Tip na článok
V horách: Mal rád výzvy.

Nepotreboval pre život slávu: Významný horolezec Vladimír Plulík zmizol v Karakorame

Do slovenskej horolezeckej histórie sa zapísal predovšetkým zimným sólo nonstop prechodom hrebeňa Vysokých Tatier v roku 1997, ktorý o dva roky zopakoval v lete. V roku 1998 vystúpil bez umelého kyslíka na Mount Everest.

Galéria k článku (7 fotografií )
Vrchol Everestu: Plulík stál na ňom pred dvadsiatimi rokmi sám.
V Karakorame: Pár dní pred posledným výstupom.
V Himalájach: Vlado, vpravo, s Pavlom Lazarom, vedúcim úspešnej everestskej expedície.

Pred desiatimi rokmi zmizol bez stopy na osemtisícovke Broad Peak v Pakistane.

Vytrvalý

Rodák z Piešťan Vladimír Plulík najprv chodil na vandry. Boli veľmi dobrá partia. „Raz prišiel domov, že objavili skaly, na ktorých sa lezie. Boli to Sokolie skaly,“ vraví sestra Zuzana. „Tak sa začalo jeho lezenie. Prvé lano mal z našej stavby - z plošinového pracovného výťahu.“

Maturitu si urobil na Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Bernolákove, ale pokračovať nechcel. Vedel, že tým smerom sa nebude uberať. „Ja som mu vravieval - Vlado, ty si z inej planéty! Jeho iné ako hory nezaujímalo,“ hovorí brat Marián. „Robil skladníka, potom v rôznych pridružených výrobách ako výškový pracovník. A keď prišiel z výškoviek, namiesto oddychu sadol na bicykel a naháňal kondičku.“

Popri lezení bol bicykel jeho druhou veľkou vášňou. „Po bicykli sa mi dobre lezie,“ vravieval s úsmevom. „Dokázali sme sa zobrať a na starých bicykloch prejsť z Moravian do Kálnice a späť,“ spomína Marián. „Krátke trasy ho nebavili.“

„A keď po návrate z výškových prác nešiel na bicykel, vybral sa na korčule alebo robil zhyby na dvore,“ pamätá si mladšia sestra Katarína. „Hrazdu si vyrobil z kovových tyčí z lešenia. Bol neskutočne vytrvalý, zniesol veľa.“

V posledných rokoch ho chytil spinning. Ľudia, ktorí ho videli makať, vraveli: „Chodí sem jeden holohlavý a kotúče má také horúce, že by na nich mohli smažiť vajcia.“

Prísny na seba

Vlado sa dal dohromady s horolezcami z Piešťan a okolia. „Vedel vymyslieť pekné akcie,“ rozpráva jeho najčastejší lezecký partner Ján Markech. „Mal v sebe iskru, ktorú som uňho vždy obdivoval. Robil výstupy, ktoré boli náročné.“

Vladovým krédom bolo - Lez, na čo máš! Jemu však postupom času málokto stačil. Lezecky i kondične. „Výkonnostne bol predo mnou, nestíhal som mu. Vlado bol vždy na prvom konci lana. Liezol s istotou, rýchlo. Niekedy sme spolu trávili aj niekoľko víkendov po sebe.“

Aj väčšinu reťazoviek v Tatrách robili spolu. Vlada spájanie niekoľkých ciest chytilo. „Jeho štýl v reťazovkách bol ísť totálne naľahko. Raz som si zobral prilbu a on ma za to zďubal, že som ťažký. Vlado sa nebál morálových prelezov. Zdravo riskoval, veril si. Vedel, že na to má. Pritom vyberal samé ťažké cesty. Rád som sa pozeral, ako ľahko lezie. Mal silu v prstoch.“

Keď si Vlado zaumienil, že nejakú cestu v Tatrách vylezie voľne, tak to skúšal dovtedy, kým ju nevyliezol voľne. „Pamätám si, ako mi raz povedal, že si musel odsadnúť v poslednej dĺžke nejakej cesty,“ hovorí brat Marián. „Už sám voči sebe to bral tak, že to nie je to, čo chcel dosiahnuť. Musel sa do cesty vrátiť a vyliezť ju čisto.“

V núdzi oporou

„Vlado bol cieľavedomý a húževnatý, v lezení postupne vynikal,“ rozpráva horolezec Dušan Myslivec. „Veľa trénoval a bol silný najmä vo vytrvalosti a v psychike. Veľa ťažkých ciest na skalkách dokázal vysólovať. Nebál sa ísť do názorového konfliktu. Bol na seba tvrdý a keď mu niekto nestačil, potiahol zaňho alebo sa do problému pustil sám.“

Na expedícii v Patagónii Vlado potvrdil, že sa naňho dá vždy spoľahnúť. Keď liezli na Torres de Paine, Dušan Myslivec mal pád, pri ktorom si zlomil nohu. Ostatní boli ďaleko, bolo jasné, že Vlado si s tým musí poradiť sám. „Vnášal do toho toľko pokoja, že som ani na chvíľu nepochyboval o tom, že sa nám podarí zlaniť dolu stenou.“

Najväčší problém nastal v mieste, kde bolo treba dostať sa šikmo nahor cez snehovo-ľadové pole. „Vlado to bez istenia vyliezol a mne pomohol dostať sa k nemu, aj keď za ukrutných bolestí. Stadiaľ už viedli fixy. Vďaka jeho racionálnemu mysleniu a rozvahe sme sa dostali zo situácie, ktorá by bola problematická aj v zimných Tatrách.“

„Mne sa na lezení s Vladom vždy páčilo, že zbytočne nerozprával. Keď mal istiť, tak istil, a keď liezol, tak liezol,“ pridáva Jaroslav Dutka. Raz sa dohodli, že vylezú Pochylého cestu Centrálny kút na Galériu Gánku v zime. V jednej dĺžke mal Jaro pád a škaredo si natrhol ruku. Krv kvapkala na Vlada na štande. „Ani mu nenapadlo, že by som nepokračoval. Keď ku mne doliezol, povedal, že bude ťahať dve dĺžky za sebou, aby sa mi zahojila rana,“ smeje sa Jaro. Bol z toho druhý zimný výstup a ocenenie výstup roka.

Parádny výkon

O hrebeň Vysokých Tatier sa Vlado najprv pokúšal s Jánom Markechom. Ukázalo sa, že jednoduché to nebude. Dali viac pokusov. „Nie vždy som s ním mohol ísť. Robil som šoféra, nemal som toľko času,“ vysvetľuje Ján Markech. „Vlado preto išiel i sám. A potom to už chcel robiť iba sólo. Bola to preňho veľká výzva. Kondične, technicky aj psychicky.“

Keď sa Jano dozvedel, že v januári 1997 to Vladovi vyšlo a prešiel sólovo nonstop celý zimný vysokotatranský hrebeň za 50 hodín čistého lezeckého času (celkovo 72 hodín), bral to ako normálnu vec. Vždy bol presvedčený, že to dokáže.

Ani Vlado z toho vedu nerobil. Bratovi len zavolal, že spravil hrebeň a potom mu porozpráva. „Vlado sa nestaral o to, či o tomto supervýkone bude niekto písať, on si splnil svoju výzvu a bol so sebou spokojný,“ hovorí brat.

Dva roky nato, keď prešiel hrebeň sólovo nonstop aj v lete za 27 hodín čistého lezeckého času, išiel mu Marián naproti. „Vlado mal odjakživa taký zvláštny typ chôdze, aby si šetril energiu. Keď som ho vtedy zbadal schádzať, jeho krok bol ťažký. Bolo vidno, že ho to stálo veľa síl. Keď sme sa stretli, iba sucho skonštatoval, že on to dokázal, teraz nech sa ukážu mladí.“

To, čo Vlado hlavne zimným sólo nonstop prechodom dosiahol, vystihujú slová predsedu Slovenského horolezeckého spolku JAMES Igora Kollera: „Je to jeden z najväčších výkonov, aký sa našim horolezcom kedy podaril. A to nielen v tatranskej histórii.“

Na Evereste

Na prvej himalájskej expedícii na osemtisícovku Kančendžonga v roku 1997 sa zdalo, že mu výška veľmi nesedí. Aklimatizoval sa pomalšie, vystúpil do 7 900 metrov. On však bol pokojný. „Presvedčil som sa, že mám na to, aby som pôsobil aj v najvyšších horách,“ vravel.

Rok nato to potvrdil. Na Mount Evereste. Z trojice, ktorá stála na vrchole, on jediný nepoužil prídavný kyslík. Pritom pôvodne sa s ním do vrcholového družstva nerátalo. Bol iba v podpornom družstve, ktoré budovalo výškové tábory a nieslo materiál pre vrcholovú dvojicu Hámor - Zboja postupujúcu s kyslíkom. „Jeho výkon na Evereste bol úžasný práve preto, že si to musel oddrieť,“ zdôrazňuje vedúci úspešnej expedície Pavol Lazar. „Bol nakoniec iba druhým Slovákom na vrchole bez použitia umelého kyslíka, ktorý sa z neho vrátil. A prvým zo severnej strany.“

„Vlado mi bol najbližší zo slovenskej expedície,“ pridáva Radek Jaroš, prvý Čech s Korunou Himalájí. „Drvivú časť výstupu na Everest, čo bola moja prvá dosiahnutá osemtisícovka, som absolvoval práve s ním. Až pod vrcholom sme sa rozdelili - ja som mal krízu a na vrchol som vyšiel s Noskom z našej, českej výpravy. Na ďalší deň som zostupoval opäť s Vladom až do Severného sedla, kam nám prišli jeho slovenskí kamaráti naproti.“

Napriek tomu mnoho ľudí o Plulíkovom everestskom výstupe ani nevie. „Vlado bol na seba nesmierne náročný. Keď niečo dosiahol, bolo na ňom vidno, že ho to teší, ale nepotreboval pre svoj život slávu,“ vysvetľuje brat Marián.

Na otázky typu, či si viac cení výstup na Everest, alebo zimný nonstop sólo prechod vysokotatranského hrebeňa, mal naporúdzi takúto odpoveď: „Everest je Everest, je to najvyššia hora sveta, ale tatranský hrebeň kladiem rovnako vysoko, ba možno ešte vyššie.“

Nezvestný

Pred odchodom do Karakoramu v roku 2008 sa Vlado zveril, že ho v posledných dvoch či troch rokoch uchvátilo lyžovanie vo vysokohorskom teréne. Tam v 45 rokoch videl ďalšie možnosti realizácie. „Cítim, že rýchlosť mi už chýba, ale vytrvalosť je dobrá. Kondične sa cítim stále výborne,“ vravel.

„Vlado žil vo svojom svete, svete športu a športových výkonov, či to bolo horolezectvo, behy, alebo horské bicykle,“ hodnotí brat Marián. „Keď si raz vytýčil nejaký cieľ, tvrdo makal, aby ho dosiahol. Nebola na svete sila, ktorá by ho odradila. Perfekcionista, ktorý si nič neodpustil a využíval každú voľnú minútu na trénovanie. Keď svoj cieľ dosiahol, o pár dní už rozmýšľal nad novou výzvou.“

„Bol ideálny partner do hôr,“ myslí si jeho sestra Zuzana, ktorá tiež liezla. „Vždy dobre pripravený, spoľahlivý, mal preštudované cesty, odsledované počasie, jednoducho človek, ktorému môžete plne dôverovať. Akoby všetku zodpovednosť prevzal na seba.“

Brata Mariána najviac škrie, že o posledných chvíľach Vladovho života zostalo veľa nejasností. Pár dní predtým Vlado vystúpil alpským štýlom na vrchol Gašerbrumu I, svojej druhej osemtisícovky. Z pokusu na tej ďalšej, Broad Peaku, sa už nevrátil...

Keď sa Vladov vtedy šestnásťročný syn Matúš dozvedel, že otec je nezvestný, vôbec si to nepripúšťal: „Myslel som si, že sa ako vždy objaví. Kým žil, vôbec som si neuvedomoval, kto vlastne bol. V škole som sa síce chválil, že môj tatko vystúpil na Everest a bez kyslíka, ale že sám prešiel celým hrebeňom Vysokých Tatier, som vlastne ani neregistroval. Až neskôr som pochopil, čo to znamená, keď môžete byť na niekoho naozaj hrdý.“

VIDEO Plus 7 Dní