Vriaca fontána ničí všetko pred sebou

20.8. 10:00 Sopečný bahenný prúd spôsobil katastrofy s tisíckami ľudských obetí.

Slovo lahar, ktoré pred sto rokmi zaviedol do geologickej terminológie holandský prírodovedec Berend George Escher, pochádza z ďalekej a pre nás stále exotickej Indonézie. Ľudia na tisíckach jej ostrovov žijú celé stáročia v tieni hôr, v ktorých hĺbke má ohnivú dielňu bájny kováč Héfaistos. Naučili sa so sopkami existovať. Ktovie, či tak ako zvedavý turista vnímajú i malebnosť, ktorú ich rodnej krajine dávajú, určite však vedia o nebezpečí, ktoré im hrozí, ak sa pekelné sily prebudia. Vtedy hľadajú záchranu. Nie vždy úspešne. K najväčším hrozbám patrí práve spomínaný lahar – prúd bahna, ktorý vzniká zmiešaním sopečného materiálu s vodou. Rúti sa dolu svahmi a údoliami a pochová všetko, čo sa mu postaví do cesty. Na rozdiel od pomalej lávy pred laharom pri jeho až dvestokilometrovej rýchlosti niet úniku.

Jazero v kráteri

V Indonézii patrí k najväčším postrachom sopka Kelud (1 731 m) na Jáve, súčasť tichomorského „ohnivého kruhu“. V jej kráterovom jazere sa dokáže nahromadiť asi 50-krát viac vody, ako má Počúvadlianske jazero. Keď sa v takej chvíli Kelud prebudí k životu, z jazera vytryskne spenená, vriaca fontána, vody sa prevalia cez krehký okraj kaldery a zmiešajú sa so sypkou sopečnou hmotou. Vznikne lahar. Ak sa dostane do úrodnej nivy rieky Brantas s plantážami ryže, kávovníka či sisalu a s prosperujúcimi mestami Blitar a Kediri, tragédia je na svete. Podľa záznamov v roku 1586 takýto lahar zaživa pochoval až okolo desaťtisíc ľudí.

Slzy, devastácia, smrť: V GALÉRII si pozrite devastačné účinky laharu

Začiatkom minulého storočia začali tamojší obyvatelia stavať protilaharové hrádze, ktoré však nezabránili noci hrôzy z 19. na 20. mája 1919. Len polhodina stačila bahnotoku, aby zalial vyše sto dedín a časť Blitaru. Počet ľudských obetí odhadli na 5 500. Indonézia bola v tom čase kolóniou. Holandskí inžinieri prišli s projektom prekopať tunel, ktorým by odviedli vody kráterového jazera. Dielo dokončili v roku 1926. Ale aj tentoraz sa ukázalo, že prírodné sily sú mocnejšie. Sopečná aktivita narušila vstup do tunela, prehĺbila kráter a v jazere sa opäť nahromadilo okolo 40 miliónov kubických metrov vody. Ani nový tunel neznamenal bezpečie. Pri ďalšej aktivite lahar pochoval stovky ľudí. Až tretí podzemný kanál výrazne znížil hladinu jazera, ktorého objem klesol asi na milión kubických metrov. Kelud šantila aj vo februári 2014, keď museli evakuovať vyše 70-tisíc obyvateľov a uzavrieť i významné turistické destinácie vrátane chrámového komplexu Borobudur.

Vlak sa rúti do záhuby

Podobné nebezpečenstvo predstavuje sopka Mount Ruapehu (2 797 metrov), najvyššia hora na novozélandskom Severnom ostrove, súčasť národného parku Tongariro. Aj jej kráter vypĺňa jazero. Jeho voda sa preliala cez okraj na Štedrý večer 1953 a meniac sa na lahar rútila sa dolinou rieky Whangaehu. Za pár minút sa nivočiaci bahnotok dostal pri Tangiwai k železničnému mostu, ku ktorému sa hnal expresný vlak z Wellingtonu do Aucklandu. Parný rušeň ťahal 11 vagónov s 285 pasažiermi. Keď sa pred pol jedenástou blížil k mostu, rušňovodič Charles Parker videl pochodeň, ktorou mával okoloidúci Cyril Ellis. Zatiahol núdzovú brzdu. Neskoro. Lokomotíva, tender a päť vozňov druhej triedy sa zrútili do rieky. Spadol aj vedúci vozeň prvej triedy, ale až po tom, čo balansoval na okraji zničeného mosta. V tú osudnú chvíľu sa z neho podarilo vyslobodiť všetkých cestujúcich až na jedno dievča. Nešťastie si vyžiadalo celkovo 151 obetí. Na ich pohrebe sa zúčastnil britský princ Philip, ktorý bol v tom čase s manželkou, nedávno zosnulou kráľovnou Alžbetou II., na Novom Zélande na svadobnej ceste.

O tragédii na železničnom moste nad riekou Whangeahu nakrútili filmový dokument a v roku 2011 aj hraný film Tangiwai – A Love Story. Ponúka príbeh dievčiny menom Nerissa Ann Love, ktorá zahynula, a jej snúbenca Boba Blaira, populárneho hráča kriketu. Za životnou láskou smútil celých 36 rokov, až potom sa oženil s Angličankou Barbarou.

Ruapehu znova pohrozila laharom v marci 2007. Za viac ako pol storočia však Nový Zéland prijal účinné opatrenia, upravil údolie rieky Whangaehu a obyvateľstvo je včas varované, takže nedochádza k obetiam na životoch.

Blíži sa potopa!

Lahar sa tragicky zapísal i do histórie kolumbijského mesta Armero. Sopku Nevado del Ruiz (5 312 m) považovali za spiacu. Vulkány sú však nevyspytateľné. Driemu celé stáročia i tisícročia, až si ľudia prestanú uvedomovať ich nebezpečnú silu. Viac či menej nečakane zaburácajú a zaútočia. O aktivite Nevado del Ruiz, ktorej vrchol napriek tomu, že sa nachádza v blízkosti rovníka, pokrýva ľad a sneh, existuje prvá písomná zmienka z roku 1595. „Zvnútra sopky pokrytej snehom sa ozval dunivý rachot, sprevádzaný niekoľkými otrasmi pôdy,“ zaznamenal miestny kronikár 19. februára 1845. „Náhle sa z kaňonu, ktorým preteká rieka Lagunilla, vyvalil mocný príval hustého bahna, v ktorom plávali ľadové kryhy i stromy.“ Bahnotok zatiekol až do mesta a zabil asi tisícku jeho obyvateľov.

Stránky kroniky zažltli, ľudia zabudli a žili každodennými starosťami. Málo si všímali dym, ktorý stúpal z vrcholu „spiacej“ sopky v roku 1985. Vulkanológovia však spozorneli, hoci ich možnosti boli skôr teoretické ako praktické. Predpoludním 13. novembra pristálo v kolumbijskej metropole Bogote lietadlo z Miami. „Najskôr som zazrel červenavý záblesk, ktorý vyrazil do výšky asi 25-tisíc metrov,“ vzrušene hovoril pilot. „Potom sa na nás zniesla hustá spŕška popola. Úplne mi zakryla výhľad. Do kabíny prenikol nielen dym a pach síry, ale aj vlna horúčavy.“

Práve horúčava roztavila ľady a sneh na vrchole vulkánu. Vodný príval strhával popol i skaly, všetko sa zmiešalo do mohutného, šesť metrov vysokého bahnotoku, ktorý sa hnal expresnou rýchlosťou dolu strmými svahmi do horských dolín. Najpriechodnejším pre tento lahar bolo údolie Lagunilla smerom na mesto Armero, ktoré bolo centrom úrodnej bavlníkovej oblasti asi 50 kilometrov od sopky. Starosta, vášnivý rádioamatér, práve komunikoval s kamarátom v Ibagué ,vzdialenom 90 kilometrov. „Počkaj trocha! Zdá sa mi, že sa blíži potopa!“ zakričal. Boli to jeho posledné slová. V krátkej chvíli Armero, v ktorom žilo 28 700 ľudí, jeho domy a všetko živé skončilo pod pokrývkou bahna, ktoré sa valilo ďalej a pochovalo aj dedinu Santuario. Druhý prúd zatiekol na okraj mesta Chinchiná. Odhaduje sa, že táto prírodná katastrofa si vyžiadala celkovo okolo 25-tisíc obetí.

Kontroverzná fotografia

Len 13-ročná dievčina Omayra Sánchezová Garzónová zostala v Armere uväznená pod troskami. Záchranári sa k nej síce dostali, poskytli jej vodu a jedlo, ale nepodarilo sa im ju vytiahnuť. Jej telo bolo hlboko zakliesnené v trámoch zničeného domu. Pred ich očami plakala i modlila sa. Na tretí deň zraneniam, podchladeniu a celkovému vyčerpaniu podľahla.

Jej smrť vyvolala búrlivú kritiku, ktorá sa týkala najmä nedostatočného, priam primitívneho vybavenia dobrovoľných záchranárov. Fotoreportéra Franka Fourniera mnohí označili za supa pre záber, na ktorom zachytil Omayru krátko pred skonom. Bránil sa, že tento príbeh považoval za dôležitý a fotkou, ktorá bola vyhlásená za World Press Photo of the Year 1986, chcel vyzvať ľudí celého sveta na poskytnutie pomoci pri takýchto katastrofách.

Kontroverzné FOTO Omayry si pozrite v GALÉRII

Čo zničilo Herculaneum?

Aj pri pamätnej erupcii Vezuvu 24. augusta roku 79 vznikol lahar. Zatiaľ čo blízke Pompeje zasiahol horúci oblak prachu, na Herculaneum sa zo svahov sopky zliala masa bahna vysoká viac ako 20 metrov. Niektorí odborníci však nehovoria o lahare, ale o pyroklastickom prúde popola, úlomkov hornín a plynov, horúcich až okolo 500 stupňov. Laikovi to môže byť jedno. Fakt je, že obyvateľov starého antického mesta zastihla katastrofa v noci, nepripravených, hoci s ňou mohli počítať. Ale ako potvrdili aj vykopávky, ťažko sa človek lúči s dedovizňou. Najmä ak žije v blahobyte. Sopečné bahno za stáročia stvrdlo na kameň, cez ktorý sa museli archeológovia prekopať k zvyškom kedysi bohatého sídla. Na svetlo sveta sa dostali doklady o živote jeho obyvateľov. Mnohé z nich sú unikátne, keďže sopečné prúdy ich dokonale zakonzervovali.

Na pomoc prichádzajú satelity

Dva dni pred Silvestrom roku 1971 sa hnal bahnotok z čilskej sopky Villarrica (2 847 m). Dosiahol dĺžku 14 kilometrov, šírku 128 metrov a výšku až osem metrov. Asi do 25 kilometrov zatiekol lahar aj pri erupcii sopky Mount St. Helens 18. mája 1980. V roku 1998 vraždila nikaragujská sopka Casita (1 405 m). K veľkej tragédii dopomohol hurikán Mitch. Voda silných lejakov sa zmiešala so sypkým sopečným materiálom, ktorý pochoval niekoľko dedín a asi 2 500 ich obyvateľov.

Sopka Mount Pinatubo na filipínskom ostrove Luzon prišla pri erupcii v roku 1991 o 259 výškových metrov a dnes je jej vrchol vo výške 1 486 metrov. Vulkanológovia označujú túto erupciu za druhú najsilnejšiu po zrode aljašskej sopky Novarupta. Zahubila okolo 1 500 ľudí. Väčšinu z nich má na svedomí lahar. Kaldera Pinatuba sa počas monzúnových dažďov napĺňala vodou. Filipínska vláda nariadila vyrezať v hrane krátera päťmetrový odtokový kanál, čím sa podarilo znížiť objem jazera asi o štvrtinu. Tentoraz to bol účinný spôsob obrany. Napriek tomu asi deväťtisíc ľudí muselo dočasne opustiť svoje domovy.

Lahary nájdeme aj v najstaršom národnom parku, v americkom Yellowstone. V skamenenej forme dnes vidíme smreky, jasene, duby, sekvoje a iné stromy nielen vo zvalenej, ale i vo vzpriamenej podobe. Ide o fosílie drevín, ktoré tam rástli pred 50 miliónmi rokov.

Ľudia v okolí sopiek i vulkanológovia hľadajú spôsob, ako sa brániť pred laharmi alebo aspoň znížiť ich ničivú silu. Dnes síce dokážeme predpovedať dráhu ich toku, ale dôležité je predovšetkým včasné varovanie. Na pomoc prichádzajú satelity, ktoré vypustila NASA.