Mal odvahu, dravosť a&nbsp;nenávisť k&nbsp;nepriateľovi, ktorý vo fašistických čižmách šliapal po slobode národov. Otto Smik so svojou peruťou spôsoboval nemeckým okupantom veľké škody na západnom fronte. Rudolf Smik z&nbsp;Tisovca sa na východnom fronte prvej svetovej vojny dostal do ruského zajatia. Vír udalostí ho zavial cez tábory v&nbsp;Charkove a&nbsp;Rostove nad Donom až do gruzínskeho Tiflisu (dnes metropola Tbilisi), kde pracoval v&nbsp;továrni ako strojný zámočník. Náhoda chcela, že sa stretol s&nbsp;cárskym dôstojníkom Alexandrom Davydovom, správcom letoviska v&nbsp;kúpeľoch Boržomi. Rudolf prijal ponuku opraviť a&nbsp;zveľadiť jeho dom, čo viedlo k&nbsp;osudovému stretnutiu s&nbsp;Antóniou, dôstojníkovou dcérou. Po uzavretí Brestlitovského mieru nič nebránilo ich sobášu. Vzali sa na jeseň 1918 a&nbsp;na svet prišli traja synovia: Rudolf, Otto a&nbsp;Alfréd. Prostredný Otto sa narodil 20. januára 1922.

Mal dvanásť rokov, keď sa Smikovci presťahovali na Slovensko: Krátky čas pobudli u&nbsp;príbuzných v&nbsp;Hájnikoch (Sliač) a&nbsp;napokon sa usadili v&nbsp;Bratislave. Otec chcel mať z&nbsp;Otta obchodníka. Syn dal na jeho slová, študoval na obchodnej škole a&nbsp;stal sa úradníkom na Ústrednom riaditeľstve slovenských elektrární, čo ho zjavne nebavilo. Lákalo ho nebo, výšky, lietanie. Ako 15-ročný zvíťazil v&nbsp;súťaži leteckých modelárov a&nbsp;trpezlivo čakal na chvíľu, až sa na krídlach vetroňa vznesie nad mraky.

Prvá Československá republika sa rozpadla. Mladík to vnímal ako krivdu, keďže mal príbuzných v&nbsp;Česku a&nbsp;navyše jeho matka bola zo židovskej rodiny. Pri návštevách priateľky Márie Bilkovej celé hodiny počúval spomienky jej otca – legionára, ktorý mu sprostredkoval kontakt s&nbsp;antifašistickou skupinou. V&nbsp;tajnej schránke našiel inštrukcie, ako emigrovať. Odišiel 18. marca 1940. „Stretol som ho večer medzi dverami,“ spomínal so smútkom v&nbsp;hlase Rudolf Smik. „Vracal som sa z&nbsp;práce a&nbsp;on odchádzal. Pýtal som sa ho, kam ide. Trochu sa zarazil a&nbsp;povedal mi, že ide do Žiliny na montáž. Obzrel sa ešte a&nbsp;potom... Potom som ho už nikdy nevidel. Asi o&nbsp;tri roky som o&nbsp;ňom počul zo zahraničného vysielania. To som sa čudoval. Rozprávali o&nbsp;ňom veľmi pekne, samú chválu...“

Slovensko-maďarskú hranicu prekročil ilegálne, v&nbsp;Budapešti ho zatkli, ale za pomoci francúzskeho veľvyslanectva sa dostal na slobodu a&nbsp;balkánskou a&nbsp;stredomorskou cestou do Francúzska. V&nbsp;Agde vstúpil 3. júna 1940 do letectva československej zahraničnej armády. Tri týždne nato však Francúzsko kapitulovalo a&nbsp;Smik sa evakuačnou loďou preplavil do Liverpoolu. Cieľavedome sa zdokonaľoval v&nbsp;angličtine a&nbsp;vo fyzickej kondícii.

Koncom júla 1940 prijali Otta Smika do RAF – Royal Air Force. Najprv ako dôstojníckeho sluhu. Po necelom roku ho však zaradili do výcvikov stíhačov v&nbsp;Británii i&nbsp;v&nbsp;kanadskom Saskatchewane. „V&nbsp;prvom rade vedel veľmi dobre po anglicky,“ spomínal Ottov inštruktor Josef Adam. „Ako pilotný žiak vykazoval nadpriemerné nadanie, čo vyplývalo z&nbsp;toho, že už niečo nalietal na klzákoch. V&nbsp;lietadle sa pohyboval sebaisto, pre lietanie mal cit, prakticky s&nbsp;ničím nemal problémy. Zo všetkých frekventantov kurzu išiel prvý sólo.“ Pilotné skúšky ukončil 5. januára 1942 s&nbsp;nadpriemerným výsledkom. Zaradili ho do 312. československej stíhacej perute. Starší dôstojníci ho však medzi seba neprijali. Vyčítali mu, že má za sebou iba výcvik a&nbsp;žiaden vzdušný súboj, že je „iba“ desiatnikom, že nemá maturitu, že neabsolvoval Vojenskú akadémiu. Keď mu vyhodili batožinu pred dvere, rozhodol sa bojovať v&nbsp;britskej letke. Hneď v&nbsp;prvých útokoch na nepriateľské ciele na územiach okupovaných Nemcami prejavil neskutočnú odvahu a&nbsp;chladnokrvnosť. Prvý zostrel nemeckého messerschmittu si pripísal na svoje konto už 13.&nbsp;marca 1943, ale vyskytli sa o&nbsp;ňom pochybnosti. „Obaja – Smik a&nbsp;ja – sme prežili krst ohňom v&nbsp;britskej peruti na juhovýchode Anglicka,“ objasňoval Smikov spolubojovník Jaroslav Hlaďo. „Operovali sme nad Lamanšským prielivom aj nad Francúzskom a&nbsp;prakticky sme robili všetko: sprevádzali sme bombardéry, útočili na lode, na pozemné ciele, na nemecké prístavy. Prvé nemecké lietadlo mu priznali iba spolovice. Mal ho totiž na snímke svojho fotoguľometu ešte jeden Angličan. Ale začiatok to bol,“ dodal.

Otta to povzbudilo. „Smikovi narástla chuť, začal vynikať odvahou, pohotovosťou a&nbsp;presnou streľbou. Bol veľmi nadaný a&nbsp;mimoriadne agresívny stíhač. Jeho pilotné a&nbsp;strelecké umenie bolo príslovečné. Nikdy nevynechal jedinú príležitosť dostať sa s&nbsp;nepriateľom do konfliktu a&nbsp;príležitosti sám vyhľadával. Bol úplne posadnutý túžbou stlačiť spúšť a&nbsp;myslím si, že mu bolo jedno, či mal v&nbsp;zameriavači nepriateľské lietadlo, lokomotívu alebo loď,“ vysvetlil Hlaďo. „Jeho zapálenie pre boj bolo nezničiteľné. Veľmi si veril a&nbsp;málo dbal na bezpečie. Jeho ctižiadostivosť dostať čo najviac Nemcov bola mimoriadna, ale na druhej strane prial aj druhým. Spomínam si na jeden prípad. Otto už mal na konte niekoľko zostrelov a&nbsp;ja stále nič. Povedal mi: Jardo, ty nemáš ani jedného potvrdeného, ak chceš, poletíš zajtra ako vedúci a&nbsp;ja ti budem kryť chrbát, aby si mal zostrel.“

V&nbsp;roku 1943 mal&nbsp; sedem a&nbsp;pol vyhratých vzdušných súbojov a&nbsp;stal sa najúspešnejším československým stíhačom – leteckým esom. V&nbsp;októbri 1943 mu udelili najvyššie britské letecké vyznamenanie DFC – Distinguished Flying Cross – Záslužný letecký kríž. Raz sa vrátil na základňu v&nbsp;lietadle rozstrieľanom ako rešeto. Všetci nechápavo krútili hlavou nad tým, že prežil. „Až keď vyvolali film z&nbsp;kamery, ukázalo sa, v&nbsp;čom bol,“ pridal k&nbsp;spomienkam Jaroslav Hlaďo. „Zničil cisternový vlak. Na obrázkoch z&nbsp;tretieho preletu vystupovali čierne mraky horiacej nafty. Cisternový vlak – to boli desiatky hlavní protileteckej obrany. Nemci si presuny pohonných hmôt dokonale kryli, celá trať bola zaistená veľkorážnymi guľometmi. Preletieť taký úsek a&nbsp;pritom dosiahnuť úspech, to bol skutočný kúsok.“ V&nbsp;marci 1944 sa Smik vrátil do 310. československej stíhacej perute, ktorá súrne potrebovala nových, schopných a&nbsp;odvážnych letcov. Jeho letka podporovala vylodenie Spojencov v&nbsp;Normandii. Svoje skóre si zvýšil o&nbsp;tri ďalšie potvrdené zostrely. V&nbsp;tom čase dopadali na anglické mestá rakety V-1. Smikova letka si úspešne počínala pri ich likvidovaní. Večer 8. júla 1944 počas jedného letu ich sám Otto zostrelil až tri, čím uchránil život mnohých Londýnčanov. Britská tlač o&nbsp;ňom písala ako o&nbsp;hrdinovi. Počas 263&nbsp;operačných letov zostrelil šestnásť nemeckých lietadiel (niektoré zdroje mu priznávajú len desať až dvanásť zostrelov) a&nbsp;zničil sedem nákladných a&nbsp;cisternových vlakov, jedenásť lokomotív a&nbsp;22 transportných lodí.

Smikova letka vzlietla k&nbsp;nebu aj v&nbsp;nedeľu 3. septembra 1944 s&nbsp;rozkazom sprevádzať stovku bombardérov. Ich cieľom bola holandská základňa Soesterberg ovládaná Nemcami. Úlohu splnili. „Leteli sme ponad Gilze Rijen a&nbsp;Smik zahliadol na letisku asi 30 zamaskovaných junkersov,“ spomínal člen letky Alois Štancl. „Lietadlá stáli na lesnej ceste. Letisko budilo dojem, že je opustené – nieslo stopy po nedávnom ťažkom nálete spojeneckých bombardérov. Smik požiadal veliteľa o&nbsp;povolenie na útok. On bol totiž taký, keď niekam letel, musel útočiť, bojovať, nikdy neletel zbytočne. Kto letel s&nbsp;ním, mal zaručené, že sa nebude nudiť. Povolenie dostal pod podmienkou, že zaútočí iba vtedy, ak nebude cieľ úporne bránený. Krúžili sme nad letiskom asi desať minút – nič. Smik stručne oznámil, že do toho ide...“ Vrhol sa na vyhliadnutý junkers. Práve v&nbsp;tej chvíli sa začala besná paľba ľahkých kanónov a&nbsp;o&nbsp;chvíľu už Nemci strieľali zo všetkého, čo malo hlaveň. „Bolo ich omnoho viac, ako sme očakávali. Ovzdušie bolo naplnené svietiacim železom. Pichli sme do osieho hniezda! Som zasiahnutý, budem skákať! Číslo tri, prevez­mite velenie a&nbsp;odveďte letku domov! počul som Smika,“ uviedol Štanc­l. „Márne som hľadal pod sebou biely padák klesajúci k&nbsp;zemi. Nemohol som ani zistiť, kde sa Smikovo lietadlo nachádza. Pri prudkom výstupe po nálete mi zmizol z&nbsp;očí a&nbsp;už som ho neuvi­del. Volali sme ho rádiom. Márne. Nemohol som sa s&nbsp;touto stratou zmieriť, ale benzínu ubúdalo, nezostávalo iné, len sa vrátiť.“

Smik sa stal „missing“ – nezvestným. Ale mal šťastie. Núdzovo pristál a&nbsp;natrafil na antifašistov, ktorí sa oňho postarali. Dokonca sa zahľadel do Ans Witteo­vej, dcéry majiteľa obchodného domu v&nbsp;Brede, v&nbsp;ktorom sa skrýval spolu s&nbsp;ďalšími jedenástimi spojeneckými pilotmi. „Otto dúfal, že sa raz po víťazstve vráti domov,“ napísala Ans po vojne jeho rodičom. „Nemali sme oňho strach. Boh mu pomohol do našej krajiny, prosili sme ho, aby ho zas vyviedol.“ Po mesiaci sa s&nbsp;falošnými dokladmi dostal cez frontovú líniu na oslobodené územie a&nbsp;na svoju základňu. „Museli sme sa zmieriť s&nbsp;tým, že ho už nikdy neuvidíme,“ spomínal ďalší Ottov spolubojovník František Předák. No prišiel večer 5. novembra. Piloti oddychovali v&nbsp;klubovni. „Bol s&nbsp;nami Ottov pes,“ pokračoval. „Držal sa stále pri nás, mal rád spoločnosť, nechcel byť sám. Náhle sa vztýčil, vyrazil k&nbsp;dverám a&nbsp;štekal ako pominutý. Dva mesiace od neho ni­kto nepočul ani hlások, ten pes bol ako nemý a&nbsp;zrazu tak vyvádzal. Dostal sa von. To bol cirkus. Bežali sme za ním a&nbsp;vonku sme videli Otta v&nbsp;jednom klbku so psom!“

Po hektických dňoch mal nárok na dovolenku, ale už po týždni sa hlásil na veliteľstve RAF. V&nbsp;hodnosti squadron leader ho poverili velením 127. britskej perute. Takejto dôvere sa dostalo iba trom československým pilotom v&nbsp;službách RAF. Ich základňa bola v&nbsp;belgickom Grimbergene neďaleko Bruselu. Čoskoro mohol navštíviť priateľov v&nbsp;Brede. „Bolo to naše najväčšie šťastie, keď 22. novembra 1944 po oslobodení nášho mesta sa k&nbsp;nám Otto vrátil,“ písala Ans. „Nový major RAF a&nbsp;veliteľ anglickej stíhacej perute. Oči mu žiarili šťastím, jeho kučeravé vlasy zdobili odvážne čelo. Sľúbil, že o&nbsp;tri týždne opäť príde a&nbsp;pravdepodobne s&nbsp;nami zostane cez Vianoce.“ Sľub daný Ans už nesplnil. Vojna ďalej zúrila. Dvadsiateho ôsmeho novembra tucet spitfirov zaútočil v&nbsp;holandskom meste Zwolle na železničnú stanicu, kde sa zoraďovali vlaky wehrmachtu. Nemeckí delostrelci ich privítali zúrivou paľbou. Dve zasiahnuté stíhačky, medzi nimi aj Smikova, sa stratili za horizontom. „Bol som práve na dvore, a&nbsp;keď som počul prilietať lietadlo, prikrčil som sa za hydináreň,“ spomínal po vojne v&nbsp;tom čase 16-ročný Berend Zommerdijk. „Videl som preletieť stroj vo vzdialenosti asi 20 metrov a&nbsp;v&nbsp;30-metrovej výške. Bolo to lietadlo, ktoré ako prvé z&nbsp;formácie išlo do útoku. Zmizlo za vrcholcami stromov smerom k&nbsp;Ittersumu. Nijaký výbuch som nepočul. Takmer v&nbsp;rovnakej chvíli letel strmhlav druhý spitfire a&nbsp;dopadol asi v&nbsp;80-stupňovom uhle do vodnej priekopy vedľa železničného násypu na trati Kampen – Zwolle. Ani toto lietadlo neexplodovalo.“ Tragédiu opísal aj J. van de Kolk, majiteľ farmy v&nbsp;Ittersume: „Lietadlo nad farmou prudko stratilo výšku, zachytilo sa krídlom o&nbsp;zem a&nbsp;po tvrdých nárazoch sa kotúľalo po zemi. Pilot pritom vypadol z&nbsp;kabíny a&nbsp;asi si zlomil väzy.“

Stíhači, ktorí zahynuli pri útoku na Zwolle, boli Otto Smik a&nbsp;Belgičan Henry Taymans. Telesné pozostatky jedného uložili do hrobu s&nbsp;nápisom „neznámy Angličan“. Po vojne ich Taymansova manželka dala previezť domov. Druhú stíhačku zarytú v&nbsp;močiari sa podarilo vyzdvihnúť až v&nbsp;roku 1965. Vtedy vyšiel najavo omyl. „Neznámy Angličan“ bol v&nbsp;skutočnosti Otto Smik. Jeho truhlu preniesli na cintorín v&nbsp;Gente. Až po polstoročí, v&nbsp;roku 1994, boli Smikove telesné pozostatky znovu exhumované a&nbsp;so všetkými poctami uložené na cintoríne v&nbsp;bratislavskom Slávičom údolí. In memoriam bol Otto Smik vymenovaný do hodnosti generálmajora Vzdušných síl Slovenskej republiky. Na mieste jeho smrteľného pádu pri farme Bloksteeg mu v&nbsp;marci 1992 odhalili pamätnú tabuľu. V&nbsp;meste Zwolle sa môžeme prejsť ulicou Otto Smikstraat, jeho meno nesú aj ulice v&nbsp;Bratislave a&nbsp;Prahe a&nbsp;taktické krídlo na letisku Sliač. Autor: Jozef Sliacky

Posledný let Otta Smika: Rodák z Tisovca likvidoval nacistické ciele ako na bežiacom páse

Plus TV

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás

Posledný let Otta Smika: Rodák z Tisovca likvidoval nacistické ciele ako na bežiacom páse

Súvisiace články

Osamelý vlk: František zostrelil desiatky nemeckých lietadiel, umrel za záhadných okolností

Skromný hrdina: Prvý víťaz maratónu odmietol bankárovu dcéru, radšej žil ako chudobný roľník

Hrôza v Košiciach: Veliteľ Rákociho pešiakov dal mŕtve telá kňazov hodiť dole hlavou do stoky

Plus TV

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás