Dieťa je pre ľudstvo nádejou aj prísľubom, tvrdila talianska lekárka a zakladateľka predškolskej výchovy na princípe individuálneho systému.

Záchrana pre deti

Od detstva bažila po poznaní, hoci pre ženy nebolo zďaleka také prístupné ako pre mužov. Šikovná a odhodlaná študentka sa rozhodla pre medicínu. Lekársku fakultu v Ríme ukončila ako jedna z prvých Talianok. Postupne sa viac zameriavala na psychiatriu. Začala sa venovať deťom s mentálnym a vývinovým postihnutím, ktoré mnohí považovali za nevzdelávateľné. Navštevovala teda hodiny pedagogiky a ponorila sa do teórie výchovy.

Pozorovala a experimentovala, aby zistila, ktoré vyučovacie metódy fungujú najlepšie. Postupne spochybňovala prevládajúce spôsoby výučby a začala rozvíjať vlastné, ktoré prinášali potešujúci efekt: aj problémové deti sa dokázali učiť, len iným spôsobom.

Nemanželský syn

Okrem iného nachádzala inšpiráciu v diele Jeana-Jacqua Rous­seaua Emil alebo o výchove. Francúzsky filozof je známy tým, že svojich päť detí dal do sirotinca. Aj Maria sa toho svojho vzdala. Porodila nemanželského syna, a hoci si ju jeho otec chcel vziať, odmietla, aby sa mohla venovať svojej práci. Ako vydatá žena by musela zostať doma a starať sa o rodinu. Mária svojho potomka navštevovala a hovorila o ňom ako o synovcovi. Ako pätnásťročný sa však vrátil k mame a odvtedy sa stali nerozlučnými, hoci si neskôr založil rodinu. Reformná pedagogička ho zasvätila aj do svojich vzdelávacích projektov. Vzťah s jeho otcom nemal dlhé trvanie. Dúfala, že pretrvá aj v neoficiálnom zväzku, ale lekár Giuseppe Montesano sa nakoniec oženil s inou.

Prvú montessoriovskú školu – Casa dei Bambini alebo Detský dom – otvorila v Ríme 6. januára 1907. Následne cestovala po svete a veľa písala o svojom prístupe k vzdelávaniu, čím si získala mnoho stúpencov. Po celom svete začali vznikať vzdelávacie inštitúcie s jej názvom a metódami.

FOTO V GALÉRII

Maria Montessori nadchla aj indického politika Mahátmá Gándhího, s ktorým sa v roku 1931 na konferencii stretla v Londýne. Cez druhú svetovú vojnu žila v exile v Indii, po jej skončení sa vrátila do Európy a posledné roky strávila v Amsterdame. Zomrela 6. mája 1952.