Stalin ho poveroval rozličnými funkciami a úlohami. Posielal ho všade, kde bolo treba porobiť poriadky. A on ich aj porobil. Železnou rukou. Sovietsky vodca ho tak aj volal - Železný Lazar. Bol jeho vernou kópiou, ba v niečom Josifa Vissarionoviča aj prekonával.

Stačil telefonát

Pred ktorýmsi zasadnutím politbyra, najvyššieho orgánu v krajine, zatelefonoval Stalin Lazarovi Kaganovičovi: „Vieš, že tvoj brat sa kmotril s pravičiarmi? Sú o tom jasné dôkazy.“

Obaja Kaganovičovci boli oddávna zanietení boľševici, po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii prešli mnohými vysokými funkciami a osvedčili svoju oddanosť. A odrazu je v roku 1941 jeden z nich nespoľahlivý?

Michail, starší z bratov Kaganovičovcov, vykonával funkciu ľudového komisára letectva a Lazarovi bol vzorom. Už v roku 1905 vstúpil do strany, o šesť rokov skôr než Lazar, po VOSR zastával vysoké funkcie. Ešte významnejšími však poverovali Lazara. Ten hneď po zasadnutí politbyra telefonoval bratovi. Krátko na to Michail spáchal samovraždu.

Lazar Kaganovič síce otca nezahrdúsil, ale o bratovu smrť sa pričinil. Ako mu potom mohlo záležať na životoch iných? Mal ich na svedomí státisíce. Podľa niektorých tvrdení milióny.

Zlý chýr z Ukrajiny

Narodil sa v roku 1893 v dedine Kabany na Ukrajine. Neušlo sa mu vzdelanie. Nedokončil ani prvý ročník základnej školy. Neskôr ako pôvodnú profesiu uvádzal obuvník, ale dokladmi to nemohol potvrdiť. Pracoval v garbiarni a obuvníckych dielňach. V osemnástich vstúpil  podľa vzoru staršieho brata - do boľševickej strany. Počas revolúcie bol predsedom jedného z jej výborov. Potom ho poverili úlohami v Strednej Ázii.

Lazar padol Stalinovi do oka. Bol síce nevzdelaný, zato neobyčajne energický a príkazy plnil so stopercentnou istotou. Keď sa Josif Vissarionovič stal generálnym tajomníkom, pozval si ho do Moskvy. Zveril mu organizačno-inštruktážne oddelenie na ústrednom výbore (ÚV). Bola to dôležitá funkcia. Cez jeho ruky prechádzalo každé vymenovanie do zodpovedných funkcií.

Tu osvedčil svoju oddanosť a keď sa po Leninovej smrti rozpútal v Kremli boj o moc, Stalin ho vyslal na Ukrajinu, aby mu tam zabezpečil podporu.

Kaganovič bol roku 1925 „zvolený“ za prvého tajomníka ukrajinských komunistov. Čoskoro sa dostal do konfliktov s viacerými funkcionármi. Okrem iných s V. J. Čubarom, predsedom Rady ľudových komisárov Ukrajiny. Žiadali u Stalina jeho odvolanie. Stalin dlho odolával, obviňoval funkcionárov z antisemitizmu (Kaganovič bol Žid), ale napokon ho v roku 1928 odvolal.

Lazar sa na Ukrajine prejavil ako bezohľadný a surový človek. To bola pre Stalina tá najlepšia vizitka. V Moskve ho poveril funkciou tajomníka ÚV a neskôr ďalšími.

Smrť mala hody

Kolektivizácii sa začiatkom trid­siatych rokov nedarí. Nepomáha úradné zhabanie majetku, ani prísne tresty za neodovzdávanie obilia či rozkulačovanie. Rozmáhajú sa obilninové štrajky, nielen súkromní roľníci, ale aj kolchozy znižujú sejbu, zakopávajú obilie.

Stalin nástojí na ešte prísnejších opatreniach. Treba tú roľnícku chamraď, ktorá nechápe výhody kolektívneho hospodárstva, donútiť, a to aj tým najbrutálnejším násilím. Touto úlohou poveruje Stalin predovšetkým Kaganoviča.

Na jeseň 1932 viazne výkup obilia na Kubáni. Odchádza tam osobitná komisia na čele so súdruhom Lazarom. Výsledok? Celé neposlušné osady a dediny vysťahujú do vzdialených oblastí. Berú všetkých: súkromníkov i kolchozníkov, stredných roľníkov i chudobu. Berú dokonca komunistov, - lebo boli pasívni a zmierliví voči sabotážnikom. Všetci smerujú na Sibír, na Kolymu.

Kaganovič a Molotov riadia masové represálie proti roľníkom na Ukrajine i v Bielorusku. Stalin poveruje Lazara robiť poriadky aj v straníckych organizáciách. Stal sa poslom smrti. Jeho návštevy v Čeľabinskej, Ivanovskej, Jaroslavlianskej a v iných oblastiach prinášali ozajstné pohromy: odvolávanie z funkcií, zatýkanie, výsluchy, týranie, súdy, popravy.

Stalinovi upevnil moc

Kaganovičova krutá povaha, jeho bezohľadné metódy a fanatická oddanosť vodcovi mu prinášali čoraz vyššie pozície. V roku 1933 vznikla komisia na očistu strany. Jej predsedom sa stáva práve súdruh Lazar. Potom mu ešte pribudne funkcia predsedu Komisie straníckej kontroly pri ÚV. Po poste generálneho tajomníka to bol v strane a zároveň v krajine najdôležitejší úrad. Kaganovičova ničivá energia je nezlomná. Len za rok 1931 sa mu podarí vylúčiť z partaje vyše 360-tisíc členov. Vylúčenie zväčša znamená väzenie a väzenie zväčša smrť.

V roku 1934 sa koná XVII. zjazd strany. Vtedy vrcholili výhrady proti Stalinovi a politike, ktorú presadzuje. Táto nespokojnosť sa neprejavuje navonok - pomstychtivý diktátor má už moc v rukách -, ale odzrkadlí sa pri voľbách. Z navrhovaných kandidátov do ÚV dostane najmenej hlasov Stalin: 270 lístkov s jeho menom je prečiarknutých.

Kaganovič, poverený organizačnou prácou na zjazde, koná. Vyberá lístky so Stalinovým prečiarknutým menom. Zjazdu i verejnosti oznamuje, že proti vodcovi hlasovali iba traja delegáti.

Lazar i naďalej pomáha Stalinovi odstaviť a potom likvidovať starú leninskú gardu. Podieľa sa na vytváraní stalinskej strany, teda takej, ktorá by diktátora bezvýhradne poslúchala. Spolu s najvernejšími, Molotovom a Vorošilovom, prispieva k vytváraniu kultu osobnosti.

Kaganovič má u Stalina čoraz väčšiu dôveru a keď občas opúšťa Kremeľ, poveruje ho zastupovaním.

Lazarove návštevy zvestovali smrť. Keď ho Josif Vissarionovič vysielal za kolektivizácie i pri straníckych čistkách do terénu, dával inštrukcie: „Pozorne sa tam na mieste porozhliadni a hneď rozhoduj. Nijaké maznanie!“

Nemaznal sa. Často ešte pred ukončením vyšetrovania osobne zostavoval a redigoval návrhy rozsudkov, v pripravovaných zoznamoch robil svojvoľné zmeny. Na vidieku jeho návštevy znamenali totálne násilie.

Násilie uplatňoval aj v neskorších funkciách. V roku 1935 sa stal ministrom dopravy, v roku 1937 ministrom ťažkého priemyslu, v roku 1939 naftového priemyslu. Zanechával za sebou spúšť. Na slobode nezostal jediný z jeho podriadených funkcionárov, náčelníkov, riaditeľov, vysokých úradníkov.

Po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, keď sa nové vedenie pokúšalo vypátrať pravdu o zločinoch stalinského obdobia, našli desiatky listov adresovaných NKVD. Boli v nich rozsiahle zoznamy ľudí, ktorých žiadal zatknúť. Niekedy osobne prezeral už vynesené rozsudky a nariaďoval ešte prísnejšie.

Medzi jeho obete patril aj P. P. Postyšev, tajomník Ústredného výboru, a V. J. Čubar, člen politbyra. Oboch svojich oponentov z obdobia, keď bol funkcionárom na Ukrajine, poslal v roku 1938 na smrť.

Ústup zo slávy

Muža, ktorý kedysi pracoval v továrni na obuv, za prvej svetovej vojny slúžil ako obyčajný vojak, nenadobudol nijakú hodnosť a po vojne takmer nijaké vzdelanie, ovenčili gloriolou. Písali o ňom ako o profesionálnom revolucionárovi, vernom žiakovi V. I. Lenina a bystrom, nadanom organizátorovi Stalinovej administratívy. Generalissimus ho za zásluhy štyri razy odmenil Leninovým radom, Radom práce a rôznymi ďalšími vyznamenaniami.

Krátko pred druhou svetovou vojnou Kaganovičov vplyv upadal. Počas Veľkej vlasteneckej vojny poklesol ešte väčšmi. Stalin svojho bývalého obľúbenca poveroval iba bezvý­znamnejšími úlohami. Pravda, Lazar nebol prvý ani posledný z najbližších a najvernejších spolupracovníkov, ktorí upadli do diktátorovej nemilosti. V roku 1946 sa jeho meno spomínalo v rebríčku straníckych hodnostárov až na deviatom mieste.

Viac foto v GALÉRII ►►►

Po druhej svetovej vojne represálie pokračovali, ba tábory nútených prác sa ešte väčšmi rozrastali. Chorobne podozrievavý vodca všade videl nepriateľov, zradcov, špiónov. Vtedy si spomenul na Kaganoviča a vymenoval ho za generálneho tajomníka Komunistickej strany Ukrajiny. Tisíce Ukrajincov dal deportovať na Sibír ako „nepriateľov ľudu“.

Keď Stalin chystal v roku 1953 pohon na Židov, ohrozený bol aj Kaganovičov život. Asi ho zachránila len diktátorova smrť.

Pokojná staroba

V roku 1990, krátko pred smrťou, poskytol Kaganovič interview talianskym novinám La Republica. Bolo predchnuté vierou v silu „našej strany“. O socializme povedal, že „zvíťazí, o tom niet pochýb“. Aj keď je dočasne na ústupe.

Nehanobil to obdobie, neľutoval svoje činy, neodsudzoval Stalina. Iba poznamenal, on, Železný Lazar, že ľud treba viesť. Nie však železnou rukou, ale za pomoci ideológie.

Dožil sa - podobne ako Molotov, ďalší zo sovietskych pohlavárov, ktorý sa brodil v krvi - vysokého veku. Umrel skoro storočný a takmer do posledných chvíľ bol čulý. Nikto ho nikdy za jeho činy nepostavil pred súd.

Text: Ladislav Švihran