Tip na článok
Ľudská obeta: Krvavý rituál priblížilo združenie Vae Victis počas Keltského dňa na Havránku.

Tajomstvá a krvavé rituály pri Púchove: Čo prezrádza minulosť?

Pri Púchove sa nachádza keltské obetisko opradené tajomstvami a krvavými rituálmi.

Galéria k článku (6 fotografií )
Obetná jama: Odkryli ju archeológovia Jozef Moravčík a Karol Pieta.
Rekonštrukcia obetiska: Takto ju zverejnil Karol Pieta v knihe Keltské osídlenie Slovenska.
Tajomná lokalita: Sem prichádzali dávni ľudia s darmi bohom vrátane ľudských obetí.

Poznajú ju v celej Európe. Kultúra horských Keltov na hornom Považí nesie názov púchovská aj v zahraničných lexikónoch a bedekroch. Práve okolo nášho mesta na Váhu sa pred dvetisíc rokmi, pred tým, než sa v ďalekej Palestíne narodil Ježiš, rozprestieralo osídlenie ľudu, ktorý po sebe zanechal úchvatné doklady talentu, zručnosti, ale aj zabudnutých rituálov a krvavého obetovania. Nebol to len známy Havránok pri Liptovskej Mare, kde dnes verejnosť môže vidieť v tamojšom archeoskanzene zrekonštruované kultové miesto s totemami a obetnou jamou. Neďaleko Púchova sme navštívili obetisko, ktoré je verejnosti takmer úplne neznáme.

Na obetisku

„Volá sa to tu Uhliská. Ľudia to tak kedysi pomenovali, lebo podobne ako v iných archeologických lokalitách tu vyorávali a nachádzali rôzne spálené predmety, črepy. Aj hlina bola v mieste obetnej jamy čudná, tmavá, mastná, prepálená. Prvý výskum sa tu robil ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Našli tu množstvo obetovaných predmetov, prepálených spôn aj krásne maľovanej keramiky. A tiež kosti. Zvieracie aj ľudské. Vedci analýzou zistili, že nájdené pozostatky spálených mŕtvol patrili najmenej piatim dospelým osobám, z toho pravdepodobne dvaja boli muži. Neboli to celé kostry. Medzi zlomkami kostí sa vôbec nenachádzali kosti tváre, články prstov či kĺby dlhých kostí, ktoré sa typicky nachádzajú na pohrebiskách spopolnených ľudí. Títo ľudia boli totiž obetovaní a tak ako ostatné obetné dary, aj časti ľudských tiel na obetnú hranicu asi pokladali neúplné. Tu na obetisku v Prosnom sa spaľovali ľudské obete po predchádzajúcom usmrtení a asi rozštvrtení.“

Kráčame strmým brehom v bukovom lese nad dedinou Prosné. Vedie nás Peter Jenčík, šéf občianskeho združenia Hradiská, ktorý už niekoľko rokov mapuje spolu s priateľmi praveké, slovanské aj keltské hradiská. Počas rozhovoru sa blížime k lokalite opradenej tajomstvami, z ktorých trochu mrazí. Pred 2 200 rokmi to tu isto vyzeralo inak. Predstavivosť však zlyháva. Horeli tu posvätné ohne, šamani zdvíhali ruky v tranze? Pred nami sa z lesa vynára lúka, nad ňou je neprehliadnuteľná vyvýšenina, priestor trochu pripomína prírodný amfiteáter.

Sme na mieste, kde sa kedysi nachádzalo keltské obetisko. Či, inými slovami, na archeologickej lokalite ľudu púchovskej kultúry. Tu ponúkali bohom všemožné dary. Vrátane najvyššieho: ľudskej obete. „Fakt je, že neveľké množstvo obetovaných ľudí svedčí o tom, že vtedajší ľudia sa k ľudskej obete uchyľovali výnimočne, pri mimoriadnych príležitostiach, možno pri hladomore, neúrode a podobne,“ hovorí Peter.

Bokom pod lesom sa nachádza jama, kde kedysi archeológovia našli temný objav. Nenápadná jama hovorí veľa o ľuďoch, ktorí tu žili dávno pred príchodom Slovanov.

Obetiny pre bohov

Novodobá história obetiska sa začala písať pred vyše polstoročím, keď miestny obyvateľ Peter Kondrčík priniesol odtiaľto úlomky a črepy Štefanovi Melišovi, známej postave regionálnej archeológie. „Hneď videli, že to nie je obyčajná lokalita,“ vysvetľuje Peter, ktorý o celej veci počul z rozprávania pána Meliša, mimochodom, žijúceho deväťdesiatnika.

Meliš upozornil odborníkov a v lokalite vykonal prvý výskum archeológ Anton Petrovský-Šichman, neskôr tu bádal Jozef Moravčík s Karolom Pietom. V publikácii Po stopách predkov podotýka Jozef Moravčík, že priestor s nálezmi nebol veľký, dákych desať krát desať metrov, ale o to viac pamiatok sa tu podarilo zachrániť. Na okraji náleziska sa zistila hlboká jama obličkovitého tvaru a priamo v oráčine sa našlo množstvo črepov z nádob, ale aj drobné predmety z bronzu ako náramky a spony, železná ostroha a klince, sklenené koráliky a našla sa aj zlatá minca keltskej razby.

Prakticky všetky predmety boli deformované či polámané. Zámerne ich poškodzovali pred tým, než ich hodili do posvätných ohňov. Keltský panteón bol bohatý na rozmanitých bohov a bôžikov, žiaľ, podobne ako napríklad pri slovanských bohoch vieme o ňom málo. Samotní Kelti nám totiž nezanechali záznamy a informácie čerpáme len od Rimanov, ktorí s nimi permanentne viedli vojny.

Krvavé rituály

Vraj pred časom si tu ktosi z miestnych chcel postaviť chatu. Odradilo ho, keď počul, čo sa na lokalite kedysi konalo. Nečudo. Ale aj našťastie. Nehľadiac na úvahy o negatívnej energii či mátaní, predovšetkým sa neporušil genius loci tohto zvláštneho miesta.

Podľa Karola Pietu, nášho popredného archeológa, ktorý sa špecializuje na keltské osídlenie Slovenska, nemožno vylúčiť, že na obetisku dochádzalo aj k rituálnemu kanibalizmu a k takzvanému kultu lebiek. Oboje je u Keltov doložené v antických písomných prameňoch: Kelti mali posvätné háje, nepriateľom odrezávali hlavy, čím na seba preberali ich silu, alebo z ich lebiek pili ako z čaší.

Pieta bádal už na keltskom hradisku na Havránku aj v mnohých ďalších lokalitách - zdá sa teda najpovolanejšou postavou na otázku: Ako si predstaviť také obetisko? Aké obrady mohli na ňom prebiehať a aké mohli byť predstavy a duchovný život týchto dávnych ľudí? „Od čias objavu tohto keltského obetiska uplynul dlhý čas, ktorý priniesol nové poznatky o dávnych svätyniach a obradoch v rôznych častiach Európy, ale aj na Slovensku,“ hovorí. „Zvláštnosťou i charakteristikou Prosného bolo spaľovanie a ukladanie rituálne rozbitých milodarov a súčastí uskutočnenej ceremoniálnej hostiny, z ktorých pre archeológov zostali ako dôkaz zvyšky jedál a nápojov určené božstvu - kosti nekonzumných častí zvierat a úlomky použitých misiek či čiaš.“

Jama, ktorú objavili na obetisku, symbolizovala podľa Pietu vstup do podsvetia a stekala do nej krv obetovaných zvierat i ľudí. „Veriaci - prosebníci - sa takto podieľali na obetovaní a komunikácii s bohmi. Podľa rímskych spravodajcov častou obetou u Keltov bol človek, zajatec, otrok alebo odsúdenec. To dosvedčujú aj kosti viacerých jedincov medzi obetnými darmi v Prosnom, takisto vo svätyni v Liptovskej Mare. Malé obetiská na odľahlých miestach podobné Prosnému sa našli aj v Trenčianskych Tepliciach a žiarové kultové miesto poznáme i v Slatine nad Bebravou.“

Posvätný okrsok

Pri obetisku stojí informačná tabuľa. Nepostavil ju tu však štát, ale dobrovoľníci. Peter Jenčík s členmi občianskeho združenia Hradiská osadili už vyše dvadsať tabúľ. „Spolupracujeme s vedcami a konzultujeme s nimi detaily, pri osádzaní tabúľ sa nám väčšinou darí pozvať archeológov, ktorí kopali priamo v danej lokalite,“ vysvetľuje. Dobrovoľníci navyše vyhotovia tabule za výrobnú cenu a nie za premrš­tené sumy, ktoré by si od starostov vypýtali firmy. Nadšenci zo združenia propagujú históriu regiónu a na ich webovej stránke hradiska.sk nájdete mnohé informácie, ktoré dosiaľ nevyšli knižne.

Severné Považie so svojimi horami bolo v dávnej minulosti bohato osídlené a pulzoval tu život. Prosné leží medzi Považskou Bystricou a Púchovom a lokalita sa nachádza uprostred akéhosi posvätného okrsku. Ako uvádza archeológ Jozef Moravčík: „Obetisko slúžilo širšiemu regiónu do okruhu 20-30 kilometrov a obyvatelia osád z tohto územia sem pravidelne chodili obetovať počas dlhého obdobia. Obetisko v Prosnom je výnimočnou lokalitou púchovskej kultúry v rámci celého Slovenska.“

Doslova všade po okolí boli opevnené hradiská kultúry, ktorá nenadarmo nesie názov púchovská: v Dolnej Marikovej, Hatnom, Udiči, Jasenici, Stupnom, Nosiciach aj v Nimnici.

Nielen barbari

Napriek krvavým rituálom neboli vtedajší ľudia len krvilační maniaci ani barbari, ako to o nich hanlivo hovorili Rimania. Boli napríklad aj zruční majstri, remeselníci a umelci. Dokladajú to aj nálezy v Prosnom, aj v blízkom okolí. Veď sotva pár kilometrov odtiaľto, na nálezisku nad dedinou Udiča, našli rozmanité ozdoby aj prívesky z bronzu, ktoré majú úchvatné tvary a kvalitné umelecké spracovanie. A keramika z obetnej jamy prekvapí i dnes - po vyše dvoch tisícročiach možno na nej zreteľne vidieť zachované maľované aj ryté ornamenty.

Kelti točili keramiku na hrnčiarskom kruhu, používali žarnovy aj vlastné peniaze - v mnohom prekonali Germánov a Slovanov, ktorí prišli po nich. Nálezy ľudí, ktorí tu žili dávno pred nami, nás stále ohurujú.

Samozrejme, obdivovať ich budeme môcť jedine vtedy, ak si ich nenecháme rozkradnúť detektoristami. Vedci prirovnávajú ich činnosť k primitívovi, ktorý vyšklbe z knihy všetky stránky, takže vám zostane len obal a o obsah budete naveky okradnutý. Tak ako všade po Slovensku, nájazdom detektoristov podliehajú tiež náleziská púchovskej kultúry. „Snažíme sa robiť osvetu aj v tomto smere, na tabuliach upozorňujeme, že činnosť detektoristov je trestná,“ dodáva Peter. „O mnohé vzácne artefakty sme takto navždy prišli a musíme urobiť všetko pre to, aby sa to už neopakovalo.“

VIDEO Plus 7 Dní