Takto o udalostiach v Tonkinskom zálive v Juhočínskom mori z augusta 1964 napísal nedávno britský denník Guardian. Išlo o dva ozbrojené incidenty medzi severným Vietnamom a USA. Druhý z nich sa stal zámienkou na priamy vstup USA do vojny proti komunistickému severnému Vietnamu. Čo a najmä prečo sa vtedy odohralo?

Historické pozadie

Po skončení II. svetovej vojny sa postupne v Ázii a Afrike rozvinuli národnooslobodzovacie hnutia, ktoré sa usilovali o ukončenie koloniálnej nadvlády a o vytvorenie vlastných národných štátov. Keďže najväčšie koloniálne krajiny ako Spojené kráľovstvo alebo Francúzsko sa usilovali udržať svoje kolónie, veľa týchto národnooslobodzovacích hnutí hľadalo oporu v Sovietskom zväze. Ten, prirodzene, neodmietol možnosť posilnenia svojho vplyvu, a tak sa boj za samostatnosť kolonizovaných národov často prepojil s bojom za „socialistickú revolúciu“.Niektoré kruhy na Západe však odmietali vidieť národnooslobodzovací aspekt týchto hnutí a videli len snahu o vytvorenie prosovietskych režimov.

Podobný proces prebiehal v oblasti súčasného Vietnamu, ktorý bol vtedy súčasťou Francúzskej Indočíny. Táto francúzska kolónia zahŕňala aj územie dnešného Laosu a Kambodže. Úsilie Vietnamcov vymaniť sa z koloniálneho poddanstva prebiehalo dlho a prvé významné povstanie sa uskutočnilo už pred II. svetovou vojnou. Počas nej oblasť kontrolovali Japonci a po ich porážke sa opäť o obnovenie kontroly pokúsili Francúzi. Narazili však na ozbrojený odpor koalície vietnamských nacionalistov a komunistov a úplnú kontrolu nad oblasťou sa im už získať nepodarilo.

V roku 1949 Francúzsko síce uznalo nezávislosť Vietnamu aj Laosu, ale len ako súčasť Francúzskej únie a tieto krajiny napríklad nemohli mať vlastnú zahraničnú politiku. Konflikt medzi Francúzmi a silami miestneho odporu pokračoval a postupne prerástol do regulárnej vojny. Francúzsko významne podporovali USA a vietnamské hnutie odporu najmä Čína. Vojnu ukončila v roku 1954 porážka Francúzska, následný vznik Laosu, Kambodže a rozdelenie Vietnamu na dve časti. Severný Vietnam, ovládaný komunistami a podporovaný Sovietskym zväzom a Čínou, a južný Vietnam podporovaný USA, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom. Podľa dohody sa do dvoch rokov mali uskutočniť demokratické voľby v oboch častiach Vietnamu a potom sa mal zjednotiť. Voľby sa však neuskutočnili a Vietnam zostal rozdelený. V Južnom Vietname prebiehalo násilné potlačovanie oponentov režimu a tisícky z nich, najmä komunistov, zabili a približne 40-tisíc uväznili.

Ako to bolo?: Viedol k miliónom civilných obetí a k smrti takmer 60-tisíc amerických vojakov podvod?
Ako to bolo?: Viedol k miliónom civilných obetí a k smrti takmer 60-tisíc amerických vojakov podvod?
Zdroj: Profimedia.sk

Na druhej strane komunistický Severný Vietnam posilňoval svoju podporu partizánskemu hnutiu, nazývanému Vietkong, ktorý pôsobil v Južnom Vietname. Vietkong sa usiloval vyvolať masové povstanie proti vláde a juhovietnamská armáda nebola schopná partizánske hnutie potlačiť. Ani skorumpovaná vláda Južného Vietnamu nemala širokú podporu obyvateľstva, čo v roku 1963 vyvrcholilo vojenským pučom, zvrhnutím neobľúbeného prezidenta Diema a jeho popravou. Južný Vietnam sa spoliehal na pomoc zo strany USA, ktoré sa zaviazali pomáhať pri udržaní jeho nezávislosti. Američania však nechápali spoločenské a politické aspekty konfliktu medzi severným a južným Vietnamom a sústredili sa na vojenské riešenie. Tak postupne narastala vojenská podpora USA a v roku 1963 bolo v Južnom Vietname približne 16-tisíc vojenských poradcov a odborníkov.

Incidenty

USA sa v konflikte angažovali nepriamo, všestrannou podporou Južného Vietnamu. V blízkosti vietnamského pobrežia pôsobilo americké vojenské námorníctvo, čo vyvolávalo možnosť incidentov. Jeden z nich sa odohral 2. augusta 1964. Americký torpédoborec Maddox, ktorý bol na výzvednej plavbe, sa v medzinárodných vodách vo vzdialenosti približne 45 kilometrov od pobrežia dostal do prestrelky s tromi hliadkujúcimi severovietnamskými torpédovými člnmi. Do incidentu sa zapojilo aj americké letectvo, ktoré reagovalo útokom z lietadlovej lode Ticonderoga. Jeden zo severovietnamských člnov bol potopený, druhý ťažko poškodený. Americký prezident Lyndon B. Johnson útok odsúdil a varoval Severovietnamcov pred nevyprovokovanými útokmi.

Druhý incident sa mal odohrať v noci z 3. na 4. augusta 1964. Do tej istej oblasti Američania vyslali svoje torpédoborce Maddox a Turner Joy, aby v rámci nepísaných vojenských pravidiel pripomenuli protivníkovi svoju prítomnosť. V priebehu noci však došlo k zhoršeniu počasia. Počas búrky a silného vlnobitia americké lode získali rôzne radarové, sonarové aj rádiové signály, ktoré vyhodnotili ako ďalší severovietnamský útok. Strieľali na objekty, ktoré im zobrazovali radary, a vyhlásili, že potopili dva nepriateľské torpédové člny. Informáciu o incidente, samozrejme, okamžite odoslali do Washingtonu.

V ten istý deň, večer 4. augusta, vystúpil prezident Johnson s prejavom, v ktorom oznámil: „Nepriateľské akcie proti lodiam Spojených štátov na otvorených vodách Tonkinského zálivu ma dnes prinútili nariadiť vojenským silám Spojených štátov prijať odvetné opatrenia.“ O tri dni, 7. augusta 1964, schválil americký Kongres Tonkinskú rezolúciu, v ktorej dal prezidentovi Johnsonovi „všetky právomoci pomáhať akejkoľvek krajine juhovýchodnej Ázie pri zastavení komunistickej agresie“. A tak USA už 5. augusta 1964 uskutočnili operáciu Pierce Arrow, v rámci ktorej bombardovali severovietnamské prístavy torpédových člnov a petrochemickú továreň. Vojna sa začala.

Popravený: Ľudia sa proti skorumpovanej vláde Južného Vietnamu búrili. V roku 1963 to vyvrcholilo vojenským pučom, zvrhnutím prezidenta Diema a jeho popravou.
Popravený: Ľudia sa proti skorumpovanej vláde Južného Vietnamu búrili. V roku 1963 to vyvrcholilo vojenským pučom, zvrhnutím prezidenta Diema a jeho popravou.
Zdroj: Profimedia.sk

Čo sa v skutočnosti stalo

Prvý incident 2. augusta 1964 sa reálne odohral. Nejasnosti sú len v tom, kto ho vyprovokoval. Američania obviňovali Vietnamcov a Vietnamci Američanov a tieto odlišné pohľady pretrvávajú až do súčasnosti. Najpravdepodobnejšia verzia je, že americká loď vystrelila varovné výstrely a severovietnamské lode následne na Američanov zaútočili torpédami a guľometnou paľbou. Druhý incident je už problematickejší. Dokonca už krátko po ňom sám veliteľ Maddoxu kapitán John Herrik telegrafoval do Washingtonu a upozorňoval na veľa nejasností tejto udalosti. Poukázal na zlé počasie, ktoré mohlo vyvolať falošné informácie, a uviedol tiež, že s útočníkmi nemali priamy vizuálny kontakt. Navrhoval neprijímať predčasné závery a uskutočniť dôkladný letecký prieskum oblasti za denného svetla, ktorý by odhalil stopy bojov. Dokonca priamo uvádza, že existuje podozrenie, že muž pri sonare počul hluk lodnej skrutky vlastného plavidla! Letecký prieskum sa naozaj na druhý deň uskutočnil a žiadne stopy bojov, respektíve trosky plavidiel nenašiel.

Oficiálne však v americkej administratíve neboli žiadne pochybnosti o tomto incidente. Neskôr sa ukázalo, že minister obrany McNamara prezidenta o pochybnostiach o tomto incidente neinformoval. Je pravdepodobné, že prezident Johnson pri rozhodovaní o odvetných opatreniach bol skutočne presvedčený o pravdivosti oficiálnej verzie. V roku 1995 sa stretol vtedajší americký a vietnamský minister obrany McNamara a generál Võ Nguyên Giáp. Na McNamarovu otázku, čo sa stalo 4. augusta 1964, odpovedal jeho vietnamský náprotivok: „Absolútne nič.“ V roku 2005 noviny New York Times uviedli, že podľa historika R. Hanyoka Národná bezpečnostná agentúra (NSA) zámerne skreslila správy odovzdané politikom tak, aby potvrdzovali uskutočnenie druhého incidentu. V tom istom roku bola odtajnená interná štúdia NSA, podľa ktorej počas údajného incidentu 4. augusta neboli v oblasti prítomné žiadne námorné plavidlá Severného Vietnamu. Vietnamská vojna tak vypukla na základe udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala.

„Absolútne nič“: Odpovedal na stretnutí v roku 1955 vietnamský minister obrany Võ Nguyên Giáp na otázku svojho amerického náprotivku McNamaru, čo sa stalo 4. augusta 1964.
„Absolútne nič“: Odpovedal na stretnutí v roku 1955 vietnamský minister obrany Võ Nguyên Giáp na otázku svojho amerického náprotivku McNamaru, čo sa stalo 4. augusta 1964.
Zdroj: Profimedia.sk

Tragická vojna

Vietnamská vojna bola len jedným z celého radu konfliktov, na ktorého počiatku bolo klamstvo. Dnes je ťažké zodpovedne povedať, či to bolo klamstvo úmyselné alebo omyl. Je však skutočnosť, že v americkej administratíve bolo veľa zástancov priamej vojenskej angažovanosti USA vo Vietname a tento incident bol vhodná príležitosť. Ďalší fakt je, že v dôsledku tohto zámeru alebo omylu prišli o život tisícky Američanov a viac ako milión Vietnamcov. Okrem priamych obetí sa napríklad následky používania herbicídu agent orange prejavujú až do súčasnosti. Agent orange, to bola najmä letecky rozprašovaná chemická látka určená na zničenie vegetácie a odkrytie zásobovacích trás a na lepšie určenie cieľov na bombardovanie.

Bolo odlesnené územie približne v rozlohe západného a stredného Slovenska a zasiahnuté štyri milióny ľudí, z ktorých tri milióny mali a majú zdravotné následky. Neskôr sa totiž ukázalo, že látka je zdravotne veľmi škodlivá, poškodzuje gény a spôsobuje deformáciu plodov, vyvoláva rôzne druhy rakoviny a podobne. V konečnom dôsledku americký vstup do vojny nič nevyriešil, priniesol len smrť a utrpenie miliónov. Pozitívne však je, že Vietnam a USA dokázali znormalizovať svoje vzťahy. V súčasnosti je ich vzájomný konflikt najmä historickým mementom, ktorý nebráni ich vzájomnej spolupráci a politickým kontaktom ani na najvyššej úrovni.