Pre úspešných pravidlá neplatia? – pýta sa jedna z postáv amerického filmu Oppenheimer, ktorý žne úspech u nás aj vo svete. Hlavný hrdina sebavedome odpovedá: „Genialita to vyváži.“ Životopisná dráma o americkom teoretickom fyzikovi vyvoláva veľa otázok, na ktoré sa odpovede nehľadajú ľahko. Divákom ani tým, ktorí boli súčasťou mrazivého projektu Manhattan. „Jeho príbeh je ústredným prvkom spôsobu, akým žijeme teraz a ako budeme žiť navždy. Nikto nezmenil svet tak ako on. Dal mu moc zničiť sám seba. To ešte nikto neurobil,“ vysvetlil režisér Christopher Nolan pre The New York Times, prečo považuje Roberta Oppenheimera za veľmi naivného a zároveň za najdôležitejšiu osobnosť, aká kedy žila.
V záplave mužských postáv, predovšetkým špičkových vedcov, sa objavujú dve ženy, ktoré najviac ovplyvnili život „otca atómovej bomby“. Milenka, ktorá sa odmietla stať manželkou, a manželka, ktorá pri ňom stála do konca života. Obe nechtiac zohrali úlohu pri diskreditácii špičkového vedca.
Podobajú sa herci so reálnymi osobnosťami? FOTO v GALÉRII>>
Rozvinutie talentu
Syn židovského prisťahovalca z Nemecka Julius Robert Oppenheimer prišiel na svet 22. apríla 1904 v New Yorku. Vyrastal v byte na Manhattane, ktorý zdobili obrazy Vincenta van Gogha či Paula Cézanna. Otec Julius pracoval v rodinnom podniku na dovoz textilu, matka Ella Friedman bola maliarka. Fyzika nadchla nielen Roberta, ale aj jeho mladšieho brata Franka.
Najprv študoval na Harvarde chémiu a doktorát z fyziky získal na univerzite v nemeckom Göttingene v roku 1927. V tom istom roku pracoval s významným nemeckým fyzikom a jedným z objaviteľov kvantovej mechaniky Maxom Bornom na štruktúre molekúl.
Cestoval z jedného prominentného vedeckého centra do druhého a v roku 1936 sa stal profesorom na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Študenti ho zbožňovali a volali ho Oppie. „Jeho prednášky boli veľkým zážitkom pre experimentálnych aj teoretických fyzikov,“ povedal zosnulý fyzik Hans Bethe, ktorý spolupracoval s Oppenheimerom v Los Alamos. „Bol to muž, ktorý očividne rozumel všetkým hlbokým tajomstvám kvantovej mechaniky a napriek tomu dal jasne najavo, že najdôležitejšie otázky zostali nezodpovedané.“
Oppenheimer nebol len vedcom ponoreným do vzorcov a rovníc. Nadchla ho literatúra aj východné náboženstvo a indické posvätné spisy védy čítal v ich pôvodnom jazyku – sanskrite.
Poetická milenka
Fascinovali ho filozofické diela, medzi nimi aj Kapitál od nemeckého autora Karla Marxa. V USA sa v 30. rokoch formovali rôzne komunistické spolky, a to hlavne medzi ľavicovo zmýšľajúcimi intelektuálmi. Pre Oppieho bol marxizmus zaujímavý svojimi myšlienkami a zároveň praktickosťou. Mal židovské korene a v tejto ideológii videl najväčšiu obranu proti vzostupu fašizmu v Európe.
Na jednom stretnutí v roku 1936 v Berkeley, ktoré organizovali komunisti, ho jeho gazdiná a členka strany zoznámila s 22-ročnou Jean Frances Tatlockovou. Uhrančivá študentka psychiatrie sa o pár mesiacov stala jeho milenkou – vášnivou, ale držala si odstup. Chcel sa s ňou oženiť, ale odmietla jeho dve žiadosti o ruku. Mladá členka komunistickej strany trpela klinickou depresiou. A nielen to. „Mala som obdobie, keď som si myslela, že som homosexuálna. Istým spôsobom som stále nútená tomu veriť, ale na druhej strane som si istá, že nie som, pretože som nemužná,“ napísala svojim priateľom. Vo filme jej „zvláštnu ženskosť“ naznačovali scény, v ktorých jej Oppenheimer nosil kvety a ona ich nemilosrdne hádzala do odpadkového koša.
Najerotickejšia scéna v životopisnej dráme Oppenheimer pobúrila hinduistických veriacich, chceli film bojkotovať, lebo ju považujú za poburujúcu a zároveň zbytočnú na zobrazenie života hlavného protagonistu. O čo v nej išlo? Po milostnom akte Roberta a Jean podá študentka profesorovi posvätnú knihu Bhagavadgítu, z ktorej jej nahý vedec v sanskrite číta verš z jedenástej kapitoly: „Som smrť, ničiteľ svetov.“
Nakoniec vzťah Tatlockovej a Oppenheimera postupne ochaboval. Bol príliš komplikovaný a plný odmietania zo strany mladej ženy, takže sa nakoniec rozpadol. Fyzik však vzdal svojej láske poctu tým, že nazval prvý test jadrovej zbrane Trinity. Mnohí životopisci sa domnievajú, že toto slovo odkazuje na jednu z básní anglického barokového básnika Johna Donna. Jean jeho poéziu veľmi obdivovala.
Vzal si trikrát rozvedenú
Oppenheimer mal niekoľko románikov s ďalšími ženami, dokonca vydatými. Svoju budúcu manželku spoznal v auguste 1939 na záhradnej párty fyzika Charlesa Christiana Lauritsena v Caltechu, Kalifornskom technologickom inštitúte, kde pôsobil ako profesor.
Nemecko-americká biologička a botanička Katherine „Kitty“ Harisson mala pestrú minulosť, najmä čo sa týka manželstiev. Prvého muža spoznala v Európe, vzali sa v decembri roku 1932 a po roku rozviedli. Tvrdila, že bol homosexuál a narkoman. O rok povedala áno Josephovi Dalletovi mladšiemu, synovi bohatého obchodníka z Long Islandu. Ani tento zväzok dlho nevydržal. V novembri 1938 už mala sobáš v poradí s tretím manželom Richardom Stewartom Harrisonom a vystúpila z komunistickej strany.
Keď jej manžel odišiel na rezidenčný pobyt do Pasadeny v Kalifornii, čoraz častejšie jej robil spoločnosť práve Oppenheimer. Stretávali sa aj neskôr a nakoniec s ním otehotnela. Fyzik zavolal jej mužovi, vysvetlil situáciu a ten bez zbytočných scén a výčitiek súhlasil s rozvodom. Prvého novembra 1940 ukončila svoje tretie manželstvo a na druhý deň mala Kitty svoj štvrtý sobáš – s Robertom. Syn Peter prišiel na svet v máji 1941.
Kúpili si nový dom na One Eagle Hill s výhľadom na Golden Gate. Kitty pracovala na Kalifornskej univerzite ako laborantka. Keď Spojené štáty americké vstúpili v decembri 1941 do druhej svetovej vojny, Oppenheimer začal s náborom zamestnancov pre projekt Manhattan.
V roku 1944 Kitty opäť otehotnela a 7. decembra 1944 porodila dievčatko s menom po matke.
Naozaj samovražda?
Oppenheimerovo manželstvo a jeho pomer s Tatlockovou sa podľa niektorých bádateľov istý čas prelínali, ale k osobným stretnutiam došlo len dvakrát, a to v roku 1941 a v 1943, keď už stál na čele laboratória v Los Alamos. Po celý čas ich mal v San Franciscu pod dohľadom agent americkej armády, ktorý čakal vonku na ulici pred psychiatričkiným domom. Jean Robertovi povedala, že ho stále miluje a chce byť s ním. Napriek tomu sa vrátil k manželke a nikdy viac ju nevidel. Tridsaťročná žena si podľa oficiálnych správ 4. januára 1944 siahla na život. Užila rôzne lieky aj alkohol, kľakla si k vani a ponorila hlavu do vody. Ako príčinu smrti uviedli akútny pľúcny edém.
No niektorí historici i jej brat Hugh špekulovali o tom, či jej smrť bola skutočne samovražda, keďže existovali podozrivé okolnosti. Objavila sa konšpiračná teória, že ju zavraždili spravodajskí agenti, ktorí pracovali pre projekt Manhattan. Jeden lekár si dokonca poznamenal: „Ak ste boli múdri a chceli ste niekoho zabiť, toto je spôsob, ako to urobiť.“
Ničiteľ svetov
Zúrila druhá svetová vojna a v Amerike sa chystalo niečo veľkolepé. V roku 1942 sa Oppenheimer stal riaditeľom vedeckej časti projektu Manhattan vytvoreného na vývoj atómovej bomby. Zahŕňal niekoľko laboratórií na tajných miestach po celej krajine vrátane Los Alamos v Novom Mexiku, kde zhromaždil najmúdrejších fyzikov na vytvorenie atómovej bomby.
Prvý test jadrovej zbrane s názvom Trinity v réžii generála Leslieho Richarda Grovesa a Oppenheimera vykonali 16. júla 1945. Obrovský výbuch a žiara, ktorá pohltila všetko naokolo, vyvolali vlnu silných emócií – obrovské vedecké vzrušenie z úspešnej práce a nových poznatkov až po strach, kam veda môže zájsť a aký bude mať tento objav vplyv na budúcnosť sveta. Aj preto režisér filmu po skúške bomby nechal Oppieho opäť predniesť mrazivé slová: „Teraz som sa stal smrťou, ničiteľom svetov.“
Napriek protestom vedcov vydal americký prezident Harry Truman rozkaz na zvrhnutie prvých atómových bômb na japonské mestá Hirošima a Nagasaki 6. a 9. augusta 1945. Desaťtisíce ľudí zomreli okamžite, ostatní postupne dôsledkom ožiarenia.
„Otec atómovej bomby“, ktorý tri roky viedol projekt na jej vytvorenie, bol zdrvený zbraňou, ktorá prinášala takú obrovskú skazu a viedla k tomu, že po nej „zatúžili“ aj iné krajiny.
Obvinený aj rehabilitovaný
Po vojne sa Oppenheimer stal poradcom Komisie pre atómovú energiu Spojených štátov (AEC) a loboval za medzinárodnú kontrolu zbraní. Jeho morálne dilemy a pocit zodpovednosti neboli každému po chuti. V roku 1954, na vrchole éry Josepha Raymonda McCarthyho, ho obvinili, že je komunista a dokonca sovietsky špión. Podrobili ho bezpečnostnému vyšetrovaniu a hrabali sa v jeho minulosti a vo vzťahoch. Členský komunistický preukaz totiž kedysi vlastnila jeho manželka Kitty aj psychiatrička Jean Tatlock. „Povedala mi o svojom členstve,“ priznal pri vypočúvaní na adresu zosnulej milenky. „Neverím, že jej záujmy boli skutočne politické. Milovala túto krajinu, jej ľudí a život v nej.“
V GALÉRII si pozrite povestnú Oppenheimerovu fotku z Einsteinom>>
V roku 1953 mu bezpečnostnú previerku zamietli. „Oppenheimer prijal výsledok bez slova, ale jeho osobnosť sa zmenila. Veľa z jeho predchádzajúceho ducha a živosti ho opustilo,“ spomínal nemecký fyzik Hans Bethe, ktorý sa zúčastnil tiež na projekte Manhattan.
Povesť rešpektovaného vedca bola poškvrnená, stal sa akademickým exulantom odrezaným od svojej kariéry a sveta, ktorý pomáhal vytvárať. V apríli 1962 sa dočkal čiastočnej rehabilitácie, keď ho prezident John F. Kennedy pozval na večeru laureátov Nobelovej ceny v Bielom dome. O rok neskôr mu prezident Lyndon Baines Johnson udelil najvyššie vyznamenanie AEC Fermiho cenu. Aj archívy sprístupnené po rozpade Sovietskeho zväzu dokazujú, že nebol sovietskym agentom. Rusom sa síce podarilo dostať do projektu Manhattan, Oppenheimera však nikdy na svoju stranu nezískali.
Zomrel na rakovinu hrdla 18. februára 1967. Manželka ho prežila o päť rokov. Ako upozorňujú viacerí autori a životopisci, americký teoretický fyzik pomáhal vytvárať nový svet a jadrová nočná mora, ktorej sa obával, existuje dodnes.
