Neboli to žiadne malé poľnohospodárske osady. Hoci nevyrástli počas staroveku, éry prvého písma, ale v hlbokom praveku, veľkosťou aj počtom obyvateľov prekonávali o pol tisícročia mladšie mestské štáty Sumerov. Nenašli by ste ich však v Mezopotámii ani v iných kútoch Blízkeho východu, ale na území dnešného Moldavska, Rumunska a Ukrajiny.

Pred viac ako 6 300 rokmi tu začali Európania neskorej kamennej doby (neolitu) budovať to, čo archeológovia nazývajú megasídliská tripolskej kultúry. Z laického pohľadu to boli akési praveké veľkomestá - na stovkách hektárov žilo bok po boku 10- až 20-tisíc, ojedinele azda bezmála 50-tisíc ľudí. Európska neolitická civilizácia dosiahla svoj vrchol. A zdá sa, že si tým vyniesla ortieľ smrti.

Skaza „starej Európy“

Asi pred 5 300 rokmi sa v Európe diali zvláštne veci. Megasídliská sa zmenili na ruiny a naprieč kontinentom ubúdalo obyvateľstva. Nevyhlo sa tomu ani územie dnešného Slovenska, kde sa celkom vytráca nížinné osídlenie. Naopak, budovali sa reťazce výšinných opevnení. Prominentný slovenský archeológ Anton Točík svojho času dokonca hovoril o vyľudnení Karpatskej kotliny.

Vyľudnenie nasledoval zásadný zlom v genetickom zložení obyvateľstva Európy. Archeogenetici pomocou vzoriek dávnej DNA zistili, že väčšina neolitických obyvateľov strednej a západnej Európy mala geneticky blízko k súdobým roľníkom Anatólie. V treťom tisícročí pred naším letopočtom už obyvatelia strednej a severnej Európy odvodzovali väčšinu genetického pôvodu od pastierov pontsko-kaspickej stepi. Obzvlášť ťažkú ranu utŕžila pôvodná mužská populácia. „Gény domácich neolitických mužov sa na severe Európy takmer vytratili,“ hovorí expert na bronzovú dobu Kristian Kristiansen. Genetický, kultúrny a zrejme aj jazykový prerod európskej populácie vysvetľuje mečom... vlastne sekeromlatom a krvou. „Som presvedčený, že sa muselo odohrať niečo na spôsob genocídy,“ tvrdí dánsky archeológ. Za vinníkov „genocídy“ považuje kočovníkov pontsko-kaspickej stepi - ľudí z okruhu jamovej kultúry -, ktorých gény sa začiatkom 3. tisícročia pred n. l. šírili naprieč Európou.

ZÁHADA Gény neolitických mužov miestami prakticky vymizli.
ZÁHADA Gény neolitických mužov miestami prakticky vymizli.
Zdroj: PROFIMEDIA

Prišli zo stepi

Kristian Kristiansen je presvedčený, že „museli prísť vo veľkých počtoch“. Archeologické nálezy jeho názor podporujú: keď ľud jamovej kultúry expandoval do Karpatskej kotliny, zanechal tu tisíce mohýl (kurganov), niektoré so zvyškami až ôsmich ľudí. Pohreb v kurgane pritom čakal len významné osoby.

Ľudia stepného pôvodu si postupne osvojovali prvky kultúry aj spôsobu života domorodého neolitického obyvateľstva, napríklad vyrábali keramiku a kládli väčší dôraz na poľnohospodárstvo. Pohrebné rituály však svedčia o tom, že napriek kultúrnym premenám si zachovával individualistickú a bojovnícku ideológiu. A naďalej expandovali. V druhej polovici 25. storočia pred n. l. prenikli na Britské ostrovy a prakticky nahradili domáce obyvateľstvo - u ľudí žijúcich o tisíc rokov neskôr tvorili gény pôvodnej populácie menej ako 10 percent. Podobný scenár sa odohral na Pyrenejskom polostrove, kde takmer úplne zanikli domáce mužské línie chromozómu Y a „stepný komponent“ génov na konci milénia nieslo až 40 percent    populácie.

Odpoveď v masovom hrobe

Hoci sa všeobecne uznáva, že na sklonku neolitu nastala genetická a kultúrna transformácia európskej populácie, väčšina bádateľov nesúhlasí s údajnou genocídou domorodej populácie. Chýbajú totiž dôkazy: akékoľvek archeologické indície násilia sú v širšom európskom priestore zriedkavé.

Kľúč k riešeniu záhady sa možno podarilo objaviť pred desiatimi rokmi na severe Európy. V oblasti Falbygden v južnom Švédsku vykopali archeológovia masový hrob bezmála 80 ľudí. Datovanie potvrdilo, že zomreli približne v rovnakom čase, a to zhruba pred 5-tisíc rokmi. Počas výskumu si archeológovia uvedomili viacero podozrivých skutočností. Kostry neniesli žiadne známky násilia, typické a očividné v prípade iných masových hrobov neolitickej Európy (väčšia z nich pochádza spred 7-tisíc rokov, je teda oveľa staršia). V hrobe zároveň ležalo mimoriadne veľa ľudí. V strednej a severnej Európe totiž neolitickí obyvatelia nebudovali žiadne „praveké veľkomestá“, ale žili roztrúsene v malých osadách či skupinách blízkych usadlostí. Typicky v nich sídlilo 25-35 ľudí.

PREĽUDNENÉ Východoeurópske megasídliská neolitickej tripolskej kultúry boli ľudnatejšie ako sumerské mestské štáty. Práve tu vznikol mor, ktorý zrazil neolitickú civilizáciu Európy na kolená.
PREĽUDNENÉ Východoeurópske megasídliská neolitickej tripolskej kultúry boli ľudnatejšie ako sumerské mestské štáty. Práve tu vznikol mor, ktorý zrazil neolitickú civilizáciu Európy na kolená.
Zdroj: PROFIMEDIA

„Jedným z možných vysvetlení takého veľkého počtu mŕtvych v takom krátkom čase je epidémia,“ konštatuje genetik Simon Rasmussen z Dánskej technickej univerzity. „Preto sme analyzovali DNA jedincov v tomto hrobe a hľadali možné patogény. Nečakane sme narazili na jednoznačné dôkazy o prítomnosti Yersinie pestis, baktérie spôsobujúcej mor.“

Ďalšie výskumy vedeckého tímu Simona Rasmussena zistili, že nejde o ojedinelý a unikátny prípad. Európske obyvateľstvo na sklonku mladšej kamennej doby podľa všetkého zdecimovalo niekoľko morových vĺn.

Ľudoprázdne regióny

„Praveká epidémia moru pravdepodobne výrazne napomohla zánik neolitických populácií v Európe,“ konštatuje Simon Rasmussen. Mor sa v priebehu 3. tisícročia pred n. l. podarilo doložiť prakticky z celej Európy: od Švédska a Pobaltia cez Nemecko až po Chorvátsko. „Trasa šírenia, ktorá vyplýva z archeologických nálezov, sa presne zhoduje s cestou, ktorú možno predpokladať pre migrantov zo stepi,“ píše archeogenetik Johannes Krause. „Choroba mohla zanechať prakticky ľudoprázdne regióny.“

Čo je prekvapivé, prvé epidémie moru sa neolitickou Európou šírili už pred tým, ako nastali veľké migrácie zo stepi na západ. Predchádza im aj masový hrob vo Švédsku, kam komunity stepného pôvodu zasiahli približne o pol druha storočia neskôr. Súhlasí s tým skutočnosť, že úpadok populácie neolitických Európanov nastal niekoľko storočí pred expanziou stepných pastierov.

Ako sa morové epidémie šírili bez migrácie? „Šírili sa pravdepodobne obchodnými cestami,“ hovorí Simon Rasmussen. Výskumník pripomína, že máme dôkazy o intenzívnej diaľkovej komunikácii neolitických Európanov. Vďaka tomu sa rýchlo šírili inovácie, napríklad metalurgia a štvorkolesový voz. „Mnohé stredoeurópske i západoeurópske kultúry vykazujú prepojenie na veľké vzdialenosti a diaľkové presuny,“ upozorňuje.

PORIADNE STARÉ Baktérie spôsobujúce mor sa šírili Európou už pred viac ako 5-tisíc rokmi.
PORIADNE STARÉ Baktérie spôsobujúce mor sa šírili Európou už pred viac ako 5-tisíc rokmi.
Zdroj: PROFIMEDIA

Prominentná obeť pôvodcom

Podľa Rasmussena nielenže epidémie pravekého moru pokorili východoeurópske megasídliská, ale s veľkou pravdepodobnosťou práve v nich vznikli: jednotlivé kmene pravekého moru podľa jeho analýz pochádzajú z tej istej oblasti a z rovnakého obdobia.

Viacerí archeológovia v minulosti upozornili, že neolitické megasídliská predstavovali ideálne miesto na šírenie infekčných ochorení. Dovtedy nevídaná hustota ľudskej populácie, nízka úroveň hygieny a zvieratá držané v tesnom kontakte s ľuďmi, to sú ideálne podmienky na prenos patogénov zo zvieraťa na človeka a ďalšie rýchle šírenie. „V čase prvotného šírenia moru bola populácia megasídlisk pravdepodobne podvyživená a oslabená nadmerným využívaním prírodných zdrojov,“ vysvetľuje genetik. „Takto oslabené populácie, ktoré žijú vo vysokokoncentrovaných konglomerátoch, predstavujú ideálne podmienky na šírenie moru.“

Zrod modernej Európy

Kultúrno-spoločenské zlomy majú málokedy jednoduché a jednostranné príčiny. Aj v páde „neolitickej Európy“ a vo vzostupe ľudí stepného pôvodu takmer určite zohrali rolu ďalšie faktory a ich vzájomná súhra, predovšetkým klimatické zmeny a špecifická spoločenská štruktúra prišelcov. Archeológia aj archeogenetika (distribúcia a šírenie špecifických haploskupín chromozómu Y) naznačujú, že spoločenský systém ľudí stepného pôvodu bol založený na dedení v mužskej línii (patrilinealita). „Dedičom by bol najstarší syn a mladší synovia by hľadali spôsob, ako sa uplatniť inde a založiť vlastné klany, šíriac tak svoje línie chromozómu Y v nových teritóriách,“ vysvetľuje španielsky archeológ Ignacio Soriano.

Nech už to bolo akokoľvek, s určitosťou môžeme konštatovať, že praveké morové epidémie výborne zapadajú do obrazu, ktorý archeológovia a archeogenetici získali o dramatických zmenách na sklonku mladšej kamennej doby. Nastali v správnom čase na správnom mieste. Zároveň predstavujú dôležité memento: ak sa spojí vysoká koncentrácia ľudí, vysoký počet zvierat a nízka úroveň hygieny, máme takpovediac zarobené na katastrofu.

ZANECHALI STOPY Morové epidémie znamenali zánik kultúr, ktoré v Európe budovali megalitické monumenty.
ZANECHALI STOPY Morové epidémie znamenali zánik kultúr, ktoré v Európe budovali megalitické monumenty.
Zdroj: PROFIMEDIA

Jedna taká približne pred päťtisíc rokmi pomohla vytvoriť korene nášho sveta. „Zrodila sa moderná Európa,“ hovorí Kristian Kristiansen. „Od tých čias sa genetické zloženie európskej populácie výraznejšie nezmenilo.“ 

Priniesli aj jazyk

Približne polovica génov dnešných Stredoeurópanov má pôvod v stepných komunitách jamovej kultúry 3. tisícročia pred n. l. Je však pravdepodobné, že týmto dávno mŕtvym ľuďom dnešní Európania nevďačia len za gény, ale aj za indoeurópske jazyky, teda jazykovú rodinu spájajúcu keltské, románske (italické), germánske, slovanské a dokonca indoiránske jazyky, aj vymretú chetitčinu, tráčtinu a ilýrčinu. Všetky vznikli zo spoločného prajazyka, praindoeurópčiny, ktorý zrejme existoval približne pred 5-tisíc rokmi.

Historickí jazykovedci praindoeurópčinu čiastočne zrekonštruovali a zistili, že špecifické výrazy tohto jazyka ho umožňujú situovať v čase aj priestore a dokonca spojiť s nositeľmi stepnej jamovej kultúry. Jej vlastnosti sa presne zhodujú s tým, čo by sme očakávali od ľudí hovoriacich neskorou formou praindoeurópčiny. Existovala v správnom čase a na správnom mieste. Spĺňa jazykovedcami očakávanú prítomnosť vozov, koní, zvieracích obiet a kmeňového, prevažne pastierskeho usporiadania spoločnosti. A z archeogenetiky vyplýva, že jej nositelia migrovali správnymi smermi. Inými slovami, ľudia stepného pôvodu, ktorí sa počas 3. tisícročia pred n. l. šírili Európou, zrejme hovorili praindoeurópčinou. Boli to Praindoeurópania.