Spopularizoval život na vidieku, ďaleko od ruchu prekultivovaného veľkomesta, dedinskú jednoduchosť, pobyt na čerstvom vzduchu či prechádzky v lese. Človek sa podľa neho rodí nevinný a slobodný, ale „všade je spútaný reťazami“. Toto otroctvo súvisí s vytváraním vlastníctva. „Ten prvý, ktorý oplotil kúsok zeme a povedal, toto patrí mne, bol zakladateľ štátu a nerovnosti,“ tvrdil francúzsky filozof z obdobia osvietenstva - Jean-Jacques Rousseau.
S jeho menom sa však okrem originálnych názorov a významných diel spájajú menej lichotivé aspekty. Jeden moderný vedec zostavil súpis nedostatkov tohto neprehliadnuteľného mysliteľa: bol podráždený lakomec, masochista, exhibicionista, hypochonder, onanista, detinský človek neschopný partnerskej alebo rodičovskej lásky aj kleptoman.
Dobrodinka a milenka
Géniovia bývajú niekedy podivíni. Jean-Jacques Rousseau je typický príklad. Na svet prišiel 28. júna 1712 v Ženeve do rodiny hodinárskeho majstra. V priebehu niekoľkých rokov mu zomrela mama aj otec a starali sa o neho poručníci. V pätnástich rokoch ich opustil a o pár mesiacov spoznal v savojskom meste Annecy zámožnú a nekonvenčnú dámu Françoise-Louise de Warens, staršiu o trinásť rokov. „Očividne ho od prvej chvíle oslnilo, že táto brilantná, svetlovlasá a modrooká žena tak láskavo prijala mladého utečenca v cudzej krajine,“ napísal Havelock Ellis, anglický spisovateľ a priekopník sexuológie.
Nielenže mu poskytla domov, ale netrvalo dlho, nasťahoval sa aj do jej postele. Zasvätila ho do tajomstiev erotiky, ale aj literatúry a filozofie. Pobývali na rôznych miestach a pod jej vplyvom prestúpil z kalvínskeho na katolícke vierovyznanie. Ešte pred tým, ako spoznala Rousseaua, podarilo sa jej anulovať svoje manželstvo so Sébastienom-Isaacom de Loys, za ktorého sa vydala ako štrnásťročná.
Mladík bol svojej milenke veľmi oddaný a celý život ju nazýval „najlepšou zo žien.“ Ťažko však znášal, že sa nedokázala uspokojiť len s jedným milencom. Po štrnástich rokoch od nej odišiel a odsťahoval sa do Paríža. Potuloval sa po nevestincoch, ale príliš sa bál pohlavných chorôb, a tak sa nakoniec usadil s jednoduchým dievčaťom, a to hotelovou chyžnou Thérèse Levasseurovou, ktorú naučil písať.
Keď sa neskôr dozvedel, že jeho niekdajšia dobrodinka žije v chudobe a zabudnutí, poslal jej malú sumu a navrhol jej, aby bývala s ním a Thérèse v Paríži. Odmietla a v roku 1762 ako 63-ročná zomrela. Rok predtým vyšiel Rousseauov ľúbostný román Júlia alebo Nová Heloisa. Mnohí sa domnievajú, že hlavnú postavu inšpirovala práve Françoise-Louise de Warens. Žena, ktorá dala francúzskemu spisovateľovi lásku a vzdelanie.
Oslava chudoby a nevinnosti
Od čias dospievania sa živil kadečím: bol pisár, remeselník, komorník, vychovávateľ, ale pracoval aj v diplomatických službách. Dokonca sa stal úspešným operným skladateľom. Jeho diela odzneli na kráľovskom dvore vo Versailles, lenže pri ich uvedení vzbudil pohoršenie pre nedbalé oblečenie.
Aj jeho vzťah s nevzdelanou Thérèse Levasseurovou mladšou o desať rokov vyvolával pobúrenie. Žili spolu vyše tridsať rokov, dokonca si ju po 23 rokoch vzal za ženu, ale ako tvrdil, „nikdy som k nej nepocítil ani iskierku náklonnosti“.
Neraz však vzplanul pre nejakú urodzenú dámu, ale s neveľkým úspechom. Okrem toho sa vo svojom autobiografickom diele Vyznanie netají tým, že sa oddával onánii. Nebola to však jeho jediná „neresť“. Známy je jeho exhibicionizmus v sexuálnom zmysle. Neraz ho prichytili a potrestali, čo mu spôsobovalo rozkoš. Trpel záchvatmi lenivosti aj zúrivosti, dopúšťal sa krádeží a klamstiev, takže bez problémov zvalil vinu za svoj prehrešok na iného.
Šokoval však aj v intelektuálnej oblasti. Keď v roku 1750 Dijonská akadémia vypísala súťažnú otázku na tému, či má pokrok vied a umení prispievať k zjemneniu mravov, rozháraný mysliteľ zareagoval opačne ako ostatní vzdelanci. Podľa neho progres vedie k úpadku ľudskosti. Obdobie osvietenstva, v ktorom žil, považoval za vyprázdnené. Ideálny je prirodzený, nepoškvrnený stav človeka, nevinnosť a chudoba. Skrátka, rodíme sa ako bezúhonné bytosti, ale spoločnosť znemožňuje človeku byť dobrým. Zastáva názor, že každý vo svojom vnútri vie, čo je správne, a máme vrodený princíp spravodlivosti a cnosti, ktorým je podľa Rousseaua svedomie. Tieto svoje teórie rozvinul v dielach Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi a O spoločenskej zmluve.
Vlastným lásku nedal
Originálne aj kontroverzne pôsobilo jeho dielo Emil alebo o výchove, ku ktorému sa neskôr hlásili mnohí tvorcovia pedagogiky. Filozofova teória vzdelávania je založená na individuálnom chápaní chovanca či žiaka, na podpore jeho dobrých vlastností a ochrane pred zlými vplyvmi. Odmieta moralizujúce predpisy a verí, že v slobode je obsiahnuté dobro. Vznešené myšlienky nenašli u každého pochopenie. Voltaire po prečítaní knihy poznamenal, že mal chuť „začať chodiť po štyroch“.
Ešte väčšie pohoršenie však vyvolal Rousseauov postoj k vlastným deťom, ktoré vzišli z jeho voľného vzťahu s chyžnou Thérèse. Ako môže o výchove mládeže, ich dobre a o správnom formovaní písať človek, ktorý vlastných päť potomkov strčil do sirotinca? Áno, to naozaj urobil. Prvé dieťa priviedla Thérèse na svet v zime 1746 a otec pôrodnej babe nariadil, aby ho odniesla preč. Rovnaký osud čakal aj na ich ďalšie štyri ratolesti.
Vzhľadom na podmienky vo vtedajších ústavoch dlho asi na tomto svete nepobudli. Samozrejme, mal na to svoje vysvetlenie: nedostatok prostriedkov a ochrana Thérèsinej počestnosti.
Geniálny arciblázon
„Rousseau bol prvý intelektuál, ktorý sa opakovane vyhlasoval za priateľa celého ľudstva. Ale hoci miloval ľudstvo ako celok, vypestoval si veľmi silnú náchylnosť hádať sa s jednotlivými príslušníkmi,“ komentoval v knihe Intelektuáli jedného z najväčších mysliteľov britský novinár a popularizátor histórie Paul Johnson.
Filozof s rozporuplným osobným životom a so zložitou povahou mal blízko k francúzskym osvietencom. Zblížil sa najmä s Denisom Diderotom. Obaja žili v Paríži v chudobe a pochádzali z remeselníckych rodín. Rousseau dokonca často navštevoval priateľa vo väzení vo Vincennes, kam ho zatvorili za jeho dielo List slepým.
Obaja sa ocitli vo vyššej spoločnosti medzi vzdelancami a ich myšlienky mali veľký vplyv. Podporovali sociálne zmeny, ale nakoniec sa v názoroch rozišli. Diderot, iniciátor veľkolepého diela Encyklopédia vied, umení a remesiel, na ktorom sa obaja podieľali, bol zástanca technického pokroku a mal rád parížsky život. Jeho kolega videl vo vede a v umení zlé vplyvy. „Mestá sú priepasťou ľudského druhu. Po niekoľkých generáciách rasy zahynú alebo degenerujú; treba ich obnoviť a vždy je to vidiek, ktorý túto obnovu zabezpečuje. Pošlite preto svoje deti, aby sa takpovediac obnovili a nadobudli uprostred polí elán, ktorý strácajú v nezdravom ovzduší preľudnených miest,“ napísal Rousseau v roku 1764.
FOTO V GALÉRII
Napriek mnohým podnetným myšlienkam, ako napríklad jeho chápanie slobody, ktorá rešpektuje nami stanovený zákon, ho jeho problematická povaha dostala do nemilosti u svojich najbližších. „Tento človek ma napĺňa nepokojom. V jeho prítomnosti mi je tak, ako keby pri mne stála prekliata duša. Nikdy viac ho nechcem vidieť. Jeho vinou by som mohol uveriť v peklo a diabla,“ napísal o ňom Diderot. Ani ďalší osvietenec Voltaire nenašiel pre svojrázneho filozofa pekné slovo. Rousseaua, ktorý zomrel na vidieku blízko Paríža 2. júla 1778, označil za arciblázna či divé zviera.
