Dušan Valent

V ozbrojených konfliktoch platí pravidlo, že akýkoľvek tank je lepší ako žiaden. To je zaiste pravda. Ale v&nbsp;niektorých prípadoch, napríklad pri tankoch cisárskeho Japonska a&nbsp;Mussoliniho Talianska, nie o&nbsp;veľa. Tanky oboch krajín si medzi odborníkmi a&nbsp;nadšencami vojenskej histórie vyslúžili zahanbujúcu povesť. Ako uvidíme, je sčasti oprávnená, ale taktiež sčasti&nbsp;zveličená.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/pojazdne-kovove-rakvy-cenu-najhorsi-tank-druhej-svetovej-vojny-ziskava" target="_blank">Talianske a japonské tanky si pozrite v GALÉRII</a>

V&nbsp;roku 1933 Benito Mussolini vyhlásil, že Taliansko sa stane „bojovným štátom“ a&nbsp;obnoví Rímsku ríšu zahŕňajúcu Stredomorie, Balkán a&nbsp;severovýchodnú Afriku. Na dosiahnutie tohto megalomanského plánu taliansky diktátor hodlal vybudovať impozantnú armádu schopnú prinášať rýchle a&nbsp;presvedčivé víťazstvá. Jedným z&nbsp;jej pilierov sa mal stať tank. Presnejšie malý tank. Vlastne ozaj drobný – vozidlo, ktorému by sme dnes hovorili „tančík“. Víťazstvá nepriniesol. Ak vôbec nastali, udiali sa napriek tomuto stroju, nie vďaka nemu. Tak Taliani skúsili stavať väčšie tanky, ale tie pre poruchy často ani len nedorazili na bojisko. Vyskúšali teda budovať ešte väčšie, ibaže potom zistili, že ich nedokážu ani len rozhýbať. Keď sa im to podarilo a&nbsp;prvé kusy opustili fabriky, krajina zložila zbrane. Aj táto minca má však druhú stranu. Keďže tieto vojenské vozidlá sa predtým na bojiskách iba mihli, v&nbsp;30. rokoch 20. storočia nik nevedel, ako a&nbsp;do akej miery ich najúčinnejšie používať ani aké veľké ich stavať. Niektorí videli budúcnosť v&nbsp;špecializovaných tankových jednotkách, iní chceli, aby sa tanky stali podporou pechoty. Jedni považovali za najpraktickejšie tančíky (experimentovalo s&nbsp;nimi aj vtedajšie Československo), iní snívali o&nbsp;vyše stotonových behemotoch. V&nbsp;neposlednom rade, jedni chceli z&nbsp;tankov urobiť oporu armády, iní robili všetko pre to, aby sa namiesto nich investovalo do rozvoja čohokoľvek iného.

Zoči-voči tejto neistote si Mussoliniho armáda zvolila možnosti, ktoré sa napokon ukázali ako nesprávne. Stavila na malé tanky a&nbsp;vo všeobecnosti ich používala na podporu pechoty. V&nbsp;30. rokoch masívne produkovala miniatúrne L3/33. Iba trojtonové stroje obsluhovala posádka dvoch mužov chránená „papierovo hrubým“ pancierom – 13,5&nbsp;milimetra vpredu, 8,5 milimetra na bokoch – a&nbsp;vyzbrojená guľometom alebo alternatívne plameňometom. Na delo konštruktéri skrátka nenašli dosť miesta. Tieto tančíky mali niekoľko výhod. Boli rýchle (až 45 km/h), lacné a&nbsp;ľahko sa produkovali, takže automobilka Fiat a&nbsp;výrobca lodí Ansaldo Mussoliniho armádu zakrátko vyzbrojili dvomi tisíckami týchto strojov. Keď sa však v&nbsp;roku 1935 zúčastnili na talianskej invázii v&nbsp;Etiópii, ukázalo sa, že sú zraniteľné. Prakticky proti všetkému. Delostrelectvo, protitankové zbrane a&nbsp;iné tanky ich menili na hromadu tlejúceho železa jediným zásahom, míny i&nbsp;ostnaté drôty účinne zastavovali ich postup. Ako skazonosné sa ukázali aj blízke konfrontácie s&nbsp;väčším počtom pechoty. Tá ich dokázala vyradiť z&nbsp;boja potupným spôsobom –&nbsp;prevalením na strechu. Namiesto toho, aby vyvolávali v&nbsp;očiach nepriateľa hrôzu, tančíky sa stali terčom vtipov a&nbsp;označovali sa za pojazdné konzervy pre sardinky.

Poučili sa Taliani z&nbsp;tejto hanby? Ako sa to vezme. Tančíky používali naďalej, ale od roku 1939 ich doplnili 11-tonové stredné tanky M11 so zaujímavo riešenou výzbrojou – konštruktéri do otočnej veže umiestnili dva guľomety, pričom delo namiesto v&nbsp;nej spočívalo v&nbsp;korbe. Inovatívne riešenie sa v&nbsp;praxi ukázalo ako konštrukčná chyba, čo viedlo k&nbsp;prestavbe a&nbsp;eventuálne k&nbsp;vylepšeným modelom M13 a&nbsp;M14 s&nbsp;účinnejším kanónom presunutým do otočnej veže. Mussoliniho závody ich vychrlili približne 1 500. Úspechy sa nedostavili ani tentoraz. M13 a&nbsp;M14 sa pre vysokú siluetu stávali na bojisku ľahkým terčom. Pancierovanie im poskytovalo proti iným tankom a&nbsp;protitankovým zbraniam iba symbolickú ochranu, takže ich nemeckí vojaci prezývali der Rollende Saerge – pojazdné rakvy. Na to, aby vypovedali službu, navyše nepotrebovali nepriateľský zásah, pretože ich poháňal legendárne nespoľahlivý motor. Sú známe prípady, keď 50-kilometrový presun tridsiatich tankov dokončilo iba sedem. Aj počiatočná devíza týchto strojov, účinný kanón, sa zakrátko ukázala ako nedostatočná. Keď M13 a&nbsp;M14 čelili moderným tankom, ako bola 30-tonová britská Matilda&nbsp;II, ich násobne hrubší pancier ani neškrabli, zatiaľ čo ony sa jediným zásahom menili na kovové fakle.

Netrvalo dlho a&nbsp;neúspechy talianskych bojových strojov vyvolali obavy u&nbsp;jeho spojencov. Mussoliniho muži však zástupcov nemeckej armády uistili, že vyvíjajú vlastný ťažký tank. Áno, 26-tonový Carro Armato P40 mal byť násobne masívnejší ako jeho predchodcovia. Lenže kdekoľvek mimo Talianska by ho zaradili nie medzi ťažké, ale stredné tanky. Mussoliniho konštruktéri napriek tomu, že bojiská križovali omnoho väčšie stroje, pre vlastný plánovaný dlho nedokázali vyvinúť dostatočne silný motor. Vznikla tak snaha o&nbsp;licencovanú výrobu úspešných nemeckých tankov PzKpfw III. Iniciatívu obratom zamietla generalita, zrejme pre tlak zo strany spoločností Fiat a&nbsp;Ansalda, ktoré vyrábali vozidlá pre armádu. Keď fabriky Fiatu v&nbsp;roku 1943 konečne opustili prvé kusy „ťažkého“ tanku Carro Armato P40, Taliani kapitulovali. Niekoľko kusov však vstúpilo na bojiská v&nbsp;radoch nemeckej armády. Historici dnes vysvetľujú tragikomické výsledky nastavením priorít talianskej armády. Tá investovala väčšinu zdrojov do námorníctva a&nbsp;letectva, pozemné sily dostali iba to, čo zostalo. Tieto zvyšky následne prerozdeľovali skostnatení starí generáli, ktorí si zakladali na delostrelectve a&nbsp;pechote. Tanky do ich koncepcie nezapadali, považovali ich prinajlepšom za doplnok.

Podobne zlú povesť ako talianske stroje si vyslúžili tie, ktoré slúžili v&nbsp;armáde cisárskeho Japonska. Tamojšia armáda pritom ako prvá experimentovala so spôsobom využitia tankov, aký slávil úspechy na európskych bojiskách druhej svetovej vojny – na front posielala špecializované tankové prápory namiesto toho, aby tieto stroje využívala iba na podporu pechoty. Na rozdiel od Mussoliniho armády si Japonci vďaka tomu pripísali niekoľko impozantných úspechov počas ťažení v&nbsp;Malajzii na prelome rokov 1941 až 1942 a&nbsp;v&nbsp;južnej a&nbsp;vo východnej Číne v&nbsp;roku 1944. Všetky však docielili vtedy, keď čelili nepriateľovi, ktorý nemal tanky ani len protitankové zbrane, alebo keď tanky použili na miestach, kde to nepriateľ neočakával.

Na počiatočné úspechy Japonci nenadviazali. Podobne ako v&nbsp;prípade Talianov v&nbsp;ich armáde prevážilo zastarané ponímanie bojov. Tradicionalista vojenskej doktríny generálplukovník Hideki Tódžó úspešné tankové prápory rozpustil a&nbsp;stroje roztrúsil v&nbsp;rámci jednotiek ľahkej pechoty. Mieru frustrácie progresívne zmýšľajúcej menšiny generálov ilustruje veliteľ zmiešanej brigády generálmajor Kodži Sakaj, pod ktorého velením tankové prápory pôsobili. Tódžóa, svojho nadriadeného generála, napriek striktnej japonskej kultúre slušnosti a&nbsp;rešpektu verejne nazval tupým hlupákom. Japonské tanky sa teda zmenili z&nbsp;hlavnej údernej sily na pomôcku a&nbsp;dostali sa na chvost armádnych priorít. Na prvých priečkach sa tak ako u&nbsp;Talianov nachádzalo letectvo a&nbsp;námorníctvo. Keď cisárska armáda narazila na tvrdú realitu, teda na americké a&nbsp;ruské tanky, nedokázala dostatočne pružne reagovať, aby na bojiská priniesla stroje schopné vzdorovať im.

Do ťažení druhej svetovej vojny vstúpila japonská armáda s&nbsp;dvomi tisíckami sedemtonového modelu Typ 95 Ha-go. V&nbsp;roku 1936, keď továrne opustili prvé kusy, išlo o&nbsp;solídny ľahký tank. Japonci s&nbsp;ním v&nbsp;Malajzii a&nbsp;Singapure slávili úspechy, pretože sa objavil aj v&nbsp;husto zalesnených oblastiach, kde Briti neočakávali také ťažké obrnence. Problém nastal, keď Ha--Go namiesto pechoty čelil iným tankom. Tenučký, šesť– až 12-milimetrový pancier zastaraného stroja prinajlepšom mierne spomalil projektily nepriateľských tankov. Jeho vlastný kanón však na prerazenie nepriateľovho panciera nemal silu. Japonci skúšali šťastie taktiež s&nbsp;tančíkmi a&nbsp;v&nbsp;roku 1937 vystužili svoju armádu 600 kusmi modelu Typ 97 Te-Ke, ktorý bol iba o&nbsp;dve tony ľahší ako ich hlavný tank Ha-Go. Tančíky využívali predovšetkým na prieskum a&nbsp;zásobovanie predsunutých jednotiek. Po skúsenostiach Talianov bojovali len vo veľmi obmedzenej miere. Po katastrofálnych stratách Japonci v&nbsp;roku 1940 zaradili do služby 16-tonové tanky Typ 97 Či-Ha. Vyprodukovali ich celkovo dvetisíc v&nbsp;dvoch verziách. Zvýšená palebná sila vylepšenej verzie z&nbsp;roku 1942 umožnila strojom poradiť si so starými modelmi tankov nepriateľa, ako bol sovietsky BT-5 alebo americký M3/5 Stuart. Na bojiská však dorazili americké tanky Sherman, dvaapolkrát ťažšie a&nbsp;chránené dvaapolkrát hrubším pancierom. Z&nbsp;ako-tak vyrovnaných tankových súbojov sa opäť stalo jednostranné šrotovanie. Odpoveďou na Shermany sa mal stať Typ 3 Či-Nu. Dvadsaťjedentonový tank sa však dostal do výroby až po viacnásobnom omeškaní v&nbsp;roku 1944. Nikdy nezasiahol do boja. Približne 150 vyrobených kusov zaradili do zálohy určenej na boj s&nbsp;očakávanou americkou inváziou, ktorá napokon nenastala. Ako kuriozitu ešte spomeňme vývoj superťažkého tanku O-I&nbsp;s&nbsp;plánovanou 11-člennou posádkou a&nbsp;viacerými delami. Predpokladaná 120-tonová ozruta nepokročila z&nbsp;fázy predbežného plánovania v&nbsp;rokoch 1941 a&nbsp;1942.

„Japonskí vojenskí vodcovia príliš dlho verili v&nbsp;bušidó a&nbsp;samurajského bojového ducha,“ konštatuje vojenský historik Spencer Tucker. „Ich vodcovia boli presvedčení, že ľudská vôľa triumfuje nad strojmi, čo je v&nbsp;modernom vojenstve v&nbsp;skutku pozoruhodné presvedčenie. A&nbsp;v&nbsp;čase, keď si Japonci uvedomili svoju chybu a&nbsp;zistili, že na bojisku potrebujú proti nepriateľským opancierovaným vozidlám ťažšie tanky, im chýbali prostriedky, aby ich vyrábali.“ Historik pripomína, že problémy s&nbsp;materiálnym zabezpečením japonskej armády eventuálne viedli k&nbsp;tomu, že tankom na bojiskách chýbalo palivo a&nbsp;používali sa prakticky ako statické delostrelectvo. Hoci si japonské tanky vyslúžili podobnú povesť ako talianske, nešlo o&nbsp;zlé stroje, len sa napokon používali neoptimálnym spôsobom. Sovietske, americké a&nbsp;nemecké tanky navrhli na boje proti iným tankom v&nbsp;otvorenom teréne. Mali teda dlhý dojazd, masívne a&nbsp;ťažké brnenie a&nbsp;veľké telá. Japonské tanky namiesto toho navrhli tak, aby bojovali predovšetkým proti pechote v&nbsp;uzavretom teréne džunglí, lesov a&nbsp;dedín Juhovýchodnej Ázie a&nbsp;južného Pacifiku. V&nbsp;týchto oblastiach bolo výzvou už to, aby prekonali nerovné cesty a&nbsp;slabé mosty a&nbsp;dostali sa na bojisko. Japonci teda vyrábali malé tanky s&nbsp;krátkymi delami a&nbsp;ľahkým pancierom. S&nbsp;výnimkou prvých kampaní ich navyše používali prevažne na obrnený transport pechoty a&nbsp;jej palebnú podporu. V&nbsp;podstate išlo o&nbsp;rovnakú doktrínu, ktorá sa neskôr stala základom pre samostatnú kategóriu opancierovaných armádnych vozidiel – pre takzvané bojové vozidlá pechoty (BVP).

Pojazdné kovové rakvy: A cenu za najhorší tank druhej svetovej vojny získava...

Dušan Valent

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Pojazdné kovové rakvy: A cenu za najhorší tank druhej svetovej vojny získava...

Dušan Valent

Súvisiace články

Jedli svojich vládcov? Kosti vyvolených prezrádzajú kruté tajomstvá

Elon, tu stavaj! Pre kolonistov Marsu bude voda nevyhnutnosťou, tento objav ich poteší

Na kozmických plachtách: NASA chce pomocou laserovej prepravy nájsť život pri ďalekej hviezde

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás