Krátko po polnoci 13. júna 1942 nemecká ponorka manévrovala pozdĺž pobrežia amerického Long Islandu. Šesť mužov nastúpilo do gumeného člna. Dvaja členovia posádky začali veslovať smerom k pláži. Ich úloha bola o to ťažšia, že v člne sa nachádzali štyri škatule výbušnín a ďalšie vybavenie. Vlny takmer prevrátili plavidlo, ale podarilo sa im pristáť. Zatiaľ čo sa dvaja muži pomocou povrazu snažili vrátiť k ponorke, štyria členovia sabotážneho tímu sa prezliekli do civilných šiat.
O štyri dni sa podobná scéna odohrala v Ponte Vedra na Floride. Druhý štvorčlenný nemecký sabotážny tím pristál na pláži, prezliekol sa do civilných šiat a zahrabal škatule s výbušninami. Potom sa autobusom vydali do mesta Jacksonville.
Plánovaná odveta
Osem Nemcov, ktorí pristáli na americkej pláži, absolvovalo školu pre sabotérov. Myšlienka uskutočniť v Amerike útoky skrsla koncom roku 1941. Nemecká špionážna sieť v Spojených štátoch sa v tom čase spamätávala z ťažkého úderu - ukázalo sa, že jeden z jej členov je dvojitý agent, ktorý prezradil totožnosť vyše tridsiatich nacistických tajných agentov v USA. V septembri 1941 ich zatkli a odsúdili.
Zrútenie špionážnej siete rozhnevalo Adolfa Hitlera, ktorý požadoval, aby nemeckí spravodajskí dôstojníci iniciovali sabotážny plán proti USA. Šéf Abwehru, nemeckej vojenskej rozviedky, admirál Wilhelm Canaris vedel, že akýkoľvek záškodnícky projekt bude mimoriadne riskantný. Ako argumentoval, ak je do tajnej akcie zapojených viac mužov „niekto vždy prehovorí“. Napriek tomu dal zelenú plánu, ktorý dostal označenie operácia Pastorius.
Výcvik sabotérov
Akciu pripravoval novinár a špión Walter Kappe. Vybral desať mužov, ktorí hovorili dobrou angličtinou a predtým strávili istý čas v Spojených štátoch. Nakoniec z nich vybrali osem vo veku 22 až 39 rokov. Išlo o Georgea Dascha, Ernesta Burgera, Heinricha Heincka, Richarda Quirina, Edwarda Kerlinga, Herberta Haupta, Hermanna Neubauera a Wernera Thiela. Rozdelili ich na dva tímy po štyroch - jednu skupinu viedol Dasch, druhú Kerling.
Výcvik na farme pri Brandenburgu trval tri týždne. Zahŕňal prípravu výbušnín a časovačov, zdokonaľovanie angličtiny či voľbu sabotážnych cieľov v Amerike - železničné trate, priehrady, priemyselné zóny. Študovali tiež mapy a cvičili sa vo vyloďovaní. Zvolili si falošné mená i životné príbehy. Všetky inštrukcie sa museli naučiť naspamäť. Poznámky, ktoré si urobili, zničili.
Pred koncom programu každý tím dostal zoznam cieľov. Skupina vedená Daschom mala zničiť továrne na výrobu hliníka v Alcoi v štáte Tennessee, v East St. Louis a v Massine v štáte New York, taktiež kryolitovú továreň vo Philadelphii. Ďalšou ich úlohou bolo zničiť stavidlá pozdĺž rieky Ohio. Kerlingov tím sa mal sústrediť na mosty a železnice vrátane stanice v Newarku v štáte New York.
Vylodenie Nemcov
Iba niekoľko momentov po ich vylodení na pláži na Long Islande sa k štyrom Nemcom priblížil človek z hmly. Išlo o člena pobrežnej stráže Johna Cullena. Ak by Nemci postupovali podľa inštrukcií, zneškodnili by ho. Ale neurobili to. Namiesto toho na jeho otázku, kto sú a čo tu robia, odpovedali, že sú stratení rybári. Nemci sa začali správať podozrivo, čo skúsený ochranca zákona spozoroval. Nakoniec sa ho snažili podplatiť sumou 250 dolárov, aby zabudol, čo videl.
Cullen odišiel na stanicu pobrežnej hliadky a celú záležitosť oznámil. Začalo sa vyšetrovanie. Nemci medzičasom vlakom odišli do New Yorku. Tam sa rozdelili na dva páry a ubytovali v hoteli. Nastal však obrat. Dvaja z nich - Dasch a Burger - sa rozhodli, že plán sabotáží v USA neuskutočnia.
O päť dní neskôr Dasch dokonca nastúpil na vlak do Washingtonu a plánoval prezradiť celý príbeh riaditeľovi FBI J. Edgarovi Hooverovi. Nakoniec od toho upustil a celú vec telefonicky oznámil federálnej vláde.
Prvý z agentov FBI, ktorí s ním hovorili, Daschovi neveril. Napriek tomu sa s ním stretol a cudzinec mu ukázal kufrík s hotovosťou, bolo tam viac ako 82-tisíc dolárov. Ako dôkaz to stačilo, Dascha zatkli.
Nemecký agent pri výpovedi poskytol informácie o pohybe ostatných členov sabotérskeho tímu. Netrvalo dlho a všetkých pochytali. Skupinu, ktorá sa vylodila na Floride, zadržali agenti FBI v Cincinnati a Chicagu.
Vojenský tribunál
Vtedajší prezident Franklin Delano Roosevelt rozhodol, že pochytaných sabotérov bude súdiť vojenský súd a pojednávanie bude utajené.
Tribunál pozostával z ôsmich vojenských predstaviteľov, ktorí si sami vytvorili pravidlá súdneho procesu. Určili napríklad, že vinu musia uznať dvojtretinovou väčšinou. Súd nemal právomoc posudzovať odvolanie, to prináležalo jedine prezidentovi. Obhajobou boli poverení traja dôstojníci, jeden obhajoval Georgea Dascha a ďalší dvaja zvyšok sabotérov.
Stupeň utajenia procesu bol vysoký. Z každého dňa pojednávania tribunál zverejnil krátky sumár. Reportéri a fotografi mali právo vstúpiť do súdnej siene iba raz. Mohli si robiť poznámky, fotiť obžalovaných a oboznámiť sa s materiálnymi dôkazmi v súdnej sieni.
Každého z ôsmich Nemcov obvinili z toho, že tajne vstúpil na pôdu USA, navyše „v civilných šatách v rozpore s pravidlami vojny a s cieľom uskutočniť činy sabotáže, špionáže a ďalšie nepriateľské akty“. Obvinili ich tiež, že pôsobili ako nepriatelia Spojených štátov a správali sa ako špióni v civilnom oblečení.
Obhajoba namietala, že vojenský tribunál, ktorý svojím rozhodnutím ustanovil prezident Spojených štátov, je „neplatný a neústavný“ a proces sa má uskutočniť pred federálnym súdom. Snažila sa spochybniť autoritu súdu na základe súdneho procesu z roku 1866, takzvaný prípad ex parte Milligan, v ktorom vojenský tribunál obžalovaného odsúdil na trestu smrti, ale Najvyšší súd rozsudok zrušil, lebo celý prípad mal posudzovať civilný súd.
Administratíva prezidenta argumentovala, že Spojené štáty sú vo vojnovom stave a nepriatelia sa dostali na americké územie s cieľom uskutočniť sabotáž.
Veľavravné svedectvá
Počas procesu Dasch a Burger tvrdili, že nikdy nemali v úmysle spáchať sabotáž. Absolvovali výcvik iba v snahe dostať sa z Nemecka a nájsť útočisko v USA. Ďalší z členov svedčili, že sa na akcii zúčastnili iba preto, aby ušetrili rodiny a priateľov od perzekúcií. Niektorí z nich pripustili, že mali v úmysle spáchať zločiny, ale zmenili názor, len čo prišli do USA.
Dňa 3. augusta 1942 tribunál vyniesol rozsudok: Všetkých osem Nemcov uznali za vinných a odsúdil na trest smrti. Prezident Roosevelt sa stretol nasledujúci deň s riaditeľom FBI Hooverom a členmi súdu, aby hovorili okrem iného o spôsobe popravy. Rozhodli sa pre elektrické kreslo. Prezident sa zároveň rozhodol znížiť tresty pre Dascha a Burgera, keďže spolupracovali. Prvý dostal tridsať rokov väzenia a druhý doživotie. Zvyšok skupiny Nemcov popravili 8. augusta 1942.
ra
Epilóg
V roku 1948 prezident Harry S. Truman udelil Daschovi a Burgerovi milosť pod podmienkou, že ich deportujú do americkej zóny v okupovanom Nemecku. Keď tam prišli, veľmi ich nevítali. Považovali ich za zradcov, ktorí zapríčinili smrť svojich kamarátov. Dasch zomrel v roku 1992 ako 89-ročný v Ludwigshafene, Burger ešte v roku 1975.
Text: Peter Sobčák
