Jedna z nich zasypala základný tábor československej horolezeckej expedície Peru 1970 a pochovala v ňom všetkých jej štrnásť účastníkov. Ten pätnásty, lezecky najlepší, zahynul ešte predtým po nešťastnom páde. Bol to jediný Slovák vo výprave Ivan Bortel, vtedy dvadsaťšesťročný, patriaci medzi horolezeckú špičku v Československu. V septembri by oslávil 75 rokov.

Namiesto Aljašky do Peru

Pôvodne mali ísť na Aljašku. Cieľom výpravy, ktorú začal v roku 1968 organizovať horolezecký oddiel z Liberca, mal byť najvyšší vrch Severnej Ameriky Denali. Vo výbere sa ocitol aj Slovák Ivan Bortel, ktorý bol v tom čase členom pražského klubu Slavia VŠ.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a zmene politickej situácie sa expedícia na polostrov patriaci USA stala nereálnou. Pritom na jeseň 1969 už mali zhromaždenú podstatnú časť materiálu i finančných prostriedkov.

V tom čase prišlo pozvanie od horolezcov z Peru. Hlavným cieľom sa stal prvovýstup dovtedy nevylezenou južnou stenou na južný vrchol štvorvrcholového masívu Huandoy s najvyšším bodom 6 395 metrov. Ivan Bortel sa oň mal pokúsiť s vybranou skupinou. Ďalším cieľom bol výstup na Huascarán.

Tragický pád

Po príchode do oblasti Bielych Kordiller vybudovali základný tábor v údolí pri jazerách Llanganuco. Predsunutú základňu a horný tábor začali stavať pod južnou stenou Huandoy, kam postupne vynášali potrebný materiál a zásoby.

Pri jednom z návratov z tohto tábora došlo k nešťastnej udalosti. Osemnásteho mája pri prechode cez horský potôčik, v chodeckom teréne, kadiaľ predtým prešli bez problémov niekoľkokrát aj s ťažkými vynáškami, sa Ivan Bortel pošmykol a spadol. Zviezol sa vodopádom a po tridsaťmetrovom páde rovno na hlavu bol namieste mŕtvy. Lekár výpravy Svatopluk Ulvr potvrdil, že po niekoľkých poraneniach hlavy a krčnej chrbtice smrť nastala okamžite.

V oblasti Mont Blancu: V Bonattiho ceste na Grand Capucin.
V oblasti Mont Blancu: V Bonattiho ceste na Grand Capucin.
Zdroj: Archív

„Bol to naozaj jednoduchý terén,“vrátil sa k nešťastnej udalosti Ivanov brat Boris Bortel, mladší o tri roky, žijúci v Prahe. V roku 1995, na 25. výročie, miesto tragédie spolu s niektorými príbuznými ďalších obetí a ich priateľmi osobne navštívil. „Na tom mieste treba zísť či zoskočiť po šikmých policiach asi pol metra. Nad tým vedie dlhší úsek po jemnej kamennej sutine. Domnievam sa, že drobné kamienky sa nabili do podrážky Ivanových topánok a pri zoskoku zafungovali ako guľové ložisko. A pod spodnou policou, širokou asi meter, pokračoval vodopád...“

Ivanovi rodičia chceli, aby bol spopolnený a urnu im poslali domov. Napriek tomu, že to miestne náboženské zvyky nepovoľovali, želanie sa podarilo splniť. Výprava sa rozhodla uskutočniť aspoň výstup na šesťtisícovku Pisco a južný vrchol najvyššej hory Peru Huascarán. Nemohli tušiť, že Ivanova smrť bola iba predzvesťou ďalšej, omnoho väčšej tragédie.

August 1968 v Alpách

Ivanov otec Ľudovít pôvodne pôsobil ako evanjelický farár v Hornej Lehote, angažoval sa v protifašistickom odboji, viackrát zmenil zamestnanie aj pôsobisko - Banská Bystrica i Bratislava - a napokon odišiel do Prahy na post námestníka ministra vnútorného obchodu. Neskôr sa stal generálnym tajomníkom Vládneho výboru pre cestovný ruch.

Podiel na Ivanovom nasmerovaní k horolezectvu mala jeho mama. Bola v príbuzenskom pomere so známym slovenským horolezcom Zdenom Zibrinom a prvú lezeckú túru Ivan a Boris ešte ako chlapci absolvovali s Oľgou Zibrinovou v lete 1959 vo Vysokých Tatrách. Ivana to tak chytilo, že hneď na jeseň sa prihlásil do horolezeckého oddielu Slávia SVŠT (dnes STU) Bratislava.

Ivan študoval na Strojníckej fakulte ČVUT v Prahe a v roku 1965 ho promovali za inžiniera. Po príchode do Prahy bolo preňho lezenie prvoradým športom. Od roku 1968 bol členom reprezentačného družstva ČSSR. „Niektoré cesty sme liezli aj spolu,“ pokračuje brat. „Napríklad Bonattiho cestu na Grand Capucin v oblasti Mont Blancu.“ Výstup absolvovali 21. augusta 1968, v prvý deň okupácie Československa „spriatelenými“ armádami, o čom sa dozvedeli po bivaku na vrchole na druhý deň na zostupe od nemeckých horolezcov.

Vyrovnal by sa najlepším

Práve oblasť Mont Blancu sa stala Ivanovým druhým domovom a vyliezol tam viacero hodnotných výstupov. Najväčší rešpekt mu vyniesol prvý letný výstup Rubášom na Grandes Jorasses, ktorý absolvoval s Ondřejom Blechom, Valentinom Kanyarom a ďalším Slovákom Ivanom Dieškom.

„Išlo vlastne o prvý výstup Rubášom až na vrchol,“hovorí s odstupom rokov Ondřej Blecha, ktorý sa rovnako ako Kanyar do Československa už nevrátil a zostal žiť vo Švajčiarsku. „Boli sme prekvapení, že stopy po zlanení Francúza Reného Desmaisona sa pri jeho zimnom výstupe končili päť či šesť dĺžok pod hrebeňom. Neskôr som sa pokúšal s Desmaisonom o tom hovoriť, ale bezvýsledne.“

Ivan Bortel: Patril k československej špičke.
Ivan Bortel: Patril k československej špičke.
Zdroj: Archív

Ich výstupu venovali francúzske médiá veľkú pozornosť. Písalo sa o ňom ako o „nádhernej ukážke horolezectva v podaní československej štvorice“. Hoci bol výstup vo Francúzsku mimoriadne cenený, doma zostal v tieni búrlivých politických udalostí.

Ondřej Blecha liezol s Ivanom Bortelom od začiatku, ako prišiel do Prahy. „On nikdy nepripustil, že by sa nemohol porovnávať s najlepšími. Lezenie s ním bolo bez problémov, dalo sa naňho spoľahnúť zo všetkých stránok. Napriek jeho silnej krátkozrakosti som nikdy nepocítil tento jeho hendikep.“

Po Blechovej emigrácii sa ešte raz naviazali na lano v roku 1969, keď vyliezli Walkerov pilier na Grandes Jorasses. „Dnes, keď to hodnotím s odstupom času, z celej našej pražskej partie bol iba Ivan ozajstný horolezec, ktorý bol schopný ďalej sa lezecky rozvíjať a dosiahnuť vrcholnú úroveň. Nepochybujem o tom, že by sa vyrovnal aj našim najlepším himalájistom. Žiaľ, život mu túto šancu už neposkytol.“

Tvrdý na seba

Na deň, keď Ivan Bortel zahynul, sa jeho mladší brat Boris veľmi dobre pamätá. „V ten deň bol pondelok a mne o pol šiestej večer z ničoho nič začalo byť zle, cítil som sa ako veľmi chorý. Časový posun medzi Československom a Peru bol šesť hodín. Vtedy sa Ivanovi prihodilo to nešťastie. Keby som to nebol zažil, neveril by som, že je také dačo možné. Na druhý deň som odišiel na služobnú cestu. Aj otec bol vtedy služobne mimo Prahy. Správu o Ivanovej smrti sa z ministerstva zahraničných vecí prvá dozvedela mama. Otec ihneď pricestoval domov. Ja som bol na ceste do Starého Smokovca, kam som išiel na konferenciu. Pritom celý utorok som sa cítil mizerne. Až v stredu ráno ma v Tatrách telefonicky zastihli a povedali mi, čo sa stalo. V hroznom duševnom rozpoložení som sa vrátil letecky domov. Stačí zlomok sekundy a všetko zrazu sčernie.“

Po Ivanovej tragickej smrti slovenský horolezec a teoretik Ivan Dieška napísal, že partia pražských horolezcov, do ktorej Bortel patril, „vytvorila u nás nový, nie iba športový štýl - pieskarsku veselosť s francúzskym šarmom a najmä s prevahou intelektu skĺbila v dokonalý systém. V horách k tomu pribudla cieľavedomosť, náročnosť a vytrvalosť“.

Bortela charakterizoval takto: „Ivan bol v rodinnom živote a k priateľom plný porozumenia, ale sám voči sebe bol tvrdý a nekompromisný. Či už to bolo v prístupe k tréningu alebo v štúdiu jazykov. Nikdy neútočil bezhlavo. Ustúpil však vždy iba preto, aby sa mohol vrátiť.“

Kto bol Ivan Bortel: Narodil sa 15. septembra 1943 v Hornej Lehote. Absolvoval mnoho výstupov v Českom raji, vo Vysokých Tatrách a v Alpách. Za najvýznamnejší odborníci považovali prvý letný výstup Rubášom (Linceul) na Grandes Jorasses v roku 1968, čo bol podľa všetkého prvý úspešný výstup Rubášom až na vrchol. Zahynul 18. mája 1970 ako 26-ročný po páde v peruánskych Andách.
Kto bol Ivan Bortel: Narodil sa 15. septembra 1943 v Hornej Lehote. Absolvoval mnoho výstupov v Českom raji, vo Vysokých Tatrách a v Alpách. Za najvýznamnejší odborníci považovali prvý letný výstup Rubášom (Linceul) na Grandes Jorasses v roku 1968, čo bol podľa všetkého prvý úspešný výstup Rubášom až na vrchol. Zahynul 18. mája 1970 ako 26-ročný po páde v peruánskych Andách.
Zdroj: Archív

Prišla o troch partnerov

O to absurdnejšie vyznieva jeho nečakaná smrť po pošmyknutí na chodníku. „Nechápem, ako sa to mohlo v takom jednoduchom teréne takému výbornému horolezcovi prihodiť,“ krútila hlavou jeho vtedajšia priateľka Eva.

Hoci Ivan Bortel nebol ženatý, mal vážnu známosť. Bola ňou horolezkyňa Eva Mlčouchová, ktorá si štyri roky po Ivanovej smrti vzala za manžela Josefa Vavrouška, posledného československého ministra životného prostredia. Ten neskôr, v roku 1995, zahynul aj s ich dvadsaťročnou dcérou Petrou pod lavínou v doline Parichvost v Západných Tatrách. Hory k nej boli obzvlášť kruté - zobrali jej troch partnerov a dcéru. Napriek tomu na ne nezanevrela. Ako si ona spomína na Ivana?

„Ivan patril v našej pražskej partii k najlepším lezcom,“ hovorí Eva Vavroušková. „Bol veľmi inteligentný, vnímavý, lezenie spájal s láskou k prírode a s priateľstvom. Najviac sme sa zblížili v lete 1968. Bol ku mne láskavý a pomohol mi prekonať ťažké obdobie, keď som po tragédii manžela Vladivoja Mlčoucha na Mont Blancu zostala sama so šesťročnou dcérou. Náš vzťah časom prerástol z kamarátskeho do partnerského. Chodili sme každý týždeň liezť na pieskovce. V lete 1969 sme prežili nádherný mesiac v Chamonix. Boli to vtedy krásne časy - po rokoch sme mohli cestovať, boli sme mladí, užívali sme si život, liezli sme. Aj keď peňazí sme nemali nazvyš, cítili sme sa slobodní.“

Smrtiaca lavína

Trinásť dní po smrti Ivana Bortela nevyspytateľný osud vzal život aj zvyšným štrnástim členom expedície. Lavína paradoxne ušetrila len kamennú mohylu, ktorú priatelia urobili Ivanovi Bortelovi na pamiatku bokom vo svahu. Ivan bol napokon jediným členom expedície Peru 1970, ktorého pochovali doma. Jeho popol uložili na urnovom po­hrebisku v Prahe-Motole.