V krstnom liste Karola I. Habsburského (1887 - 1922) by sme našli až osem mien. Užíval prvé z nich. Bol synom Otta Františka, rakúskeho arcivojvodu z habsbursko-lotrinskej vetvy rodu, a saskej princeznej Márie Jozefy. Ako dieťa bol vraj skromný, svedomitý a zbožný, ale nižší vzrast ho údajne deprimoval.

O&nbsp;politiku sa príliš nezaujímal. Zvolil si dôstojnícku kariéru, ovládal až sedem jazykov a&nbsp;spomínajú ho ako vzorného manžela. So Zitou Bourbon-Parm­skou sa zoznámili v&nbsp;roku 1909 vo Františkových Lázňach a&nbsp;dva roky nato, 21. októbra 1911, bola svadba, keď so sobášom súhlasil aj prastrýko, cisár František Jozef I. Narodilo sa im päť synov a&nbsp;tri dcéry a&nbsp;všetci sa dožili dospelosti. Po&nbsp;svadobnej ceste, na&nbsp;ktorej bolo zastávkou aj známe pútnické miesto Mariazell, sa vrátil k&nbsp;vojenskej službe a&nbsp;neodradilo ho ani zranenie počas manévrov - po&nbsp;páde z&nbsp;koňa mal ťažký otras mozgu.

Populárny „Ferenc-Jóžka“ bol na&nbsp;tróne už viac ako polstoročie a&nbsp;musel sa obzerať po&nbsp;nástupcovi. Jeho brat Maximilián bol už dávno po&nbsp;smrti. Dal sa zlákať ponukou a&nbsp;stal sa mexickým cisárom. Nie všetci Mexičania však boli z&nbsp;jeho panovania nadšení, po&nbsp;troch rokoch ho povstalci vedení Benitom Juárezom zvrhli a&nbsp;19. júna 1867 popravili.

Korunný princ Rudolf si ako 30-ročný siahol na&nbsp;život. Arcivojvoda Karol Ľudovít nemal o&nbsp;trón záujem. Vybral sa na&nbsp;púť do&nbsp;Svätej zeme, kde sa napil vody z&nbsp;Jordánu a&nbsp;nakazil týfusovou baktériou. Zomrel po&nbsp;návrate 19. mája 1896.

Nástupnícke práva prešli na&nbsp;jeho syna Františka Ferdinanda d’Este. Ten sa zodpovedne pripravoval na&nbsp;vladárske povinnosti. Prišiel však 28. jún 1914 a&nbsp;výstrely v&nbsp;Sarajeve. Nešťastný a&nbsp;starnúci, takmer 84-ročný František Jozef I. mal na&nbsp;krku nielen vojnu, ale aj starosť, kto po&nbsp;ňom prevezme žezlo. Na&nbsp;rad prišiel Karol.

Karol s&nbsp;rodinou sa presťahovali do&nbsp;viedenského Schönbrunnu. „Prevzal som trón za&nbsp;najťažších okolností a&nbsp;odovzdávam ho za&nbsp;okolností ešte ťažších,“ smutne priznával chorý František Jozef I., ktorý videl vo svojom nástupcovi bystrého a&nbsp;charakterného chlapa. Keď 21. novembra 1916 zomrel, Karol sa musel ujať vlády a&nbsp;zároveň veliť celej armáde bojujúcej na&nbsp;frontoch prvej svetovej vojny.

Mladému 29-ročnému cisárovi nebolo čo závidieť. Svet sa zmietal v&nbsp;krvavom ohni. Rok nato sa radikálne zmenila situácia v&nbsp;Rusku, kde útok boľševikov zmietol Romanovovcov. Národy Rakúsko-Uhorska sa čoraz razantnejšie dožadovali samostatnosti. Dňa 16. októbra 1918 vydal Karol I. manifest Verným rakúskym národom. Neskoro. Vojna sa skončila porážkou Nemecka a&nbsp;tým aj habsburského mocnárstva. Sen o&nbsp;federácii stredoeurópskych národov s&nbsp;Karolom na&nbsp;tróne sa rozplýval.

Udalosti nabrali rýchly spád. Maďari vypovedali zmluvu z&nbsp;roku 1867, Karol I. zrušil spojenectvo s&nbsp;Nemeckom, 27. októbra vymenoval poslednú vládu a&nbsp;na&nbsp;druhý deň vznikla Československá republika. Cisár sa utiahol s&nbsp;rodinou do&nbsp;zámku Eckartsau neďaleko Hainburgu a&nbsp;už sa len bezmocne pozeral, ako sa mu ríša, v&nbsp;ktorej celé stáročia panovali jeho predkovia, rozpadá pred očami. Po&nbsp;vyhlásení Rakúskej republiky 12. novembra jeho právomoci prešli na&nbsp;štátnu radu. Aj Maďari zbavili Habsburgovcov všetkých nárokov na&nbsp;uhorský trón a&nbsp;16. novembra vyhlásili republiku.

Karol I. takmer pol roka odolával tlaku a&nbsp;hľadal záchranu u&nbsp;korunovaných hláv európskych monarchií. Do&nbsp;exilu odišiel až 23. marca 1919. Dôstojne, v&nbsp;uniforme poľného maršala a&nbsp;vo vlaku, ktorý na&nbsp;staniciach pozdravovali jeho bývalí „poddaní“.

Jeho novým domovom sa stalo Švajčiarsko. Pred prekročením hraníc v&nbsp;pohraničnom meste Feldkirch vydal manifest. Žiadal v&nbsp;ňom - vychádzajúc z&nbsp;rodových práv - obnovenie monarchie. Stále sa správal ako cisár a&nbsp;odmietol 194 miliónov švajčiarskych frankov za&nbsp;skonfiškovaný majetok pod podmienkou, že abdikuje. Jeho jediným majetkom tak boli šperky, ktoré sa mu s&nbsp;pomocou britského plukovníka E. L. Strutta podarilo prepašovať.

Nádejal sa, že k&nbsp;opätovnému návratu k&nbsp;moci mu pomôže vývoj v&nbsp;Maďarsku, kde sa 1. marca 1920 ujal moci admirál Miklós Horthy. V&nbsp;noci z&nbsp;26. na&nbsp;27. marca sa Karol objavil v&nbsp;prestrojení a&nbsp;s&nbsp;falošnými dokladmi v&nbsp;biskupskom sídle v&nbsp;západomaďarskom meste Szombathely. Ale Horthy sa nemienil vzdať postavenia hlavy štátu. Neúspechom sa skončil aj Karolov druhý pokus na&nbsp;jeseň 1921, keď sa mu síce podarilo vymenovať vlastnú vládu a&nbsp;získal si aj sympatie ľudu, no Horthy poslal proti nemu svojich oddaných vojakov a&nbsp;bolo po&nbsp;všetkých nádejach.

Mocnosti, ktoré vyšli víťazne z&nbsp;prvej svetovej vojny, urobili celému problému rázny koniec. Internovali Karola Habsburského a&nbsp;jeho rodinu na&nbsp;portugalský ostrov Madeira. V&nbsp;novembri 1921 sa usadili vo vile Quinta de Monte nad metropolou Funchal. Jedna z&nbsp;chyžných napísala: „Je tu stále hmla, dážď, vlhko. Na&nbsp;kúrenie máme len čerstvé drevo, ktoré večne dymí. Nemáme elektrické svetlo. Dom je vlhký, všade to páchne plesňou a&nbsp;všetkým ide para od&nbsp;úst. Riad umývame mydlom v&nbsp;studenej vode. V&nbsp;domácej kaplnke je stena prerastená hubou. V&nbsp;ostatných izbách by sa bez stáleho ohňa nedalo vydržať. Chudák cisár je len trikrát denne, ani na&nbsp;večeru nemôže dostať mäso, len samú zeleninu a&nbsp;múčne jedlá. Nemáme dosť jedla a&nbsp;sme večne hladní.“

Utrápený posledný cisár rakúsko-uhorskej monarchie dostal v&nbsp;nehostinnom prostredí silný zápal pľúc, ktorému podľahol 1. apríla 1922, teda ako 34-ročný. „Musím toľko trpieť, aby sa moje národy opäť zjednotili,“ povedal podľa jeho manželky Zity v&nbsp;agónii. „Odpúšťam im!“

Karolom I. sa tak skončila stáročná vláda Habsburgovcov nad uhorskou krajinou, a&nbsp;teda aj nad našimi predkami. Aj s&nbsp;odstupom storočia sa názory na&nbsp;jeho činy rôznia. Spomína sa jeho snaha o&nbsp;ukončenie vojnového besnenia tajnými separátnymi vyjednávaniami, úsilie o&nbsp;vyriešenie národnostných problémov vytvorením stredoeurópskej federácie i&nbsp;reformy v&nbsp;sociálnej oblasti. Iní tvrdia, že na&nbsp;ukončenie vojny mu chýbala razancia, že bol pod vplyvom Nemecka, ktorého vodcom sa nepáčil Karolov súhlas, aby sa v&nbsp;záujme mieru Alsasko a&nbsp;Lotrinsko stali súčasťou Francúzska. „Často bol váhavý... Bol priveľmi dôverčivý a&nbsp;neveril, že aj v&nbsp;jeho okolí môžu byť dvojtvárni ľudia,“ napísal v&nbsp;jeho biografii Stanislav Žlnay.

Historici takisto zaznamenali, že na&nbsp;rozdiel od&nbsp;otca, ktorý bol vychýreným sukničkárom a&nbsp;dokonca zomrel na&nbsp;syfilis, bol Karol hlboko veriaci muž. Útechu nachádzal v&nbsp;pravidelných modlitbách, veľa času strávil v&nbsp;tichu kaplnky. „Cisár Karol bol jediný muž v&nbsp;čelnej pozícii, ktorý vyšiel z&nbsp;vojny čestne,“ napísal francúzsky spisovateľ Anatole F­r­anc­e. „Bol to svätec a&nbsp;nikto ho nepočúval. Úprimne si prial mier, a&nbsp;preto ním svet pohrdol. Ponúkal nádhernú šancu, ktorá bola premárnená.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/posledny-cisar-karol-mal-plan-ako-ukoncit-svetovu-vojnu-ale-nikto-ho-nepocuval" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Jeho kresťanskú zanietenosť podčiarkujú cirkevní historici. Už rok po&nbsp;jeho smrti Wilhelm Miklas, neskorší rakúsky prezident, navrhol, aby bol Karol Habsburský vyhlásený za&nbsp;blahoslaveného. Proces blahorečenia sa začal v&nbsp;roku 1949 a&nbsp;ukončil ho pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004. Liturgický kalendár ho pripomína 21. októbra, v&nbsp;deň Karolovho sobáša s&nbsp;milovanou Zitou. Tá ho prežila takmer o&nbsp;67 rokov. „Bol báječný, bol kniežaťom z&nbsp;celej hĺbky duše,“ povedala o&nbsp;manželovi. „Miloval svoj ľud a&nbsp;pracoval preň až do&nbsp;posledných dní. V&nbsp;láske a&nbsp;pracovitosti pre ľudí bol dojemný.“