V krstnom liste Karola I. Habsburského (1887 - 1922) by sme našli až osem mien. Užíval prvé z nich. Bol synom Otta Františka, rakúskeho arcivojvodu z habsbursko-lotrinskej vetvy rodu, a saskej princeznej Márie Jozefy. Ako dieťa bol vraj skromný, svedomitý a zbožný, ale nižší vzrast ho údajne deprimoval.

Nešťastné výstrely

O politiku sa príliš nezaujímal. Zvolil si dôstojnícku kariéru, ovládal až sedem jazykov a spomínajú ho ako vzorného manžela. So Zitou Bourbon-Parm­skou sa zoznámili v roku 1909 vo Františkových Lázňach a dva roky nato, 21. októbra 1911, bola svadba, keď so sobášom súhlasil aj prastrýko, cisár František Jozef I. Narodilo sa im päť synov a tri dcéry a všetci sa dožili dospelosti. Po svadobnej ceste, na ktorej bolo zastávkou aj známe pútnické miesto Mariazell, sa vrátil k vojenskej službe a neodradilo ho ani zranenie počas manévrov - po páde z koňa mal ťažký otras mozgu.

Populárny „Ferenc-Jóžka“ bol na tróne už viac ako polstoročie a musel sa obzerať po nástupcovi. Jeho brat Maximilián bol už dávno po smrti. Dal sa zlákať ponukou a stal sa mexickým cisárom. Nie všetci Mexičania však boli z jeho panovania nadšení, po troch rokoch ho povstalci vedení Benitom Juárezom zvrhli a 19. júna 1867 popravili.

Korunný princ Rudolf si ako 30-ročný siahol na život. Arcivojvoda Karol Ľudovít nemal o trón záujem. Vybral sa na púť do Svätej zeme, kde sa napil vody z Jordánu a nakazil týfusovou baktériou. Zomrel po návrate 19. mája 1896.

Nástupnícke práva prešli na jeho syna Františka Ferdinanda d’Este. Ten sa zodpovedne pripravoval na vladárske povinnosti. Prišiel však 28. jún 1914 a výstrely v Sarajeve. Nešťastný a starnúci, takmer 84-ročný František Jozef I. mal na krku nielen vojnu, ale aj starosť, kto po ňom prevezme žezlo. Na rad prišiel Karol.

Cisárom v rokoch vojny

Karol s rodinou sa presťahovali do viedenského Schönbrunnu. „Prevzal som trón za najťažších okolností a odovzdávam ho za okolností ešte ťažších,“ smutne priznával chorý František Jozef I., ktorý videl vo svojom nástupcovi bystrého a charakterného chlapa. Keď 21. novembra 1916 zomrel, Karol sa musel ujať vlády a zároveň veliť celej armáde bojujúcej na frontoch prvej svetovej vojny.

Mladému 29-ročnému cisárovi nebolo čo závidieť. Svet sa zmietal v krvavom ohni. Rok nato sa radikálne zmenila situácia v Rusku, kde útok boľševikov zmietol Romanovovcov. Národy Rakúsko-Uhorska sa čoraz razantnejšie dožadovali samostatnosti. Dňa 16. októbra 1918 vydal Karol I. manifest Verným rakúskym národom. Neskoro. Vojna sa skončila porážkou Nemecka a tým aj habsburského mocnárstva. Sen o federácii stredoeurópskych národov s Karolom na tróne sa rozplýval.

Rozpad monarchie

Udalosti nabrali rýchly spád. Maďari vypovedali zmluvu z roku 1867, Karol I. zrušil spojenectvo s Nemeckom, 27. októbra vymenoval poslednú vládu a na druhý deň vznikla Československá republika. Cisár sa utiahol s rodinou do zámku Eckartsau neďaleko Hainburgu a už sa len bezmocne pozeral, ako sa mu ríša, v ktorej celé stáročia panovali jeho predkovia, rozpadá pred očami. Po vyhlásení Rakúskej republiky 12. novembra jeho právomoci prešli na štátnu radu. Aj Maďari zbavili Habsburgovcov všetkých nárokov na uhorský trón a 16. novembra vyhlásili republiku.

Karol I. takmer pol roka odolával tlaku a hľadal záchranu u korunovaných hláv európskych monarchií. Do exilu odišiel až 23. marca 1919. Dôstojne, v uniforme poľného maršala a vo vlaku, ktorý na staniciach pozdravovali jeho bývalí „poddaní“.

Pokus o návrat do Maďarska

Jeho novým domovom sa stalo Švajčiarsko. Pred prekročením hraníc v pohraničnom meste Feldkirch vydal manifest. Žiadal v ňom - vychádzajúc z rodových práv - obnovenie monarchie. Stále sa správal ako cisár a odmietol 194 miliónov švajčiarskych frankov za skonfiškovaný majetok pod podmienkou, že abdikuje. Jeho jediným majetkom tak boli šperky, ktoré sa mu s pomocou britského plukovníka E. L. Strutta podarilo prepašovať.

Nádejal sa, že k opätovnému návratu k moci mu pomôže vývoj v Maďarsku, kde sa 1. marca 1920 ujal moci admirál Miklós Horthy. V noci z 26. na 27. marca sa Karol objavil v prestrojení a s falošnými dokladmi v biskupskom sídle v západomaďarskom meste Szombathely. Ale Horthy sa nemienil vzdať postavenia hlavy štátu. Neúspechom sa skončil aj Karolov druhý pokus na jeseň 1921, keď sa mu síce podarilo vymenovať vlastnú vládu a získal si aj sympatie ľudu, no Horthy poslal proti nemu svojich oddaných vojakov a bolo po všetkých nádejach.

V chudobe na Madeire

Mocnosti, ktoré vyšli víťazne z prvej svetovej vojny, urobili celému problému rázny koniec. Internovali Karola Habsburského a jeho rodinu na portugalský ostrov Madeira. V novembri 1921 sa usadili vo vile Quinta de Monte nad metropolou Funchal. Jedna z chyžných napísala: „Je tu stále hmla, dážď, vlhko. Na kúrenie máme len čerstvé drevo, ktoré večne dymí. Nemáme elektrické svetlo. Dom je vlhký, všade to páchne plesňou a všetkým ide para od úst. Riad umývame mydlom v studenej vode. V domácej kaplnke je stena prerastená hubou. V ostatných izbách by sa bez stáleho ohňa nedalo vydržať. Chudák cisár je len trikrát denne, ani na večeru nemôže dostať mäso, len samú zeleninu a múčne jedlá. Nemáme dosť jedla a sme večne hladní.“

Utrápený posledný cisár rakúsko-uhorskej monarchie dostal v nehostinnom prostredí silný zápal pľúc, ktorému podľahol 1. apríla 1922, teda ako 34-ročný. „Musím toľko trpieť, aby sa moje národy opäť zjednotili,“ povedal podľa jeho manželky Zity v agónii. „Odpúšťam im!“

Blahoslavený

Karolom I. sa tak skončila stáročná vláda Habsburgovcov nad uhorskou krajinou, a teda aj nad našimi predkami. Aj s odstupom storočia sa názory na jeho činy rôznia. Spomína sa jeho snaha o ukončenie vojnového besnenia tajnými separátnymi vyjednávaniami, úsilie o vyriešenie národnostných problémov vytvorením stredoeurópskej federácie i reformy v sociálnej oblasti. Iní tvrdia, že na ukončenie vojny mu chýbala razancia, že bol pod vplyvom Nemecka, ktorého vodcom sa nepáčil Karolov súhlas, aby sa v záujme mieru Alsasko a Lotrinsko stali súčasťou Francúzska. „Často bol váhavý... Bol priveľmi dôverčivý a neveril, že aj v jeho okolí môžu byť dvojtvárni ľudia,“ napísal v jeho biografii Stanislav Žlnay.

Historici takisto zaznamenali, že na rozdiel od otca, ktorý bol vychýreným sukničkárom a dokonca zomrel na syfilis, bol Karol hlboko veriaci muž. Útechu nachádzal v pravidelných modlitbách, veľa času strávil v tichu kaplnky. „Cisár Karol bol jediný muž v čelnej pozícii, ktorý vyšiel z vojny čestne,“ napísal francúzsky spisovateľ Anatole F­r­anc­e. „Bol to svätec a nikto ho nepočúval. Úprimne si prial mier, a preto ním svet pohrdol. Ponúkal nádhernú šancu, ktorá bola premárnená.“

FOTO V GALÉRII

Jeho kresťanskú zanietenosť podčiarkujú cirkevní historici. Už rok po jeho smrti Wilhelm Miklas, neskorší rakúsky prezident, navrhol, aby bol Karol Habsburský vyhlásený za blahoslaveného. Proces blahorečenia sa začal v roku 1949 a ukončil ho pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004. Liturgický kalendár ho pripomína 21. októbra, v deň Karolovho sobáša s milovanou Zitou. Tá ho prežila takmer o 67 rokov. „Bol báječný, bol kniežaťom z celej hĺbky duše,“ povedala o manželovi. „Miloval svoj ľud a pracoval preň až do posledných dní. V láske a pracovitosti pre ľudí bol dojemný.“

Text: Jozef Sliacky