V osemnástom storočí sa na Britských ostrovoch s&nbsp;kriminálnikmi rozhodne nemaznali. Na šibenici končili aj tie najmenšie ryby. Bolo jedno, či niekomu ukradli peňaženku, privlastnili si králika alebo lovili v&nbsp;panskom rybníku. Taký bol tamojší právny systém od konca 17. do prvej tretiny 19. storočia. Tento poriadok sa niekedy označuje ako krvavý zákonník. Pomenovanie dostal pre skutočnosť, že viac ako dvesto druhov nelegálnych činov sa trestalo smrťou. Pritom mnohé z&nbsp;nich boli z&nbsp;dnešného pohľadu triviálne, ledva na úrovni súčasného priestupku.

Ešte v&nbsp;roku 1688 sa v&nbsp;Anglicku a&nbsp;vo Walese trestalo smrťou „len“ zhruba päťdesiat zločinov, no v&nbsp;priebehu nasledujúceho storočia sa ich zoznam podstatne rozšíril. Mnohé súviseli s&nbsp;majetkom vrátane poškodenia záhrady či dobytka. Existovalo presvedčenie, že prísnosť bude pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok pred ďalšími kriminálnymi aktivitami. Jedným z&nbsp;príkladov prísnej legislatívy bol zákon Waltham Black. V&nbsp;roku 1723 totiž dochádzalo k&nbsp;početným krádežiam vysokej zveri v&nbsp;lesoch dediny Waltham Chase v&nbsp;grófstve Hampshire. Páchateľmi boli gangy, ktoré sa maskovali tým, že si začiernili tvár. Nová legislatíva, ktorú prijali narýchlo a&nbsp;pod tlakom politicky vplyvných vlastníkov lesov a&nbsp;pôdy, posielala na smrť každého, koho po zotmení prichytili so začiernenou tvárou. Bez ohľadu na to, či niečo ukradol.

Keďže v&nbsp;tých časoch neexistovala polícia a&nbsp;mestskí strážnici bez nároku na pravidelný plat robili iba počas svojho voľného času, stíhanie páchateľov bolo predovšetkým v&nbsp;rukách obetí, prípadne ich blízkych. Práve oni často stavali zločincov pred miestnu samosprávu. Následné verejné popravy boli nielen výkonom spravodlivosti, ale aj hlavnou metódou prevencie zločinu. V&nbsp;roku 1783 zaviedli v&nbsp;Spojenom kráľovstve nové prostriedky na vykonanie hrdelného trestu. Išlo o&nbsp;šibenice s&nbsp;lešením a&nbsp;odklápacím otvorom v&nbsp;podlahe. Cieľom bolo urýchliť smrť odsúdenca zlomením väzu. Predtým sa používali iba jednoduché šibenice a&nbsp;odsúdenec umieral aj na postupné udusenie. Okrem toho zaviedli v&nbsp;Anglicku vystavenie tela popraveného na verejných priestranstvách ako varovanie. Táto prax sa uplatňovala do roku 1832. V&nbsp;temných časoch súdy trestali ľudí smrťou aj za podpaľačstvo, nelegálny výrub stromov, lov v&nbsp;rybníku, ničenie mýtnic či pašeráctvo. Medzi rokmi 1735 až 1799 poslali na šibenice aj osemdesiat žien za zabitie svojich novonarodených nemanželských detí. Je pravdepodobné, že niektoré spáchali tento zločin v&nbsp;snahe vyhnúť sa hanbe, no určite došlo k&nbsp;prípadom, že sa dieťa narodilo mŕtve alebo zomrelo z&nbsp;prirodzených príčin krátko po pôrode.

Smrť hrozila aj maloletým, ak sa zistilo, že za zločinom, ktorý spáchali, bol „zlý úmysel“. Pojem trestnej zodpovednosti nebol v&nbsp;tých časoch ešte na svete. Až právna úprava z&nbsp;roku 1908 stanovila, že sa poprava previnilcov vo veku do 16 rokov stala nemožnou. Dovtedy prežili, len ak vstúpili do armády alebo námorníctva. Napriek popularite verejných popráv sa mnoho súdov zdráhalo udeľovať trest smrti. Hlavne v&nbsp;Škótsku a&nbsp;vo Walese, teda v&nbsp;regiónoch, ktoré mali väčšiu autonómiu. Niekedy sudcovia a&nbsp;porotcovia obchádzali právny systém, aby ochránili ľudí pred šibenicou. Išlo napríklad o&nbsp;„hrdelné zločiny“ krádeží tovaru nad istú hodnotu. V&nbsp;zápisnici tento údaj zmenili, aby mohli udeliť miernejšiu sankciu. Stávalo sa aj, že neuznali obvineného vinným napriek tomu, že dôkazy hovorili o&nbsp;opaku. Ak sa už nedalo inak, využili alternatívu a&nbsp;vinníkov poslali do trestaneckých kolónií v&nbsp;Amerike, Kanade či Austrálii. Medzi rokmi 1788 a&nbsp;1868 sa Austrália stala domovom 162-tisíc odsúdencov.

Dobové súdne záznamy ukazujú, že v&nbsp;18. storočí na popravisku skončilo oveľa menej ľudí než počas predchádzajúcich dvoch storočí. To naznačuje, že buď prísne tresty naozaj mali odstrašujúci účinok, alebo boli sudcovia pri svojich verdiktoch miernejší. Približne z&nbsp;35-tisíc ľudí odsúdených na smrť medzi rokmi 1770 až 1830 reálne skončilo na šibenici asi sedemtisíc. V&nbsp;prospech radikálnych opatrení svedčilo i&nbsp;to, že keď v&nbsp;roku 1808 vyradili zo zoznamu hrdelných zločinov vreckové krádeže, ich počet dramaticky vzrástol. To podľa zástancov najprísnejších trestov naznačovalo, že zhovievavosť vedie k&nbsp;vyššej kriminalite.

Skončiť na šibenici alebo hranici za triviálne zločiny bolo možné v&nbsp;tých časoch aj v&nbsp;habsburskej monarchii, ktorej súčasťou bolo Slovensko. Trest smrti nepoznali len náboženskí či politickí povstalci, stačilo, ak ste sfalšovali či pozmenili úradnú listinu, falšovali mince, pytliačili v&nbsp;lese alebo ukradli med z&nbsp;úľa. Poprava hrozila aj za čarodejníctvo. Zo Slovenska je známy proces z&nbsp;Krupiny, kde za tento zločin v&nbsp;polovici 18. storočia popravili tri ženy. Až v&nbsp;roku 1787 panovník Jozef II. na istý čas zrušil trest smrti vydaním nového zákonníka.

Ale vráťme sa do Anglicka. Obdobie krvavých zákonov si našlo aj oponentov. Bol ním najmä právnik a&nbsp;poslanec parlamentu sir Samuel Romilly, ktorý bojoval za zrušenie obchodu s&nbsp;otrokmi a&nbsp;bol reformátor justičného systému. Úspešne loboval za zrušenie trestu smrti napríklad v&nbsp;prípade vreckových krádeží a&nbsp;menej závažných skutkov, v&nbsp;roku 1814 sa mu podarilo zrušiť prax vláčenia tela popraveného či jeho štvrtenia. Neskôr došlo k&nbsp;zrušeniu najvyššej sankcie aj za krádež dobytka. Viktoriánski spisovatelia Charles Dickens či William Makepeace Thackeray boli veľkí kritici verejných popráv a&nbsp;polemizovali o&nbsp;účinkoch, ktoré mali na divákov. Tieto zhromaždenia sa podľa nich často zvrhli na bujaré podujatia, ktoré paradoxne priťahovali zlodejov.

Väzenia v&nbsp;Spojenom kráľovstve neboli oveľa lepšou alternatívou trestu smrti. Choroby v&nbsp;nich boli časté a&nbsp;trestanci sa museli o&nbsp;cely nezriedka deliť s&nbsp;potkanmi. Neexistovalo rozdelenie podľa veku a&nbsp;povahy zločinu, a&nbsp;tak sa stávalo, že vreckový zlodej sa delil o&nbsp;spoločný priestor s&nbsp;vrahom. Aj za mrežami sa hojne umieralo. Išlo približne o&nbsp;25 percent obvinených a&nbsp;odsúdených, čo bolo viac ako počet osôb, ktoré boli popravené. Väzenia s&nbsp;biednymi podmienkami spravovali mestá a&nbsp;nie oficiálna centrálna vláda. Strážnici v&nbsp;nich neboli ani platení. Dostávali peniaze od uväznených, ktorí však často svoje tresty nadsluhovali, pretože nemali na prepúšťací poplatok.

V&nbsp;roku 1833 zrušili v&nbsp;Anglicku trest smrti za viac ako 130 činov a&nbsp;o&nbsp;ďalších tridsať rokov už sudcovia mohli poslať vinníkov na šibenicu len za vraždu, vlastizradu, špionáž, násilné pirátstvo či podpaľačstvo kráľovských majetkov. Sedem rokov nato sa zrušili verejné popravy a&nbsp;rozsudok smrti sa vykonával za múrmi väzníc.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/obcas-hodil-britsky-krvavy-zakonnik-posielal-ludi-sibenicu-aj-kradez-kralika">FOTO v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Autor: Peter Sobčák