Tip na článok
Júlia Nádvorníková: Pamätníčka pohnutých chvíľ má obdivuhodnú pamäť, vpravo Emil Šimončík.

Nový martýr: Matica slovenská chváli kňaza, ktorý fandil Hitlerovi

Katolícky kňaz Anton Šalát mal aj temnú stránku.

Galéria k článku (7 fotografií )
Miesto vraždy: Emil Šimončík nás zaviedol na hájnický most, kde došlo k tragédii.
Miesto vraždy: Emil Šimončík nás zaviedol na hájnický most, kde došlo k tragédii.
Hájnický kostol: Nádherná stavba nesie pečať gotiky.

Matica slovenská, ktorá namiesto kultúrnej činnosti vyplývajúcej zo zákona dlhé roky politikárči a podporuje extrémistické aktivity, sa znova vyznamenala. Vo svojich novinách dáva priestor kontroverzným autorom a výsledkom sú klamstvá o farárovi zo Sliača, z ktorého robia novodobého mučeníka.

V skutočnosti sa katolícky kňaz Anton Šalát verejne zastával Hitlera a počas holokaustu vo svojich novinách uverejňoval primitívne útoky proti Židom. Postava zavraždeného kňaza slúži už sedemdesiat rokov ľudáckej propagande - najnovšie za naše peniaze. Vydali sme sa na miesto dávnej krvavej tragédie.

Ódy z našich daní

„Osobnosť Slovenska... Tento rok si pripomíname 125. výročie jeho narodenia... Nech sa o ňom a jeho osude vie aspoň zo stránok matičného týždenníka... Bol skutočný majster pera... objektívny kronikár... Anton Šalát bol celoživotným bojovníkom za práva slovenského národa, ale aj rozhodným stúpencom práva Slovákov na samostatnosť... dostal sa na mušku priekopníkov nového režimu - partizánov...“

Poprava: Trojicu páchateľov verejne popravili rovno na mieste vraždy.
Poprava: Trojicu páchateľov verejne popravili rovno na mieste vraždy.
Július Dubravay, ARCHÍV MSNP

Takéto ódy uverejnili pred časom Slovenské národné noviny, vydávané Maticou slovenskou, teda platené z daní nás všetkých. Na prvý pohľad sa zdá prínosné, že sa venujú osobnosti, ktorá sa zaslúžila o verejný život, navyše kňazovi, ktorého zavraždili počas Povstania pseudopartizáni.

Žiaľ, matičiari akosi zabudli uviesť odvrátenú stranu príbehu. Tú, ktorú dokladajú dokumenty a svedectvá. O čo v prípade ide?

Tragédia na moste

„To, čo sa stalo v septembri 1944 na hájnickom moste, bola nepochybne vražda - hromadná vražda. Okrem miestneho kňaza Antona Šaláta totiž zahynulo desať osôb, dovedna zavraždili jedenásť ľudí. A nešlo o žiadnu politicky motivovanú pomstu či vyrovnávanie účtov, podľa všetkých dôkazov a spôsobu vykonania to jednoducho bola lúpežná vražda,“ hovorí na úvod historik z Múzea Slovenského národného povstania Marek Syrný, ktorého sme požiadali o informácie.

Tragédia sa odohrala v noci zo 16. na 17. septembra 1944 na moste cez Hron, ktorý vedie z Hájnikov do Rybárov, obidve bývalé obce sú dnes mestskými časťami Sliača. Vrahovia obete surovo zabili a potom hádzali z mosta do vody. Boli traja - Vasiljevič Golzbar, František Molínek a Štefan Havrila. Ako ukázalo neskoršie vyšetrovanie, obete ani riadne nevypočuli. „Z trojice mužov, ktorí vraždili, dvaja patrili k partizánskej jednotke Veličkovej brigády, tretí bol miestny milicionár,“ vysvetľuje Marek Syrný. „Pri obetiach nešlo o gardistov či kolaborantov, jediný režimista bol Šalát, ostatní boli obchodníci, miestna honorabilita, civili. Vrahovia všetky obete okradli, už vopred si vytypovali tých, ktorých mohli obrať.“

Anton Šalát: Kňaz, ktorý mal autoritu v obci, ale súčasne politické ambície a rasové predsudky.
Anton Šalát: Kňaz, ktorý mal autoritu v obci, ale súčasne politické ambície a rasové predsudky.
Július Dubravay, ARCHÍV MSNP

Okrem kňaza Šaláta zavraždili napríklad národohospodára Jána Klinovského, ktorý spolupracoval s občianskym odbojom, českú lekárku aj Žida, ktorý práve ušiel z koncentráka - jednej obeti vzali zlaté hodinky, druhej náušnice, ďalšej peniaze, ba jeden vrah si natiahol aj Klinovského topánky, a ďalšej obeti zlomili prst, keď z neho nevedeli stiahnuť prsteň.

Vražda otriasla povstaleckým Slovenskom a na najvyššie priečky sa dostali informácie, že v Hájnikoch sa zhlukujú rozhorčení miestni obyvatelia. Povstalecké boje s nacistami trvali takmer mesiac a, ako priznáva v knihe spomienok vojenský prokurátor Anton Rašla, hromadná vražda civilov uškodila veci Povstania: „Rozkaz generála Goliana mi prikazoval prípad vyšetriť a páchateľov ihneď postaviť pred poľný súd.“

Pamätná tabuľa: Oslavuje farára Antona Šaláta. O jeho antisemitizme mlčí.
Pamätná tabuľa: Oslavuje farára Antona Šaláta. O jeho antisemitizme mlčí.
Július Dubravay, ARCHÍV MSNP

Nasledoval exemplárny trest - trojicu páchateľov symbolicky popravili rovno na mieste vraždy. Prečítali im rozsudok a postrieľali ich, mŕtvoly nechali prepadnúť cez kanál v moste.

Na mieste vraždy

Navštevujeme hájnický most, miesto dávnej tragédie. Stále vzbudzuje vášne. Dokladá to kahanec položený v strede mosta. Pod ním leží oznam, že tu umučili kňaza. S nesprávnym dátumom.

„Kňaza Antona Šaláta tu mali ľudia radi, bol obľúbený a v osobnom kontakte bol podľa spomienok veľmi prívetivý. Ale toto sem dali asi nejakí ľudácki pohrobkovia,“ hovorí nám miestny obyvateľ a bývalý zástupca starostu Emil Šimončík. Zaujíma sa o miestnu históriu a myslí si, že postavu zavraždeného kňaza zneužívajú najmä sympatizanti vojnového režimu. „Povedzme si na rovinu - ak by nedošlo k tejto vražde, Anton Šalát by mal po vojne veľké problémy pre svoje pôsobenie v politike.“

Hájnický kostol: Nádherná stavba nesie pečať gotiky.
Hájnický kostol: Nádherná stavba nesie pečať gotiky.
Július Dubravay, ARCHÍV MSNP

Spoločne s ním navštevujeme neďaleký kostol s farou, kde pred vojnou pôsobil dušpastier Šalát. Ranogotický Kostol svätého Mikuláša je nádherná stavba na vŕšku predstavujúcom dominantu obce, na fare sa nachádza pamätná tabuľa opisujúca pôsobenie zavraždeného kňaza. Dalo ju tam umiestniť biskupstvo v Banskej Bystrici spoločne s Konfederáciou obetí komunizmu. V hájnickom kostole sa práve pripravuje večerná omša. V laviciach sedí pár starších ľudí.

Na ten pohľad nezabudnem

Spoločne s Emilom Šimončíkom sa vydávame za skutočnou pamätníčkou pohnutých čias. V Hájnikoch žije Júlia Nádvorníková, ktorá ako dievča zažila krvavé scény na moste. „Bola som tam a potom som od mamy dostala výprask, že som tam nemala ísť. Oni tie obete povraždili v noci, nevedeli sme o tom. Až keď sme ráno išli do kostola, videli sme telá v Hrone. Vtedy ešte okolo rieky rástli stromy, tam sa zachytili. Niektorých to odnieslo ďalej, ale kňaza Šaláta našli mŕtveho tu neďaleko,“ hovorí nám na dvore rodinného domu. Práve má na návšteve vnučku s malou pravnučkou.

Počas Povstania pracovala ako ošetrovateľka v Sliači, kde vtedy prerobili kúpele na vojenskú nemocnicu. Zažila tam hrozné obrazy, stovky ranených a umierajúcich. „Bola som aj pri poprave na moste. Až na most sme nemohli ísť, vojaci nás odtláčali, aby nás nezasiahol automat. To neboli skutoční partizáni, ale pseudopartizáni, zabíjali pre peniaze, aj tú doktorku a ostatných. Jeden z nich, ten žandár Havrila, po prečítaní rozsudku ešte dvíhal ruku a chcel niečo povedať, ale zaznel povel a postrieľali ich. Na ten pohľad nezabudnem, padali ako hrušky. Môj budúci muž prišiel domov z talianskeho frontu presne 29. augusta a rovno vstúpil do Povstania, obaja sme boli v Povstaní. To bola moja mladosť.“

Miesto vraždy: Emil Šimončík nás zaviedol na hájnický most, kde došlo k tragédii.
Miesto vraždy: Emil Šimončík nás zaviedol na hájnický most, kde došlo k tragédii.
Július Dubravay, ARCHÍV MSNP

Aj pri svojom úctyhodnom veku má pani Nádvorníková obdivuhodnú pamäť. „Prežila som štyri štáty. Za vojny sme tajne počúvali ilegálny rozhlas, lebo nás zaujímalo, čo sa deje. Vždy som sledovala správy, aj teraz sledujem a mám prehľad. Kotleba, to je niečo zlé. Hovorím ľuďom - Máme masové hroby v Kremničke aj Kováčovej a či chcete mať ďalšie?“

Hájnický pán farár

Zavraždiť kňaza bolo na nábožnom Slovensku v polovici minulého storočia niečo neslýchané. Dodnes sa však mlčí o odvrátenej stránke - neukazujú ju matičiari, pamätné tabule ani cirkevné encyklopédie.

Anton Šalát nesporne bol autoritou pre miestnu komunitu veriacich, v brožúrach brojil proti alkoholizmu a upozorňoval na zločinnosť ruského boľševizmu. Ibaže nevidel zlo z opačnej strany. Reč dobových dokumentov je veľmi odlišná od obrazu dušpastiera, ktorý šíri medzi ľuďmi kresťanskú lásku. Ako dlhoročný poslanec za Hlinkovu stranu sa po rozbití demokracie stal poslancom v totalitnom vojnovom štáte, v ktorom nikdy žiadne voľby neboli.

V poslaneckých prejavoch útočil proti demo­kracii, schvaľoval čistky v štátnej správe a priamo v sneme „bonzoval“ na konkrétnych Židov, ktorým mali odobrať koncesie pre „slovensko-kresťanských uchádzačov“. Bol jedným z pritakávačov fanatika Vojtecha Tuku, pôsobil ako duchovný v Hlinkovej garde, takže nečudo, že hájnická fara bola „vysunutým“ straníckym ústredím, kam chodievali činitelia na čele s Tisom. V spomenutom gotickom kostole dal dokonca vymaľovať Tisa kážuceho davom - obraz zamaľovali po vojne.

Ešte otrasnejšie doklady nachádzame v dobovej tlači. Prostoreký Šalát urážal menšiny, namietal, aby sa „miešala krv slovenská s českou“ a vítal „naše napojenie sa do nových myšlienkových prúdov, ktorých reprezentantom je führer Adolf Hitler“. Za vojny vydával noviny Štúrov hlas, v ktorých sa takisto pochvalne písalo o Hitlerovej politike, skutočne sa však Šalátove noviny vyznamenali počas deportácií Židov - v apríli 1942 vyšiel napríklad antisemitský článok o tom, že „židovstvo bolo najväčšou pliagou a nešťastím pre slovenský národ“. Končil sa zvolaním: „Zo Slovenska všetci Židia von!!!“ Podobne ako „básnička“, ktorú uverejnili tiež: „V tej našej Krupine vtedy dobre bude - keď na každej vŕbe židák visieť bude... Keď Židia vymiznú, bude nám sveta žiť - nebude sa treba nám tak veľa trápiť... Krupinskí židáci, všetkým vám je koniec, to vám odkazuje gardista z Čekoviec...“

Za všetky tieto príspevky, ktoré doslova degradovali ľudí, bol zodpovedný ich hlavný redaktor, vydavateľ a majiteľ. Hájnický pán farár.

Zneužité na hanobenie

Tragédiu už počas Povstania propagandisticky využívala kolaborujúca ľudácka vláda v Bratislave. Dodnes plní propagandistickú úlohu v hanobení antifašistického odboja. Článok napísal do matičných novín historik Martin Lacko, známy obhajovaním vojnového režimu a otvorenou podporou neonacistickej strany kotlebovcov.

Šalátovými prejavmi v parlamente sa zaoberala historička Slovenskej akadémie vied Katarína Zavacká a na otázku, čo si myslí o postave tohto kňaza, nám odpovedala: „Kňaz Anton Šalát nie je jediný ľudák, z ktorého robí Matica martýra. Nenávisť, ktorú tento kňaz púšťal z úst proti zástancom demokracie a proti Židom, bola veľká a odporná. Vzhľadom na predchádzajúce vyjadrovania Matice k iným tisovským ľudákom ma postoj Matice neprekvapuje.“

Historik Marek Syrný dodáva: „Hoci počas Povstania zahynulo veľa civilov, nepochybne ide o veľký exces a o týchto veciach treba hovoriť. V každej podobnej situácii to pritiahne podobné kriminálne živly, ale jednotlivé zlyhania nemôžu slúžiť na to, aby sa hanobilo Povstanie ako celok. Treba totiž povedať, že povstalecké vedenie si veľmi rýchlo poradilo s páchateľmi a po tejto vražde sa prijali tiež opatrenia, aby sa to v partizánskom hnutí už neopakovalo. Z Antona Šaláta nemožno robiť legendu a martýra len preto, lebo ho zavraždili gauneri. Ako politický činiteľ aj kňaz nesie mieru zodpovednosti a pri jeho skutkoch ťažko možno z neho robiť hrdinu.“

VIDEO Plus 7 Dní