Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Viedenský Theater am Kärtnerthor 7. mája 1824 praská vo švíkoch. Koná sa premiéra Beethovenovej Deviatej symfónie d moll. Zaznieva búrlivý potlesk, ale autor ho nepočuje. Jeho uši nezachytia ani jediný tón svojho veľkolepého hudobného diela. Takmer tridsať rokov prežil jeden z najvýznamnejších skladateľov obdobia klasicizmu v hluchote. Nie div, že malý, zavalitý umelec často pôsobil nevrlo, náladovo a unikal do svojho vnútorného sveta.

Kto by uniesol tú ťarchu? Zasvätiť život hudbe a nepočuť ju? Vyletieť a zostať visieť v hluchom prázdne? Beethoven sa však nevzdával. Komponoval a miloval do posledného dychu. Aj keď ani jeho láska k ženám nenašla naplnenie a skladateľov list „nesmrteľnej milenke“ dodnes nedá životopiscom spávať.&nbsp;

Na svet prišiel 16. decembra 1770 v nemeckom Bonne. Meno Ludwig dostal po starom otcovi, hudobníkovi u kolínskeho arcibiskupa. Svojho deda si vždy ctil, horší bol chlapcov vzťah k otcovi, spevákovi i pijanovi, ktorý syna vôbec nešetril. Viedol ho k hudbe, ale bez láskyplnej motivácie. Ani otcov despotický prístup však malému Ludwigovi hudbu neznechutil a vytvoril si k nej vrúcny vzťah. Johann učil hrať syna na husliach a klavíri a neraz ho výukou trápil aj po nociach. Unavené dieťa zanedbávalo školu a doma trpelo. Alkoholom podgurážený otec a chorľavá matka nezvládali svojich sedem detí.

Prežil z nich len Ludwig a dvaja mladší bratia Karl a Johann. Malý Ludwig sa musel poriadne obracať, aby naplnil otcove predstavy a zarobil mu nejaké peniaze. Veľmi skoro slúžil ako druhý dvorný organista u panovníka, za čo dostával pravidelný plat. Od deviatich rokov ho učil Christian Gottlob Neefe, dvorný organista v Bonne. Zoznámil ho s hudbou Johanna Sebastiana Bacha a umožnil mu vydanie vlastných skladieb. Ludwig už ako trinásťročný hral na čembale a viole v kniežacom orchestri a komponoval komornú hudbu.

Útočisko a školu spoločenského správania našiel mladý Beethoven u vdovy po bonnskom archivárovi a dvornom radcovi, ktorá dospievajúceho mladíka prichýlila vo svojom dome. Učil hre na klavíri jej deti a postupne spoznával bonnskú spoločnosť. V roku 1787 však sedemnásťročný hudobník zbalil kufre a rozhodol sa vycestovať do Viedne za géniom, o ktorom mu v detstve básnil už jeho otec - Wolfgangom Amadeom Mozartom. Veľmi túžil stať sa jeho žiakom, ale nepodarilo sa. Na výučbu skrátka Mozart nemal čas.

Okrem toho musel Beethoven po dvoch týždňoch Viedeň opustiť a vrátiť sa domov do Bonnu. Jeho mama zomierala na tuberkulózu a po jej smrti mu na krku zostala staroslivosť o mladších súrodencov. O dva roky začal študovať na univerzite v Bonne a nadchli ho myšlienky Francúzskej revolúcie, ktoré inšpirovali aj jeho neskoršie diela, najmä jeho jedinú operu Fidelio. V roku 1792 sa opäť pobral do Viedne, ale už tam zotrval. Mozart bol po smrti, ale hodiny kompozície mal u ďalších velikánov - Josepha Haydna a Antonia Salieriho.

Zatiaľ čo jeho predchodcovia boli závislí od kráľovského dvora či cirkvi, Beethovena držala nad vodou finančná dobročinnosť patrónov. Prvé koncertné turné mimo Viedne podnikol v roku 1796 - zavítal do Prahy, Bratislavy a Berlína. A komponoval. Svoje skladby čísloval, na Prvej symfónii začal pracovať vo veku 29 rokov. A potom prišiel tvrdý úder - o rok sa začali u neho prejavovať prvé známky hluchoty. Génius, ktorý sa práve pripravil na úspešný štart, prežíval ťažký vnútorný boj. Nevzdával sa. „Chcem osudu siahnuť do papule, celkom ma zdolať sa mu určite nepodarí,“ napísal a zložil Druhú symfóniu.

V Bonne Beethovenovi skonštruovali štyri prístroje na počúvanie. Pomáhal si tak, že jeden koniec drevenej paličky vložil medzi zuby a druhý položil na rezonančné teleso klavíra. Prístroje mu poslúžili len na krátky čas. Skladateľ bol čoraz tvorivejší, ale aj čoraz hluchší. V hlave mu zneli tie najkrajšie tóny, ktoré jeho uši už nikdy nemali zachytiť. Striedal lekára za lekárom, menil bydliská a bol čoraz zúfalejší a nevrlejší Dorozumieval sa pomocou zošita, kam mu ľudia písali otázky.

„Som nešťastný bedár. Aké je to ponižujúce, keď niekto stojí vedľa mňa a z diaľky počuje flautu a ja nie. Privádza ma to do takého zúfalstva, že by som si siahol na život,“ napísal v Helligenstadtskom testamente. Vo svojej najznámejšej Piatej symfónii c mol Osudová Beethoven prirovnal ústredný motív k osudu búšiacemu na dvere. Narážal aj na svoj krutý údel - hluchotu, ktorá v ňom vyvolávala strach z budúcnosti. Úplne prestal počuť v roku 1819. Nemohol už vystupovať ako hráč na klavíri ani ako dirigent orchestra.

„Môže láska obstáť aj vďaka niečomu inému ako vzájomnému obetovaniu?“ pýta sa muž, ktorý sa nikdy neoženil a nemal žiadny dlhotrvajúci oficiálny vzťah. Beethovenov život bol však plný citov. „Láska si žiada všetko a plným právom - tebe odo mňa a mne od teba,“ napísal. Nechával sa strhnúť vášňou a žena, ktorá obsadila jeho srdce, stala sa zároveň jeho modlou i múzou. Zväčša nedostupnou.

Hudobný génius svoje fyzické potreby uspokojoval v nevestincoch, ale lásku venoval výnimočným ženám, ktoré ho zaujali krásou a inteligenciou. Niektoré boli príliš mladé, iné vydaté. Mnohé dámy sa mu samy ponúkali, ale to pre neho veľa neznamenalo. Potreboval nehynúcu túžbu, cit, ktorý ho inšpiruje. Dones historici pátrajú po adresátkach jeho milostných listov.

„Áno, rozhodol som sa odísť za hranice, dokiaľ sa Ti nebudem smieť vrhnúť do náručia a povedať, že som našiel svoj skutočný domov, dokiaľ stratený v Tvojom náručí nebudem môcť nechať svoju dušu plávať v kráľovstve požehnaných duší - beda, musí to tak byť - ty sa upokojíš, tým skôr, že budeš vedieť, že som Ti verný, že žiadna iná žena nebude mať moje srdce - nikdy-nikdy-nikdy,“ napísal svojej „nesmrteľnej milenke“ niekedy v rokoch 1811 - 1812.

Po adresátke týchto vrúcnych vyznaní dlho pátrajú Beethovenovi životopisci. Bola ňou rodáčka z Bratislavy, vzdelaná grófka Terézia Brunšviková, ktorá založila prvú materskú školu v Uhorsku? S Beethovenom sa vraj rozišli pre rodinu. V hre sú však aj ďalšie dámy, ktoré majstra očarili. Jeho tajnou láskou mohla byť mladá pôvabná barónka Dorothea Ertmannová, ktorej hudobník dával hodiny klavíra. Ďalšími kandidátkami sú krásna kňažná Moritz-Liechtensteinová či Antonia Birkenstocková, ktorej venoval svoj cyklus Diabelliho variáce.

Beethoven sa liečil v českých Tepliciach, koncertoval v Bratislave aj v Hlohovci a na našom území ho očarila nejedna kráska. V roku 1800 sa spriatelil s rodinou grófa Brunšvika a navštevoval ho v jeho kaštieli v Dolnej Krupej. Najviac sa však do histórie zapísalo jeho priateľstvo s Mikulášom Zmeškalom, s vynikajúcim violončelistom, skladateľom, ale aj radcom dvorskej kancelárie vo Viedni. S Beethovenom sa poznali 35 rokov. Zachovalo sa asi 150 odkazov a listov z ich korešpondencie, ktoré si Zmeškal starostlivo odkladal.

Hluchý hudobný génius oslovoval priateľa, staršieho o jedenásť rokov, aj Hudobný gróf a ten do poslednej chvíle sledoval priateľovu tvorbu. Ťažko chorý Zmeškal sa dal priniesť na premiéru slávnej Deviatej symfónie. „Veľavážený priateľ! Tisíckrát vďaka za Vašu spoluúčasť. Nie som malomyseľný, najbolestnejšie je pre mňa úplné prerušenie činnosti…“ napísal slovenskému violončelistovi Beethoven, ktorý zomrel o šesť rokov skôr ako jeho priateľ.

Keď sa človek započúva do burcujúcich tónov Piatej symfónie Osudová, môže na chvíľu precítiť, v akom rozpoložení ju Beethoven niekoľko rokov komponoval. Počul čoraz slabšie a po bratovej smrti v roku 1815 sa ujal jeho syna Karla. Lenže skladateľ nemal príliš vrúcnu povahu. „Jediné bohatstvo, ktoré uznávam, je bohatstvo ducha a dobrota srdca,“ povedal muž, ktorý mal na synovca príliš prehnané morálne nároky. Mladík sa aj pre tlak prijímacích skúšok na univerzitu pokúsil v roku 1826 o samovraždu, ktorá sa, našťastie, nepodarila. Skladateľa však tento čin poznačil.

Hluchý, v súkromí nešťastný, ale stále činný, zložil Beethoven ďalšie významné diela, napríklad omšu Missa solemnis aj Deviatu symfóniu. Pre hluchotu však nemohol viesť orchester na premiére týchto hudobných skvostov, čím patrične trpel. „Svoj život nemôžeš ani predĺžiť, ani rozšíriť, môžeš ho však prehĺbiť,“ tvrdil.

Jeden z najväčších velikánov klasickej hudby zomrel 26. marca 1827 vo Viedni na následky otravy olovom. V 18. storočí bolo bežné, že sa do nekvalitných vín pridávali olovnaté soli, aby potlačili príliš sladkú chuť. A Beethoven sa v pití vína neobmedzoval. „V nebi zase budem počuť,“ vyriekol, kým naposledy vydýchol. Na pohrebe sa zúčastnilo okolo dvadsaťtisíc ľudí.