Ukázalo sa, že urobil dobre. Najprv sa ho pokúsili zavraždiť, no nakoniec došlo k dohode. Chevalier d’Éon musel zostať v Anglicku, kde nasledujúce roky prežil vo vyhnanstve a prišiel o dôchodok.

Bolo to zvláštne vyhnanstvo. Žil v Londýne a oficiálne sa venoval svojej najväčšej záľube - bibliofilstvu. Postupne vybudoval cennú knižnicu, kde okrem 6-tisíc väčšinou unikátnych kníh získal viac než 500 rukopisných kódexov. V londýnskych kruhoch sa stal veľmi populárnym, pravidelne totiž chodil v ženských šatách, predstavoval sa a vystupoval ako žena. Jednou z najpikantnejších záhad, či je v skutočnosti muž alebo žena, sa v tom období nepodarilo londýnskej spoločnosti vyriešiť.

Zdá sa, že jeho hlavnou úlohou bola naďalej špionáž pre Francúzsko. Ako inak si vysvetliť, že už v roku 1766 mu Ľudovít XV. nielen všetko odpustil, ale vrátil mu aj dôchodok? Navyše nie pôvodných 2-tisíc, ale až 12-tisíc livier ročne. Do vlasti sa vrátil v roku 1777 a po dohode s tajnou službou už neustále vystupoval ako žena. Udalosti, ktoré sa na konci 18. storočia v Európe odohrávali všade naokolo, ho však nenechávali ľahostajným. Ako dobrovoľník chcel odísť spolu s francúzskymi oddielmi do vojny, ktorú viedli americké kolónie proti Anglicku, ale panovník jeho odchod neschválil. Ako penzista trávil nasledujúce roky v rodnej obci, kde sa venoval literárnej činnosti. Nadviazal na knihu, ktorú vydal v Anglicku, a pripravil svoje memoáre pod názvom La Vie Militaire, politique et privée de Made­moiselle d’Éon.

Smutný záver života

Diplomati a špióni by nemali písať svoje pamäti v nepokojných obdobiach, navyše za života mocných, ktorým slúžili. Opäť, tentoraz už nie celkom dobrovoľne, musel odísť do Londýna, kde ho zastihli udalosti Veľkej francúzskej revolúcie. Tá ho pripravila o štátnu penziu a do istej miery aj o pôvodné kontakty či možnosti. Ocitol sa zrazu bez prostriedkov a aby prežil, musel začať rozpredávať svoje milované knihy.

Napriek pomerne vysokému veku sa stále nevzdával. V roku 1792 predložil francúzskemu Národnému zhromaždeniu návrh na vybudovanie samostatnej ženskej divízie, ktorá by bola určená na boj proti jednotkám rakúskych Habsburgovcov. Jeho návrh bol zamietnutý. Preto nastúpil do boja sám ako dobrovoľník. V roku 1796 bol vážne ranený a to znamenalo koniec jeho aktívneho pôsobenia. Opäť sa vrátil do Londýna, kde žil v biede. Keď v roku 1810 zomrel, pitva ukázala, že anatomicky bol mužom, pričom „mužské orgány mal dokonale sformované“. Lekárska správa však súčasne pripustila na tele niektoré ženské znaky. Z tohto dôvodu aj pre fakt, že prvú polovicu života žil ako muž a druhú ako žena, má na hrobe uvedené iba priezvisko „d’Éon de Beaumont 1728 - 1810“.

FOTO v GALÉRII

S osobou Chevaliera d’Éon sa pre jeho obojpohlavné vystupovanie spájalo mnoho pobúrenia, škandálov a nepriaznivých komentárov. Ale napriek tomu, že v danom období milostné výstrelky tvorili bežnú súčasť života všetkých spoločenských vrstiev, nevie sa o žiadnom pomere, ktorý by udržiaval s mužom či so ženou. Keď zomrel, do hrobu s ním odišlo mnoho tajomstiev európskej politiky a tých najmocnejších, ktorí stáli na jej čele. Niečo síce naznačil vo svojich pamätiach, bol to však zrejme iba zlomok toho, čo povedať mohol. A tak sa jednými z mála pamiatok na život tohto zaujímavého diplomata a špióna 18. storočia stalo len niekoľko zvláštnych malieb a pojem eonizmus, používaný niekedy ako synonymum pre transvestizmus, sexuálnu úchylku.

​Text: Patrik Derfiňák