Roman Laml

Približne 20-tisíc ľudí sa 5. januára 1895 zhromaždilo na&nbsp;Place de Fontenoy v&nbsp;Paríži, aby na&nbsp;nádvorí vojenskej akadémie École Militaire sledovali oficiálnu degradáciu odsúdeného špióna, kapitána francúzskej armády Alfreda Dreyfusa. Bezpečnosť tohto starostlivo naplánovaného divadla zaisťovalo 4-tisíc vojakov, pre ktorých to mal byť súčasne odstrašujúci príklad dôsledkov spojenia s&nbsp;nepriateľom. Meno tohto dovtedy neznámeho dôstojníka sa na&nbsp;prelome 19. a&nbsp;20. storočia stalo synonymom zrady. O&nbsp;niekoľko rokov sa všetko zmenilo.

Francúzsko v&nbsp;roku 1871 prehralo vojnu s&nbsp;Nemeckom, platilo vysoké reparácie a&nbsp;stratilo Alsasko a&nbsp;Lotrinsko. Národ vnímal porážku ako celospoločenskú katastrofu a&nbsp;v&nbsp;nasledujúcom období všeobecne panovali obavy z&nbsp;ďalšej vojny s&nbsp;Nemeckom. Táto zjatrená atmosféra bola vhodnou pôdou pre rôzne konšpirácie a&nbsp;hľadanie vnútorných nepriateľov. V&nbsp;roku 1884 vojenská kontrarozviedka zachytila informácie o&nbsp;nemeckom špiónovi vo francúzskom generálnom štábe. Samozrejme, že to posilnilo pocit ohrozenia a&nbsp;intenzívne sa preverovali všetky možnosti. Armáda sama seba považovala za&nbsp;stelesnenie všetkých spoločenských hodnôt a&nbsp;vysokých morálnych zásad. Odhalenie zradcu vo vlastných radoch by bolo síce nepríjemné, ale ešte nepríjemnejšie by bolo jeho neodhalenie a&nbsp;poškodenie prestíže. Keďže informácie o&nbsp;špiónovi už prenikli na&nbsp;verejnosť, vojenské velenie vyvíjalo silný tlak na&nbsp;rýchle vyriešenie celej aféry.

Kontrarozviedka mala na&nbsp;nemeckom veľvyslanectve svoj zdroj. Bola ním upratovačka Marie Bastianová, ktorá za&nbsp;malú odmenu odovzdávala obsah odpadkového koša nemeckého vojenského pridelenca plukovníka Maxmiliána von Schwartzkoppen Francúzom. Ten mal totiž vo zvyku všetky zbytočné písomnosti roztrhať na&nbsp;kúsky a&nbsp;hodiť do&nbsp;odpadu. Francúzi potom skladali a&nbsp;zlepovali jednotlivé útržky a&nbsp;získavali tak rôzne dokumenty. Tak zistili, že plukovník má milenecký vzťah s&nbsp;talianskym vojenským pridelencom, a&nbsp;dali dokopy i&nbsp;podklady naznačujúce existenciu nemeckého špióna vo francúzskej armáde. Potvrdzoval to najmä rukou písaný list, v&nbsp;ktorom odosielateľ ponúkal Nemcom rôzne vojenské informácie. Napriek tomu, že nešlo o&nbsp;nič významné, bola to vlastizrada. Na&nbsp;základe rozsahu ponúkaných informácií sa usúdilo, že pisateľ pôsobí v&nbsp;generálnom štábe. Porovnávali sa tiež rôzne rukopisy a&nbsp;hľadal sa autor. Medzi podozrivých sa dostal aj kapitán Alfréd Dreyfus. Ten absolvoval dvojročnú stáž v&nbsp;generálnom štábe, v&nbsp;rámci ktorej prešiel všetkými oddeleniami. Bol židovského pôvodu, pochádzal z&nbsp;bohatej rodiny a&nbsp;medzi kolegami nebol pre svoju suchopárnu povahu veľmi obľúbený.

Vyšetrovatelia napokon usúdili, že písmo inkriminovaného listu je rovnaké ako Dreyfusovo. To neskôr potvrdili aj nie­ktorí grafológovia - traja z&nbsp;piatich oslovených. Dreyfus sa tak stal hlavným podozrivým a&nbsp;napokon jediným obvineným. Kolegovia zväčša vypovedali v&nbsp;jeho neprospech. Údajne sa na&nbsp;všetko vypytoval a&nbsp;správal sa podozrivo. Jednoznačný dôkaz proti nemu však nebol a&nbsp;ani on sám sa k&nbsp;špionážnej činnosti pre Nemecko nikdy nepriznal. Kontrarozviedka aj armádne velenie chceli mať prípad rýchlo uzatvorený, navyše židovský dôstojník vyhovoval vtedajším silným antisemitským postojom. Keďže išlo o&nbsp;„národnú bezpečnosť“, súd bol vojenský s&nbsp;vylúčením verejnosti. Obžaloba neexistenciu priamych dôkazov vyriešila predložením „tajného spisu“, s&nbsp;ktorým sa nemohol oboznámiť ani Dreyfus, ani jeho obhajca. Mladý kapitán bol tak 22. decembra 1894 odsúdený na&nbsp;doživotné väzenie na&nbsp;opustenom ostrove pri pobreží Francúzskej Guyany.

Dreyfusa eskortovali na&nbsp;najmenší, 1&nbsp;200 metrov dlhý a&nbsp;štyristo metrov široký ostrov súostrovia Diabolské ostrovy, ktoré sú aj u&nbsp;nás známe z&nbsp;filmu Motýlik. Pre prominentného väzňa postavili chatrč veľkosti približne 2 krát 2 metre, kde bol zatvorený od&nbsp;šiestej večer až do&nbsp;rána. Na&nbsp;každom kroku ho sledovala ozbrojená stráž. Na&nbsp;deň dostával pol pecňa chleba, trikrát týždenne štvrť kila mäsa a&nbsp;v&nbsp;ostatné dni slaninu v&nbsp;konzerve. Listy s&nbsp;rodinou, samozrejme, cenzurovali a&nbsp;často aj zadržiavali. Niekedy nemal žiadne správy z&nbsp;domova niekoľko mesiacov. Stráž sa s&nbsp;ním rozprávať nesmela. Keď neskôr v&nbsp;Paríži silneli pochybnosti o&nbsp;jeho vine, sprísnili sa aj podmienky jeho väznenia. Okolo chatrče postavili palisády, aby nevidel von, zakázali mu pohyb po&nbsp;ostrove a&nbsp;na&nbsp;noc ho k&nbsp;posteli pripútali železami. Zámer bol jednoznačný. Jeho smrť by zabránila opätovnému otvoreniu prípadu a&nbsp;novému vyšetrovaniu. V&nbsp;neľudských podmienkach, odtrhnutý od&nbsp;sveta strávil 1&nbsp;517 dní.

Pochybnosti o&nbsp;Dreyfusovej vine existovali od&nbsp;samého počiatku. Chýbal jednoznačný dôkaz o&nbsp;jeho špionážnej činnosti aj motív. Nemal racionálny dôvod riskovať svoj osud pre Nemcov. Mal milujúcu manželku, dve deti, bol finančne dobre zaistený. Tieto hlasy však boli obvykle odbité tvrdením, že je Žid a&nbsp;vierolomnosť má v&nbsp;krvi! Jeho rodina, najmä brat a&nbsp;manželka, neúnavne bojovali za&nbsp;obnovenie procesu a&nbsp;postupne na&nbsp;svoju stranu získali časť novinárov, ktorí značne ovplyvnili verejnú mienku.

Krátko po&nbsp;kapitánovom odsúdení sa stal šéfom vojenskej kontrarozviedky štyridsiatnik Georges Picquart, najmladší plukovník francúzskej armády. V&nbsp;minulosti učil Dreyfusa na&nbsp;vojenskej akadémii a&nbsp;okrajovo bol zapojený aj do&nbsp;jeho vyšetrovania. Po&nbsp;vymenovaní sa mu do&nbsp;rúk dostali nové dokumenty od&nbsp;agenta z&nbsp;nemeckej ambasády. Najprv sa zdalo, že Nemci majú vo francúzskej armáde ďalšieho špióna, ale napokon sa ukázalo, že pravdepodobne ide o&nbsp;tú istú osobu. Keďže Dreyfus bol vo väzení, vyvolalo to ďalšie otázky.

Picquart sa pustil do&nbsp;hlbšieho vyšetrovania a&nbsp;postupne zisťoval, že proti Dreyfusovi bolo vyšetrovanie vedené účelovo a&nbsp;dokonca boli falšované dôkazy. Čím viac plukovník odhaľoval toto sprisahanie, tým viac vzrastal odpor jeho nadriadených k&nbsp;jeho činnosti. Picquart dospel k&nbsp;presvedčeniu, že skutočným špiónom bol major Ferdinand Walsin-Esterházy a&nbsp;nie Dreyfus. Armádne velenie vrátane ministra vojny Merciéra však zásadne odmietalo opätovne otvoriť prípad, pretože by to podľa ich názoru poškodilo prestíž armády. Vec považovali za&nbsp;právoplatne uzatvorenú a&nbsp;zakázali ďalšie pátranie v&nbsp;tomto smere. Picquart bol však skutočne čestný dôstojník a&nbsp;naďalej hľadal cesty, ako zistiť pravdu. Napokon ho poslali do&nbsp;Tunisu, aby nemohol pokračovať vo vyšetrovaní. Keďže niektoré jeho zistenia sa dostali na&nbsp;verejnosť, neskôr ho uväznili a&nbsp;obvinili z&nbsp;falšovania dôkazov proti majorovi Esterházymu. Napokon ho odsúdili a&nbsp;prepustili z&nbsp;armády.

Zistenia plukovníka Picquar­da sa dostali až k&nbsp;Dreyfusovej rodine. Tá postupne zhromaždila skupinu významných francúzskych osobností, ktoré svojou autoritou pomáhali tlaku na&nbsp;oficiálne miesta. Boli medzi nimi umelci ako Émile Zola, Anatole France, Claude Monet, Marcel Proust alebo neskorší francúzsky premiér Georges Clemenceau. Émile Zola publikoval svoj slávny otvorený list prezidentovi republiky s&nbsp;názvom Žalujem, v&nbsp;ktorom obvinil armádne velenie aj justíciu z&nbsp;vedomého vedenia sfalšovaného procesu. Následne ho odsúdili za&nbsp;ohováranie, ale pred uväznením utiekol do&nbsp;Londýna. Napokon sa v&nbsp;roku 1899 podarilo dosiahnuť obnovenie súdneho konania, ktoré bolo čiastočne otvorené aj verejnosti. Stalo sa významnou mediálnou udalosťou a&nbsp;sledovalo ho tristo novinárov z&nbsp;celého sveta. Aj nový súd uznal Dreyfusa za&nbsp;vinného a&nbsp;odsúdil ho na&nbsp;10 rokov väzenia, bolo však zrejmé, že ide o&nbsp;kompromis a&nbsp;záchranu dobrého mena armády. Francúzsky prezident Émile Loubet Dreyfusovi udelil milosť a&nbsp;ten po&nbsp;prepustení z&nbsp;väzenia odišiel do&nbsp;Švajčiarska.

Pod ťarchou udalostí bolo postupne vymenené armádne velenie. Nový minister vojny generál André dal preskúmať všetky dôkazy a&nbsp;v&nbsp;roku 1906 Dreyfusa v&nbsp;plnom rozsahu oslobodili. Prijali zákon, na&nbsp;základe ktorého ho opäť vzali do&nbsp;armády v&nbsp;hodnosti majora, a&nbsp;udelili mu najvyššie štátne vyznamenanie – Veľký kríž Čestnej légie. Podobný prístup sa dostal aj Georgeovi Picquardovi, ktorý sa vrátil ako generál, a&nbsp;keď sa Clemenceau stal premiérom,

vymenoval ho za&nbsp;ministra vojny. Dreyfus neskôr od&nbsp;Picquar­da požadoval, aby aj jemu do&nbsp;služby započítali roky väznenia. Toto povýšenie by však musel schváliť parlament a&nbsp;bolo to politicky nepriechodné. Dreyfus preto na&nbsp;protest odišiel z&nbsp;armády a&nbsp;vrátil sa do&nbsp;nej, až keď vypukla I. svetová vojna. V&nbsp;bojoch získal hodnosť podplukovníka. Zomrel v&nbsp;roku 1935 vo veku 75 rokov. Jeho odsúdenie sa stalo jedným najznámejších nespravodlivých procesov na&nbsp;svete.

Nevinný kapitán: Prežil si peklo na Diabolských ostrovoch. Dozorcovia ho chceli utýrať k smrti

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Nevinný kapitán: Prežil si peklo na Diabolských ostrovoch. Dozorcovia ho chceli utýrať k smrti

Súvisiace články

Uhorský Indiana Jones: Priekopník v archeológii uniesol lietadlo a plánoval vojenskú inváziu

Najväčšie horolezecké nešťastie: Lavína z neho strhla všetky zvršky. Necítil si nohy ani ramená

Slávni ľudia z krajinky pod Tatrami: Aj Adam a Eva boli určite Slováci!

Najbrutálnejšia odnož ruskej mafie: „Boli to ľudia, ktorí sa naučili speňažiť svoje svaly“

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás