Približne 20-tisíc ľudí sa 5. januára 1895 zhromaždilo na Place de Fontenoy v Paríži, aby na nádvorí vojenskej akadémie École Militaire sledovali oficiálnu degradáciu odsúdeného špióna, kapitána francúzskej armády Alfreda Dreyfusa. Bezpečnosť tohto starostlivo naplánovaného divadla zaisťovalo 4-tisíc vojakov, pre ktorých to mal byť súčasne odstrašujúci príklad dôsledkov spojenia s nepriateľom. Meno tohto dovtedy neznámeho dôstojníka sa na prelome 19. a 20. storočia stalo synonymom zrady. O niekoľko rokov sa všetko zmenilo.

Vec prestíže

Francúzsko v roku 1871 prehralo vojnu s Nemeckom, platilo vysoké reparácie a stratilo Alsasko a Lotrinsko. Národ vnímal porážku ako celospoločenskú katastrofu a v nasledujúcom období všeobecne panovali obavy z ďalšej vojny s Nemeckom. Táto zjatrená atmosféra bola vhodnou pôdou pre rôzne konšpirácie a hľadanie vnútorných nepriateľov. V roku 1884 vojenská kontrarozviedka zachytila informácie o nemeckom špiónovi vo francúzskom generálnom štábe. Samozrejme, že to posilnilo pocit ohrozenia a intenzívne sa preverovali všetky možnosti. Armáda sama seba považovala za stelesnenie všetkých spoločenských hodnôt a vysokých morálnych zásad. Odhalenie zradcu vo vlastných radoch by bolo síce nepríjemné, ale ešte nepríjemnejšie by bolo jeho neodhalenie a poškodenie prestíže. Keďže informácie o špiónovi už prenikli na verejnosť, vojenské velenie vyvíjalo silný tlak na rýchle vyriešenie celej aféry.

Neobľúbený Žid

Kontrarozviedka mala na nemeckom veľvyslanectve svoj zdroj. Bola ním upratovačka Marie Bastianová, ktorá za malú odmenu odovzdávala obsah odpadkového koša nemeckého vojenského pridelenca plukovníka Maxmiliána von Schwartzkoppen Francúzom. Ten mal totiž vo zvyku všetky zbytočné písomnosti roztrhať na kúsky a hodiť do odpadu. Francúzi potom skladali a zlepovali jednotlivé útržky a získavali tak rôzne dokumenty. Tak zistili, že plukovník má milenecký vzťah s talianskym vojenským pridelencom, a dali dokopy i podklady naznačujúce existenciu nemeckého špióna vo francúzskej armáde. Potvrdzoval to najmä rukou písaný list, v ktorom odosielateľ ponúkal Nemcom rôzne vojenské informácie. Napriek tomu, že nešlo o nič významné, bola to vlastizrada. Na základe rozsahu ponúkaných informácií sa usúdilo, že pisateľ pôsobí v generálnom štábe. Porovnávali sa tiež rôzne rukopisy a hľadal sa autor. Medzi podozrivých sa dostal aj kapitán Alfréd Dreyfus. Ten absolvoval dvojročnú stáž v generálnom štábe, v rámci ktorej prešiel všetkými oddeleniami. Bol židovského pôvodu, pochádzal z bohatej rodiny a medzi kolegami nebol pre svoju suchopárnu povahu veľmi obľúbený.

NEUSTÚPILI ÚPLNE Na druhom súdnom konaní pred vojenskou radou v roku 1899 Dreyfusovi formálne znížili doživotie na desať rokov.
NEUSTÚPILI ÚPLNE Na druhom súdnom konaní pred vojenskou radou v roku 1899 Dreyfusovi formálne znížili doživotie na desať rokov.
Zdroj: WIKIPEDIA

Na doživotie!

Vyšetrovatelia napokon usúdili, že písmo inkriminovaného listu je rovnaké ako Dreyfusovo. To neskôr potvrdili aj nie­ktorí grafológovia - traja z piatich oslovených. Dreyfus sa tak stal hlavným podozrivým a napokon jediným obvineným. Kolegovia zväčša vypovedali v jeho neprospech. Údajne sa na všetko vypytoval a správal sa podozrivo. Jednoznačný dôkaz proti nemu však nebol a ani on sám sa k špionážnej činnosti pre Nemecko nikdy nepriznal. Kontrarozviedka aj armádne velenie chceli mať prípad rýchlo uzatvorený, navyše židovský dôstojník vyhovoval vtedajším silným antisemitským postojom. Keďže išlo o „národnú bezpečnosť“, súd bol vojenský s vylúčením verejnosti. Obžaloba neexistenciu priamych dôkazov vyriešila predložením „tajného spisu“, s ktorým sa nemohol oboznámiť ani Dreyfus, ani jeho obhajca. Mladý kapitán bol tak 22. decembra 1894 odsúdený na doživotné väzenie na opustenom ostrove pri pobreží Francúzskej Guyany.

Odrezaný od sveta

Dreyfusa eskortovali na najmenší, 1 200 metrov dlhý a štyristo metrov široký ostrov súostrovia Diabolské ostrovy, ktoré sú aj u nás známe z filmu Motýlik. Pre prominentného väzňa postavili chatrč veľkosti približne 2 krát 2 metre, kde bol zatvorený od šiestej večer až do rána. Na každom kroku ho sledovala ozbrojená stráž. Na deň dostával pol pecňa chleba, trikrát týždenne štvrť kila mäsa a v ostatné dni slaninu v konzerve. Listy s rodinou, samozrejme, cenzurovali a často aj zadržiavali. Niekedy nemal žiadne správy z domova niekoľko mesiacov. Stráž sa s ním rozprávať nesmela. Keď neskôr v Paríži silneli pochybnosti o jeho vine, sprísnili sa aj podmienky jeho väznenia. Okolo chatrče postavili palisády, aby nevidel von, zakázali mu pohyb po ostrove a na noc ho k posteli pripútali železami. Zámer bol jednoznačný. Jeho smrť by zabránila opätovnému otvoreniu prípadu a novému vyšetrovaniu. V neľudských podmienkach, odtrhnutý od sveta strávil 1 517 dní.

Vierolomnosť v krvi

Pochybnosti o Dreyfusovej vine existovali od samého počiatku. Chýbal jednoznačný dôkaz o jeho špionážnej činnosti aj motív. Nemal racionálny dôvod riskovať svoj osud pre Nemcov. Mal milujúcu manželku, dve deti, bol finančne dobre zaistený. Tieto hlasy však boli obvykle odbité tvrdením, že je Žid a vierolomnosť má v krvi! Jeho rodina, najmä brat a manželka, neúnavne bojovali za obnovenie procesu a postupne na svoju stranu získali časť novinárov, ktorí značne ovplyvnili verejnú mienku.

Krátko po kapitánovom odsúdení sa stal šéfom vojenskej kontrarozviedky štyridsiatnik Georges Picquart, najmladší plukovník francúzskej armády. V minulosti učil Dreyfusa na vojenskej akadémii a okrajovo bol zapojený aj do jeho vyšetrovania. Po vymenovaní sa mu do rúk dostali nové dokumenty od agenta z nemeckej ambasády. Najprv sa zdalo, že Nemci majú vo francúzskej armáde ďalšieho špióna, ale napokon sa ukázalo, že pravdepodobne ide o tú istú osobu. Keďže Dreyfus bol vo väzení, vyvolalo to ďalšie otázky.

Nevhodne iniciatívny

Picquart sa pustil do hlbšieho vyšetrovania a postupne zisťoval, že proti Dreyfusovi bolo vyšetrovanie vedené účelovo a dokonca boli falšované dôkazy. Čím viac plukovník odhaľoval toto sprisahanie, tým viac vzrastal odpor jeho nadriadených k jeho činnosti. Picquart dospel k presvedčeniu, že skutočným špiónom bol major Ferdinand Walsin-Esterházy a nie Dreyfus. Armádne velenie vrátane ministra vojny Merciéra však zásadne odmietalo opätovne otvoriť prípad, pretože by to podľa ich názoru poškodilo prestíž armády. Vec považovali za právoplatne uzatvorenú a zakázali ďalšie pátranie v tomto smere. Picquart bol však skutočne čestný dôstojník a naďalej hľadal cesty, ako zistiť pravdu. Napokon ho poslali do Tunisu, aby nemohol pokračovať vo vyšetrovaní. Keďže niektoré jeho zistenia sa dostali na verejnosť, neskôr ho uväznili a obvinili z falšovania dôkazov proti majorovi Esterházymu. Napokon ho odsúdili a prepustili z armády.

NEUSTÚPILI ÚPLNE Na druhom súdnom konaní pred vojenskou radou v roku 1899 Dreyfusovi formálne znížili doživotie na desať rokov.
NEUSTÚPILI ÚPLNE Na druhom súdnom konaní pred vojenskou radou v roku 1899 Dreyfusovi formálne znížili doživotie na desať rokov.
Zdroj: WIKIPEDIA

Šťastný koniec

Zistenia plukovníka Picquar­da sa dostali až k Dreyfusovej rodine. Tá postupne zhromaždila skupinu významných francúzskych osobností, ktoré svojou autoritou pomáhali tlaku na oficiálne miesta. Boli medzi nimi umelci ako Émile Zola, Anatole France, Claude Monet, Marcel Proust alebo neskorší francúzsky premiér Georges Clemenceau. Émile Zola publikoval svoj slávny otvorený list prezidentovi republiky s názvom Žalujem, v ktorom obvinil armádne velenie aj justíciu z vedomého vedenia sfalšovaného procesu. Následne ho odsúdili za ohováranie, ale pred uväznením utiekol do Londýna. Napokon sa v roku 1899 podarilo dosiahnuť obnovenie súdneho konania, ktoré bolo čiastočne otvorené aj verejnosti. Stalo sa významnou mediálnou udalosťou a sledovalo ho tristo novinárov z celého sveta. Aj nový súd uznal Dreyfusa za vinného a odsúdil ho na 10 rokov väzenia, bolo však zrejmé, že ide o kompromis a záchranu dobrého mena armády. Francúzsky prezident Émile Loubet Dreyfusovi udelil milosť a ten po prepustení z väzenia odišiel do Švajčiarska.

Epilóg

Pod ťarchou udalostí bolo postupne vymenené armádne velenie. Nový minister vojny generál André dal preskúmať všetky dôkazy a v roku 1906 Dreyfusa v plnom rozsahu oslobodili. Prijali zákon, na základe ktorého ho opäť vzali do armády v hodnosti majora, a udelili mu najvyššie štátne vyznamenanie – Veľký kríž Čestnej légie. Podobný prístup sa dostal aj Georgeovi Picquardovi, ktorý sa vrátil ako generál, a keď sa Clemenceau stal premiérom,

vymenoval ho za ministra vojny. Dreyfus neskôr od Picquar­da požadoval, aby aj jemu do služby započítali roky väznenia. Toto povýšenie by však musel schváliť parlament a bolo to politicky nepriechodné. Dreyfus preto na protest odišiel z armády a vrátil sa do nej, až keď vypukla I. svetová vojna. V bojoch získal hodnosť podplukovníka. Zomrel v roku 1935 vo veku 75 rokov. Jeho odsúdenie sa stalo jedným najznámejších nespravodlivých procesov na svete.