Tajne, s mladíckym vzdorom a vzrušením sme si v osemdesiatych rokoch pospevovali jeho slávne songy Bratříčku, zavírej vrátka, Salome či Anděla. Nevedeli sme, ako zakázaný básnik s gitarou vyzerá, ale jeho piesne plné poetiky, lásky a burcujúcich veršov o období temna sa nám dostávali pod kožu.
Karel Kryl žil od roku 1969 v Mníchove, ale kontakt s československými poslucháčmi nestratil. Vo svojej rodnej krajine vystúpil na verejnosti po dvadsiatich rokoch - 3. decembra 1989 na Koncerte pre slušných ľudí v pražskej športovej hale. Na druhý deň z balkóna Melantrichu zaspieval s Karlom Gottom štátnu hymnu. To neskôr oľutoval.
So zahraničnými skúsenosťami, zmyslom pre spravodlivosť a s kritickými veršami sa postupne dostával do úzadia aj v časoch demokracie. Po jeho nečakanom skone sa hovorilo, že mu puklo srdce z toho, čo sa po Nežnej revolúcii dialo.
Vonku sa zotmelo
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov českého protestsongu prišiel na svet 11. apríla 1944 v Kroměříži ako prostredné dieťa Karla a Marie Krylovcov. Napriek tomu, že jeho otcovi komunisti krompáčmi rozbili tlačiareň a postavili ho k lopate, hovoril o šťastnom detstve. Traja súrodenci sa spolu naháňali po lúkach, s rodičmi si čítali knihy.
Prvú pesničku napísal na Keramickej škole v Bechyni. Viac ako hrnčiarstvo ho priťahovala poézia a hudba. Jeho songy sa od začiatku roku 1968 objavovali v rozhlasovej hitparáde Houpačka, ale príliš nerezonovali. Úspech prišiel až s pesničkou, do ktorej vložil svoj strach z duniacich tankov v uliciach Prahy po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta. „Prší a venku se setmělo, tato noc nebude krátká, beránka vlku se zachtělo, bratříčku, zavřel jsi vrátka?“ znie refrén piesne Bratříčku, zavírej vrátka, ktorá vo výstižných obrazoch komentovala okupáciu a dodnes vyvoláva zimomriavky.
Publicista Jiří Černý mu pomohol vybrať ďalšie skladby a pustili sa do príprav na vydanie platne. Na pultoch sa objavila v roku 1969 a niesla názov Krylovho prvého hitu. Desaťtisícový náklad sa rýchlo vypredal, vydavateľstvo Panton pripravilo ďalších štyridsaťtisíc kópií. Čo nestihli poslucháči rozchytať, dal nový riaditeľ na dvore vydavateľstva rozrezať cirkulárkou. Buričské piesne už začali byť tŕňom v oku.
Zakázané krylovky
Kryl bol v septembri 1969 na festivale v Nemecku, keď v Československu rozhodli o uzavretí hraníc. „Mal som so sebou diár, gitaru a dve čabianske klobásy, ktoré som už zjedol. Premýšľal som, či ísť do tej zavretej klietky, a rozhodol som sa zostať vonku. Myslím, že to bolo správne. Celých dvadsať rokov som robil prácu pre Československo a o Československu,“ zaspomínal si v jednej relácii. „Platne, ktoré som posielal vo falošných obaloch, stáli pár ľudí, aj Slovákov, basu. Pretože zabudli začmárať vignetu, ako som im hovoril. Chválili sa, keď nahrávky dorazili a pravdepodobne mali tí ľudia zlú spoločnosť.“
Počúvať Kryla zakázali nielen v komunistickom Československu, ale aj v Poľsku, kde mal tiež množstvo fanúšikov. „Najviac kamarátov v Slobodnej Európe mal Karel v poľskej sekcii. Myslím, že sa mu páčilo, že sme takí trošku viac bojovní, otvorení, konkrétnejší a možno viac emotívni,“ opísala Krystyna Krauze, režisérka dokumentu Bratříček Karel.
Zostal v cudzej krajine a kultúre bez rodiny a priateľov. Zvykol si, pretože všade sa nájdu ľudia, ktorí podajú pomocnú ruku. „Ten domov tam nakoniec vznikol. Domov je tam, kde sa človek vracia,“ povedal v dokumente ČT v roku 1992. Tvrdil, že Mníchovčanom sa človek môže stať bez toho, aby bol Bavorákom, pretože je to priateľské mesto.
Rodná, a predsa cudzia
Krátko po Nežnej revolúcii prišiel do rodnej krajiny na pohreb svojej mamy, ktorá zomrela 24. novembra 1989. Zakrátko vystúpil pred nadšeným davom, ktorý poznal jeho texty naspamäť. Dlho si vyčítal dueto s Karlom Gottom zo 4. decembra 1989, na ktoré ho presvedčil Václav Havel a hudobný kritik Jiří Černý. On, dvadsať rokov v exile, stál bok po boku s hviezdou komunistického Československa.
Dlhé mesiace koncertoval, prespával, kde sa dalo, v krčme debatoval s novými politikmi aj obyčajnými štamgastmi. Prenikavým pohľadom sledoval dianie a neustále tvoril. Stále bolo čo kritizovať. Demokracia na československý spôsob nenaplnila jeho očakávania. Prekážalo mu, že komunisti zostali nepotrestaní. A mnoho ďalších vecí. „Domnievam sa, že dnes sa veľké množstvo ľudí potrebuje nasýtiť,“ nešetril kritikou.
Jeho tvrdé slová sa novým predstaviteľom štátu nepáčili. Hodil sa im, keď po revolúcii spieval davu a umocňoval emócie zo 17. novembra. Inak však „malý veľký muž“ politikov príliš nezaujímal. „Začal písať také pesničky ako ,demokracie rozkvétá, byť s kosmetickou vadou, ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobně kradou‘. Zrazu mu ubudli koncerty, nebolo organizátorov, ktorí by ho chceli pozvať, a Karel to veľmi ťažko niesol,“ opísal situáciu Krylov brat Jan.
„Nevraciam sa sem, chodím sem znova bývať,“ komentoval pesničkár v roku 1992 svoj pobyt v rodnej krajine. Z jeho slov už bolo cítiť zatrpknutosť a sklamanie. „Idem vlastne do cudzej krajiny. Prichádzam síce s perfektnou znalosťou češtiny, ale zároveň s dvadsiatimi rokmi prežitými v iných podmienkach než ktokoľvek v tejto krajine.“ Upozorňoval aj na to, že mnoho šikovných Čechov v zahraničí chcelo svojej rodnej krajine pomôcť, skúsenosťami aj peniazmi, ale boli „vypoklonkovaní“.
Veľké rozčarovanie zažíval aj pre rozdelenie republiky. „Máme tu v Česku a na Morave nový šovinizmus. ,Čo máme s tými Slovákmi? Nech si idú.‘ Ale my s nimi máme deti, históriu. Slováci sú súčasťou našej republiky, nech bola akákoľvek, bola to republika. Sú prelezení Českom a my zase Slovenskom,“ vravel. „Staviame si zase ploty. Hovoríme, že ich chceli postaviť zo Slovenska, ale plot má dve strany. Verím však, že sa dá priateliť aj cez ten plot.“ Tieto pocity vložil do veršov a akordov: „Od Čadce k Dunaju počuť čudnú nôtu: Hranicu stavajú z ostnatého drôtu. Kamarát-separát, nová paralýza. Z Moravy do Blavy vyžaduje víza,“ nôtil po slovensky v pesničke Od Čadce k Dunaju.
Dodnes na Kryla nedajú Slováci dopustiť. Bol aj ich hlasom, ich básnikom s gitarou, ktorého songy poznajú naspamäť.
Ženy a krčmy
Keď už pre demokratických lídrov nebol pohodlnou ikonou, hľadali chyby. Áno, mal rád ženy a pohostinstvá. Nikdy sa tým netajil. Pre Karla Kryla bola krčma druhým domovom od pätnástich rokov. „Miestom, kde sa človek stretol s ľuďmi,“ doplnil. Dokázal sa opiť s neznámym vandrákom, ale aj zohnať prístroje do ostravskej nemocnice. „O jeho spoločnosť prestali stáť tie súčasné celebrity, lenže Karel sa presunul k robotníkom v montérkach a pokračoval v pití s nimi. Bolo to vtedy jednoduché, o čo sa dnešná pražská kaviareň snaží - označiť Kryla za alkoholika. Priznajme si konečne, že Václav Havel bol alkoholik oveľa väčší,“ napísal na svojom blogu český publicista Aleš Presler.
A ženy? V mladosti pre svoju výšku 159 centimetrov nemal príliš šťastie v láske. To sa však o pár rokov zmenilo a po návrate na rodnú hrudu pôsobil na nežnejšie pohlavie ako magnet. Boli ním priam posadnuté a Krylovou slabosťou boli objemnejšie dámy.
Prvý raz sa oženil v roku 1973 v emigrácii. Jeho vyvolenou sa stala dcéra českých emigrantov Eva Sedlářová, ale po dvoch rokoch sa rozviedli, pretože si našla iného. „Nebol to obyčajný milostný vzťah, ale stav duše. Odhodlanie s niekym zostarnúť,“ komentoval bolestný rozchod básnik a pesničkár.
Tri roky po rozvode sa v Nemecku zoznámil s Marlen Brousertovou. Žili spolu dlhé roky, ale po Nežnej revolúcii sa vracal do Česka, kde bol hviezdou a o fanúšičky nemal núdzu. Prežil románik s Jiřinou Lebedovou, ktorá mu prenajala svoj pražský byt. V ňom potom býval so svojou mladučkou milenkou Markétou Matouškovou, ktorá v roku 1995 vydala knižku 1 063 dnů s Karlem Krylem. V búrlivom období milostných vzťahov sa v roku 1991, po pätnásťročnom spolužití, oženil s Marlene.
Posmrtné fámy
„Vždy mám pocit, že niekto zazvoní a povie: Tě bůh brácho, můžu u tebe přespat?“ priznal kedysi jeho brat Jan v dokumente Nevyjasněná úmrtí: Občan Karel Kryl.
Ešte na začiatku roka 1994 kultový pesničkár plánoval, ako oslávi svoje päťdesiate narodeniny. Nedožil sa ich. Ráno tretieho marca v Mníchove zomrel. Hovorí sa, že v tej chvíli sa na fasáde Divadla na Vinohradoch ulomilo krídlo kamenného anjela.
Kadejaké správy sa šírili. Že mu prasklo srdce z diania po novembrových udalostiach či z rozdelenia Československa. „Najbizarnejšia fáma bola, že nezomrel, ale odišiel do Južnej Ameriky,“ spomína Jan Kryl. Sestra Marie zostala pragmatická. „V rodine máme veľmi krátky knôt. Mama mala tri infarkty a na tretí zomrela. Babička ich mala šesť a na siedmy umrela. Tato mal tiež choré srdce. Mňa teda tá smrť neprekvapila vzhľadom na to, ako sa to stalo.“
Omša za Karla Kryla bola v kláštornom Kostole svätej Markéty v Prahe. Zišli sa pred ním asi štyri tisícky ľudí. Václav Havel sa na pohrebe nezúčastnil. Kryla pochovali na Břevnovskom cintoríne.
FOTO V GALÉRII
Parlament neodhlasoval uctenie si jeho pamiatky minútou ticha. Mnohé ocenenia získal in memoriam, napríklad mu v októbri 1995 udelil Václav Havel medailu Za zásluhy II. stupňa a o deväť rokov neskôr český prezident Miloš Zeman Rad Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy. Ktovie, ako by sa postavil k týmto cenám sám pesničkár, keby žil.
