Berlín bol po druhej svetovej vojne rozdelený na štyri sektory - americký, britský, francúzsky a sovietsky. Časť pod správou Moskvy sa v roku 1949 stala hlavným mestom novozaloženej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Medzi zónami západných krajín a tou sovietskou sa počas studenej vojny vzájomné vzťahy zhoršovali. Citlivé politické postavenie Berlína, ako aj tesné susedstvo bývalých Spojencov a čoraz väčších súperov vytvárali priestor na činnosť spravodajských služieb.   

V apríli 1956 v dôsledku vytrvalého dažďa došlo k poruche telefónneho spojenia v sovietskom sektore Berlína. Telefónne káble boli položené pod zemou, preto bolo nutné odkopať zeminu, aby odborníci mohli odstrániť poruchu. Výkopové práce odhalili neznáme priestory, v ktorých sa nachádzala vtedy najmodernejšia odpočúvacia technika umiestnená v dlhom tuneli, vedúcom až pod americký sektor. Vypukla jedna z najzaujímavejších špionážnych afér studenej vojny.

Nápad

Začiatkom päťdesiatych rokov predstavitelia americkej spravodajskej služby CIA v Západnom Berlíne hľadali spôsoby, ako zachytiť protivníkovu komunikáciu. Sovieti prešli od rádiového k telefonickému spojeniu a Američania vedeli, že používajú podzemné káble ešte z čias pred vojnou. Zistili, že asi len 500 metrov od hraníc amerického sektora na sovietskej strane vo štvrti Berlín-Rudow leží káblová prípojka hlavného telefónneho spojenia, ktoré slúžilo sovietskym vojenským aj civilným predstaviteľom. CIA pod rúškom noci uskutočnila skúšobný výkop v záhrade v sovietskej časti a v hĺbke 1,5 metra skutočne narazila na kábel - vzhľadom na objem mohlo ním súčasne prebiehať vyše 400 hovorov.   

Naskytla sa možnosť odpočúvať súperov, zároveň sa objavil zásadný problém. Ako nepozorovane „napichnúť“ kábel na sovietskom území. Ako jedno z východísk sa javil špeciálny tunel, s ktorým však Američania nemali skúsenosti. Požiadali preto o pomoc britskú rozviedku MI6. Tá podobný tunel vykopala v roku 1948 vo Viedni a úspešne odpočúvala telefonické rozhovory Sovietov.

GEORGE BLAKE Dvojitý agent na snímke so svojou matkou v 50. rokoch. Neskôr utiekol do Sovietskeho zväzu a dožíva sa úctyhodného veku.
GEORGE BLAKE Dvojitý agent na snímke so svojou matkou v 50. rokoch. Neskôr utiekol do Sovietskeho zväzu a dožíva sa úctyhodného veku.
Zdroj: PROFIMEDIA

Operácia Gold

Už v decembri 1953 v Londýne na trojdňovej porade dohodli detaily spoločného americko-britského ambiciózneho projektu - podzemná stavba mala viesť z americkej do sovietskej zóny v Berlíne. Američania dali operácii názov Gold (Zlato) a Briti ju nazývali Stop-watch (Stopky). Washington zabezpečil väčšinu financií a vybudoval tunel, Londýn prispel svojimi odbornými znalosťami z Viedne, najmä pokiaľ išlo o pripojenie káblov, a poskytol potrebné elektronické komunikačné zariadenie.

Príprava bola dlhá a náročná. Američania dokonca vykopali skúšobné tunely a využili  služby slepých ľudí s mimoriadne vyvinutými inými zmyslami. Ich úlohou bolo zistiť, či na povrchu, nad miestom podzemných prác, niečo cítiť. Okrem technickej náročnosti stavby bolo totiž dôležité jej utajenie. S tým súvisel problém, ako nepozorovane odstrániť veľké množstvo - približne tritisíc ton - zeminy. Našlo sa elegantné východisko. V tesnej blízkosti  tunela začala vyrastať americká radarová stanica a niekoľko menších budov, vďaka čomu sa podarilo dokonale zamaskovať výkopové práce.

Výstavba tunela trvala od augusta 1954 do februára 1955 a stála 25 miliónov dolárov. Stavitelia spotrebovali 125 ton ocele a tisíc kubíkov malty. Steny tvorili kovové platne, po stranách obložené vrecami s pieskom. Tunel sa nachádzal v šesťmetrovej hĺbke, bol dlhý približne 500 metrov a vysoký 180 centimetrov. Umožňoval relatívne bezproblémový pohyb dospelých ľudí aj inštaláciu potrebnej techniky. Bol vzduchotesný, klimatizovaný s kvalitným osvetlením a nepretržitým odčerpávaním podzemnej vody. Viedol pod cintorínom v Alt-Glienicke k záhrade miestneho roľníka a končil sa pod Schönfelder Strasse.

Najmodernejšie odpočúvacie zariadenia napojili na všetky dostupné telefóne a telegrafické linky a 432 magnetofónov nahrávalo všetky rozhovory. V tuneli pracovala malá skupina, ktorá z okruhov považovaných za „horúce“ spracovávala údaje priamo na mieste a zasielala ich do Washingtonu. Hlasové nahrávky smerovali do Londýna, kde ich prekladalo 250 ruských emigrantov. Tunel bol v prevádzke 11 mesiacov a 11 dní. Zachytilo sa viac ako pol milióna hovorov, ktoré boli uložené na 50-tisíc magnetofónových páskach. Američania skončili spracovanie získaných mate­riálov až dva a pol roka po odhalení tunela a Briti až začiatkom 60. rokov minulého storočia. Hodnota získaného spravodajského materiálu bola nevyčísliteľná.

Odhalenie

Ako sme už povedali, oficiálne došlo k odhaleniu tunela počas opravy poruchy telefónneho vedenia. Moskva udalosť maximálne využila na účely propagandy. Veliteľ sovietskej vojenskej posádky vo východnom Berlíne plukovník Ivan Kocjuba zvolal 23. apríla 1956 tlačovú konferenciu pre západných novinárov a potom ich zobral na prehliadku tunela. Po­dľa The New York Times síce najmenej jeden americký predstaviteľ uviedol, že sovietske obvinenia z účasti USA boli „smiešne“, ale takéto tvrdenia stáli na vode. Okrem iného tunel udržiavali v suchu čerpadlá, na ktorých bol em­blém amerického výrobcu.

VÝMENY ŠPIÓNOV Berlín bol v čase studenej vojny plný špiónov. Súperiace strany si odhalených agentov pravidelne vymieňali na moste Glienicke.
VÝMENY ŠPIÓNOV Berlín bol v čase studenej vojny plný špiónov. Súperiace strany si odhalených agentov pravidelne vymieňali na moste Glienicke.
Zdroj: PROFIMEDIA

Moskva oficiálne protestovala a požadovala od USA potrestanie všetkých zainteresovaných. Londýn a Washington na niečo podobné ani nepomýšľali, v západných krajinách skôr panovala spokojnosť s úspešnou spravodajskou operáciou. Vo východnom bloku podzemnú chodbu uvádzali ako jasný príklad narušenia suverenity NDR a ako dôkaz agresivity imperializmu. Tunel bol na krátky čas otvorený aj pre verejnosť a stal sa turistickou aj novinárskou atrakciou. Napokon vchod zasypali.

Spravodajské hry

Dnes je už viac-menej jasné, že Sovieti tunel neobjavili náhodou, vedeli o ňom prakticky od samého počiatku, ale neurobili nič, aby zabránili jeho výstavbe. Dôvod súvisel so špecifickosťou práce spravodajských služieb. Súčasťou britsko-americkej koordinačnej skupiny, ktorá výstavbu pripravovala, bol aj príslušník britskej rozviedky MI6 George Blake. Ten však pôsobil ako sovietsky „krtko“, čo je slangové označenie pre špióna spolupracujúceho s protivníkom.

Už dva dni po prvom stretnutí koordinačnej skupiny Blake odovzdal Moskve odfotený záznam z rokovania, náčrty a plány k projektu. Sovietov zámer ohromil, ale uvedomili si, že skorý zásah proti tunelu by viedol k vyšetrovaniu úniku informácií. Pretože okruh zasvätených bol veľmi úzky, vyšetrovanie prezradenia tunela by mohlo viesť k odhaleniu Blaka, ktorý mal výstižné krycie meno Diamant. Moskva ho zjavne považovala za príliš dôležitého. Až tak veľmi, že dala špionážny tunel vybudovať a určitý čas ho držala v prevádzke. Sovieti pravdepodobne ani nekorigovali komunikáciu, o ktorej vedeli, že skončí v rukách Američanov a Britov. Z ich pohľadu boli tieto informačné straty cenou, ktorú sa rozhodli zaplatiť za ďalšie pôsobenie Blaka v MI6.

Sovietske archívy doposiaľ neboli otvorené, preto je v tomto smere veľa vecí nejasných. Je však pravdepodobné, že o tomto rozhodnutí vedelo len niekoľko ľudí a ani sovietske orgány v Berlíne nedostali varovanie pred únikom informácií. Po odhalení tunela došlo k Moskve ku skutočnému pobúreniu, existencia tunela sa považovala za závažné zlyhanie sovietskej kontrarozviedky a veľa ľudí potrestali. Len aby nevzniklo žiadne podozrenie, že tunel neodhalili náhodou.

Blake pokračoval v práci pre Sovietov až do roku 1961, keď ho odhalili a odsúdili na 42 rokov väzenia. V roku 1966 sa mu podarilo utiecť do Sovietskeho väzu, kde sa opäť oženil a mal niekoľko detí. Považujú ho za posledného žijúceho špióna studenej vojny, ktorý zradil z ideologických dôvodov. Na jeseň bude mať 98 rokov.