Antonínovi Zápotockému, druhému robotníckemu prezidentovi, prisúdili dokonca pomenovanie „otec robotníkov“. Jedno i druhé bolo nezmysel.

Revolucionár od mlada

Revolučného ducha nasával už v detstve. Jednak preto, lebo vyrastal neďaleko Kladna, bašty robotníckeho hnutia, a jednak preto, lebo jeho otec Ladislav bol zanietený funkcionár v sociálnodemokratickej strane, novinár a vzor pre syna. Antonín sa vyučil za kamenára, ale dlho nezostal pri remesle. Zapojil sa do práce v sociálnodemokratickej strane a v roku 1914 sa stal redaktorom ich novín. Potom vypukla svetová vojna a Antonín bojoval v Haliči, Srbsku a na talianskom fronte.

Po vojne sa Antonín Zápotocký s vervou pustil napĺňať myšlienky, ktoré prichádzali z Ruska. Stal sa jedným zo zakladateľov ľavicového prúdu v sociálnodemokratickej strane a organizátorom robotníckych rád. V roku 1920 pozvali do Ruska agilného súdruha na zasadnutie Internacionály. Tamojší súdruhovia dychtili po svetovej proletárskej revolúcii. Ešte v decembri toho istého roku sa pokúsili preniesť ju do Československa.

Zápotocký sa stal jedným z hlavných organizátorov generálneho štrajku v Kladne. Pokus nastoliť robotnícko-roľnícku vládu v Československu nevyšiel a Zápotocký sa ocitol vo väzení. Vymerali mu deväť mesiacov, po šiestich mesiacoch mu prezident Tomáš Garrigue Masaryk udelil amnestiu. Keby sa pokus zvrhnúť vládu odohral v Sovietskom zväze, vystrieľali by celú rodinu a možno aj celú ulicu.

Zápotocký sa celkom oddal politike. Na niekoľko rokov sa dokonca stal generálnym tajomníkom komunistickej strany, potom sa venoval zakladaniu červených odborov, organizoval štrajky. V roku 1929 bolo s ním všelijako. Na príkaz Moskvy vypukli v strane čistky. Slánskemu sa zdalo, že Zápotocký nie je dosť revolučný, a trval na tom, aby ho vylúčili z ústredného výboru. Zastal sa ho však delegát z Moskvy. Za vojny nacisti Zápotockého na šesť rokov poslali do koncentráku.

Budúci robotnícky prezident nemal veľmi čas byť robotníkom. Podobne ako Klement Gottwald, ktorý sa síce vyučil za stolára, ale vrhol sa do víru politiky.

Obetovali ho: Gottwald, v strede, a Zápotocký, vpravo, sa podvolili Stalinovi a zo Slánskeho, vľavo, urobili zradcu.
Obetovali ho: Gottwald, v strede, a Zápotocký, vpravo, sa podvolili Stalinovi a zo Slánskeho, vľavo, urobili zradcu.
Zdroj: ČTK

Násilie prichádza

Už v júli 1945 Zápotocký povedal v rozhlase: „Najzákladnejším zákonom revolúcie vo chvíli, keď sa odboj aktívne rozhorel, je konať rozhodne a rýchlo. Zničiť a zneškodniť všetkých otvorených nepriateľov a usvedčených zradcov a izolovať a odstrániť z dôležitých miest podozrivých a nespoľahlivých.“

Súdruhovia sa toho držali. Zápotocký ako člen predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ), poslanec Národného zhromaždenia a predseda Ústrednej rady odborov mal veľké právomoci a využíval ich. Podieľal sa na zločinoch toho obdobia, na odstraňovaní a likvidovaní opozície, na zinscenovaných procesoch, na prenasledovaní cirkví a veriacich. Rozhodujúcou mierou sa pričinil o komunistický prevrat vo februári 1948. To on vyhnal odborárov na Václavské námestie v Prahe, to on spolu s Gottwaldom navštívili prezidenta Edvarda Beneša a žiadali vymenovanie novej vlády.

Edvard Beneš umrel v septembri 1948 a keď sa novým prezidentom stal Klement Gottwald, Zápotockého vymenovali za predsedu vlády. Brutálne násilie sa rozbehlo na plné obrátky. Vyžadovala si ho Moskva. Po rozchode s Juhosláviou a roztržke s Izraelom vzrástla Stalinova chorobná podozrievavosť a vo všetkých satelitných krajinách šípil sprisahanie. Vo všetkých už prebehli ukážkové procesy, len v Československu nie. Pripravili ich teda ukážkovejšie. Vtedy, keď Zápotocký bol predsedom vlády. Keď sa po Stalinovej a Gottwaldovej smrti stal prezidentom, otáľal s amnestiou. Keď ju napokon vyhlásil, týkala sa neveľkého počtu odsúdených. Ani rehabilitovať nikoho nechcel.

Slánský na odstrel

V novembri 1950 zbavili funkcie Otta Šlinga, vedúceho tajomníka Krajského výboru KSČ v Brne. V januári 1951 prišla o všetky funkcie Mária Švermová. A vyslúžila si ich vysoké. Medziiným bola členkou predsedníctva Ústredného výboru KSČ. V januári 1951 ministra zahraničia Vladimíra Clementisa rovno zatkli. Nasledovali ďalšie zatýkania. Vysokí funkcionári a ich rodiny zamreli v hrôze. Kam to až povedie? Ešte vyššie? Rudolf Slánský, generálny tajomník komunistickej strany, bol presvedčený, že až k nemu nie. Okrem toho - veď už nik nemohol slúžiť vernejšie ako on.

No nitky k nemu viedli už dávnejšie. Stalin po dlhých úvahách, kto je škodnou v Československu, dospel k presvedčeniu, že zbaviť sa treba Slánskeho - bol takmer v najvyššej funkcii a bol Žid. Stalin Židov nemal rád. Sieť sa zaťahovala. Súdruhovia v júli pripravili Slánskemu veľkolepé oslavy päťdesiatin. Udelili mu najvyššie vyznamenania, chystali sa vydať jeho zobrané spisy, gratulácie prichádzali z celej republiky. Súdruhovia mu dokonca sľúbili podarovať letný zámoček. Vtedy, keď Gottwald a Zápotocký už vedeli, čo ho čaká. Dali tomu požehnanie.

Dňa 23. novembra 1952 Zápotockí podávali slávnostnú večeru na počesť akejsi sovietskej hospodárskej delegácie a pozvali na ňu aj Slánskych. Delegácia odišla a Zápotockí ich ešte zdržiavali. Len sa ešte ponúknite, nabádala pani Zápotocká. Potom sa ozval telefón a Antonín s niekým chvíľu rozprával. Hostitelia viac nenaliehali. Na druhej strane už bolo všetko pripravené... Len čo Slánski po návrate domov otvorili dvere, vrhli sa na nich príslušníci bezpečnosti.

Zakrátko vypukol proces takých rozmerov, aký sa neodohral ani v jednej z takzvaných ľudovodemokratických krajín. Jedenástich obvinených odsúdili na smrť, troch na doživotie.

Literát
Literát
Zdroj: Plus 7 dní

Krádež storočia

Antonín Zápotocký si vytváral - ako sa dnes hovorí - imidž láskavého, dobrotivého vládcu, ktorý chápe starosti ľudu. Roľníkom sa ani trochu nechcelo vstupovať do jednotných roľníckych družstiev, a tak Zápotocký - už vo funkcii prezidenta - na jeseň 1953 vyhlásil: „Nebudeme nikoho násilím nútiť vstúpiť do družstiev ani aby zostal v družstvách.“Pred Vianocami ľudu jasne a zrozumiteľne vysvetľoval, že Ježiško už medzičasom dorástol a zmenil sa na deda Mráza.

Lenže po čase, keď roľníci začali húfne vystupovať z družstiev, komunistický systém ešte pritvrdil. A dedo Mráz sa v našich končinách veľmi neujímal, pretrvával Ježiško.

Československému hospodárstvu sa nie veľmi darilo a vláda sa rozhodla prikročiť k radikálnemu kroku - k menovej reforme. Bola to drastická reforma. Len mizivú časť peňazí bolo možné meniť v pomere 5 : 1, ostatné v pomere 50 : 1. Tak surovo preto, aby údajne pripravili všelijakých špekulantov a zvyšky buržoázie o ich bezprácny zisk. Ešte 36 hodín pred reformou vystúpil Zápotocký s prejavom. Kdeže reforma! To len západní imperialisti šíria také chýry o nás. Došlo k nej 1. júna 1953.

Reforma znehodnotila úspory. Učiteľ z Hlohovca si celý život šetril na životnú poistku a po reforme dostal 148 korún. Reforma bola natoľko surová, že na mnohých miestach došlo k nepokojom. Vypukli v Prahe, Ostrave, Strakoniciach, ale aj v Ružomberku, Liptovskom Mikuláši, Handlovej... Najväčšie boli v Plzni. To už bolo priam povstanie. Zúčastnilo sa na ňom asi 20-tisíc ľudí. Na jeden deň dokonca obsadili mesto. Revoltu surovo potlačili. V štrnástich procesoch odsúdili 331 ľudí, mnohých prepustili z práce alebo vysťahovali. K ľudu potom prehovoril prezident: „Máme všetky dôvody na to, aby sme ukázali silnú ruku.“

Antonín Zápotocký nebol ani robotnícky prezident, ani otec robotníkov. Bol ustráchaný vazal Moskvy.