Počas svojho života patril medzi najvýznamnejších nemeckých mysliteľov, zaujal prácami z oblasti fenomenológie, etiky a filozofickej antropológie. „Pravá láska otvára naše duchovné oči k čoraz vyšším hodnotám v milovanom objekte,“ napísal v diele Podstata a formy sympatie, v ktorom skúma pocity spolupatričnosti, zmysel pre identitu, lásku i nenávisť a sleduje ich vzájomný vzťah.
Neverný fenomenológ
Celým menom Max Ferdinand Scheler prišiel na svet 22. augusta 1874 a vyrastal v ortodoxnej židovskej rodine v Mníchove. Študoval filozofiu a sociológiu v Berlíne a potom v Janove. Priklonil sa ku katolicizmu, hlavne k tvorbe svätého Augustína a Pascala. V Mníchove sa stal spoluzakladateľom skupiny „mníchovských fenomenológov“ a venoval sa výučbe.
V tom čase bol ženatý s Amalie von Dewitz, ktorá však prišla na jeho pletky so študentkami. Stratil prácu a čoskoro aj manželku. V roku 1912 sa Scheler oženil s Märit Furtwängleovou, ale ani toto manželstvo netrvalo dlho. Poslednou ženou uznávaného filozofa sa stala jeho bývalá študentka, o osemnásť rokov mladšia Maria Scheuová. Bol otcom dvoch synov, pričom prvorodeného Wolfa lekár diagnostikoval ako psychopata.
Kritik vojny
Max Scheler pôsobil od roku 1919 ako profesor filozofie a sociológie na univerzite v Kolíne nad Rýnom. Jeho pestrý súkromný život mu naštrbil povesť v katolíckych kruhoch a začal čoraz viac kritizovať náboženské inštitúcie i dogmy. Zmenil aj názor na vojnu, ktorú predtým považoval za hybnú silu dejín, a začal o nej hovoriť ako o morálnej katastrofe. Stal sa z neho pacifista, odsudzoval antisemitizmus a varoval pred nebezpečenstvom národného socializmu a komunizmu.
Autor významného diela Miesto človeka v kozme bol veľmi tuhý fajčiar a denne si doprial šesťdesiat až osemdesiat cigariet. Zomrel 19. mája 1928 vo Frankfurte nad Mohanom na komplikácie po ťažkom infarkte. Mal len 53 rokov. Po nástupe nacizmu patrili jeho diela medzi nežiaduce, aj preto čiastočne upadol do zabudnutia.
FOTO V GALÉRII
Scheler mal však významný vplyv na filozofické smerovanie a teológiu Karola Wojtyłu, neskôr pápeža Jána Pavla II., ktorý v roku 1954 napísal svoju doktorandskú prácu na tému vyhodnotenie možností budovania kresťanskej etiky na základe systému Maxa Schelera.
