Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Za vlády komunistov ste jeho meno v učebniciach dejepisu nenašli. Tohto dobrodruha poznajú najmä milovníci vojnovej histórie. Svojrázny Čech dosiahol množstvo bojových úspechov a svoje stopy zanechal aj na Slovensku. Príslušník francúzskej cudzineckej légie, československý armádny generál, vojnový hrdina a patriot absolvoval sedemnásť vojenských ťažení, jeho telo poznačilo viac ako štyridsať zranení a na konte mal dvadsať vyznamenaní. Bojoval v Európe, pôsobil v Afrike a jeho zážitky zachytáva niekoľko kníh.„Šnejdárek je silný muž s mimoriadnymi schopnosťami, ktorý dlhým stykom s Arabmi a podobnými národmi nadobudol osobitú bystrosť a schopnosť úsudku, mnohokrát ťažko pochopiteľného, vždy však originálneho - najlepšieho,“ napísal o ňom anglický diplomat James Roy v knihe Pole and Czech in Silesia.

Narodil sa druhého apríla 1875 v Napajedlách neďaleko Zlína v rodine mlynára. Jeho mama Marie Šnejdárková zomrela dvadsaťdvaročná, o sotva dvojročného Josefa sa starala babička v južných Čechách.

Už ako dieťa mal dobrodružné sklony. Sníval o tom, že sa stane pašom v Carihrade, a rozhodol sa ísť za svojím snom. Doslova. Vo vrecku pár drobných a v hlave predstava o novom živote ho doviedli až do Terstu. Tam si mladíka bez peňazí vyzdvihol strýko.

Po ukončení vojenskej školy sa veľmi rýchlo naštartovala jeho kariéra. Z rakúsko-uhorskej armády, kde dosiahol hodnosť poručíka, 24. januára 1899 vstúpil ako vojak do francúzskej cudzineckej légie. Ocitol sa na Sahare, v Maroku a v Alžírsku.

V légiách strávil sedem rokov, putoval Saharou, bojoval s beduínskymi kmeňmi, získal početné zranenia i vyznamenania. Ako dôstojník francúzskych koloniálnych jednotiek sa zúčastnil na marockých vojnových ťaženiach. Spoznal moslimskú kultúru aj život jednoduchých ľudí. Mnohí Arabi ho obdivovali: vzbudzoval rešpekt, oplýval silou vôle aj triezvym a ľudským úsudkom.

Silný, spravodlivý a čestný v boji i v rodinnom živote - aj tak by sme mohli charakterizovať tohto výnimočného muža. Svoju lásku našiel ako nadporučík štvrtého pluku alžírskych strelcov v ďalekej Afrike.

Vždy keď prechádzal na čele svojich vojakov okolo jednej usadlosti do Pevnosti svätej Terézie, hádzala po ňom pomaranče pôvabná Cathérine de Constantin. Dcéra veľkostatkára v alžírskom Orane sa 4. júna 1912 stala jeho ženou a oddane pri ňom stála celý život. Bola mu oporou a nesmierne si ju vážil aj za jej silu a športového ducha. „Mám skvelú a statočnú ženu. Ešte dnes matka vydatej dcéry preháňa spolužiačky nášho syna na tenisovom kurte,“ hrdo o nej napísal manžel. Vyzdvihol aj jej odvahu pri prepadnutí ich vily v Orane dvoma Arabmi. Cathérine bola doma sama s dcérou Miriam, vzala pušku a nebezpečných votrelcov zastrelila.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bojoval na západnom fronte, niekoľkokrát ho zranili. V spolupráci s Milanom Rastislavom Štefánikom sa podieľal na budovaní československých légií vo Francúzsku a od novembra 1917 ho pridelili k Československej národnej rade v Paríži.

Páni sa schádzali vo vychýrenej parížskej kaviarni Aux deux Magots. Štefánik mal síce hodnosť majora, ale chýbali mu bojové skúsenosti, ktorých mal Šnejdárek neúrekom. Aj preto sa stal jeho vojenským poradcom.

Prvá svetová vojna sa skončila, Európa sa spamätávala zo strát a zbierala sily, ale Šnejdárek dlho neoddychoval. Po návrate do Československa sa stal veliteľom vojsk v okolí moravského Těšína na obranu proti Poliakom. „Nesmiem zatajiť, že som u Poliakov mal prezývku Waligura - v poľských rozprávkach chlap, ktorý žerie deti. Niesol som ten titul pokojne, pretože som v tomto smere mal úplne čisté svedomie,“ opísal Šnejdárek jednu zo svojich úsmevných skúseností.

Nezmazateľné stopy však zanechal aj v slovenskej histórii, predovšetkým v bojoch proti Maďarom, kde sa stal veliteľom 2. divízie. Naši južní susedia sa nechceli po rozpade Rakúsko-Uhorska len tak vzdať niektorých území. A tak sa v roku 1918 začala vojna medzi Československom a Rumunskom na jednej strane a Maďarskou republikou rád na druhej. Skončila sa v auguste 1919 porážkou Maďarov. Slovensko získalo kontrolu nad svojím územím, ktoré pred vojnou patrilo Uhorsku.

Do bojov zapojili aj osvedčeného veterána Josefa Šnejdárka. Útočné operácie si premyslel, dokonca pri útokoch na Maďarov na našom území použil zaujímavú lesť. Jednému dôstojníkovi dal rozkaz, aby tváre necelej stovky vojakov nafarbil na čierno. Na hlavách si z bielych šatiek vytvorili turbany a hovorili nezrozumiteľnou rečou, ktorá mala pripomínať senegalčinu. Takto „vyzbrojení“ sa objavovali na vlakových staniciach a vo vagónoch. Strach, ktorý mladí muži okolo seba šírili, sa rýchlo dostal k maďarským špiónom, a od nich na front, kde maďarských vojakov poriadne vyľakali. V Budapešti si mysleli, že hlavný veliteľ spojeneckej armády na Balkáne poslal Šnejdárkovi cez Rumunsko dva pluky Senegalčanov. Falošní Afričania vystúpili z vlaku síce len v Žiline a Košiciach, ale cieľ splnili. Ustráchaní Maďari nechceli padnúť do rúk ľudožrútom.

Z tých čias sa zachovala fotografia generála Šnejdárka spod štiavnickej kalvárie. Bol to práve tento muž, velivší vojsku, ktoré 13. júna 1919 porazilo maďarských boľševikov v bitke o Zvolen.

„Jediné, čoho som sa na vojne bál - ukrivdiť vojakovi,“ napísal muž, ktorý sa vyznačoval obrovským zmyslom pre spravodlivosť. Nebojácnemu vojakovi a prefíkanému veliteľovi nechýbala ani obrovská empatia a ľudskosť.

V roku 1919 odmietol podpísať rozsudok smrti nad vojakom za šírenie boľševizmu. „Mladík, ktorý má osemnásť rokov, je takmer ešte dieťa. Nemôže byť nebezpečným boľševikom sám osebe. A vojsko, ktoré by sa dalo podnietiť na vzburu rečami osemnásťročného dieťaťa, nie je vojsko,“ napísal vo svojej autobiografickej knihe Co jsem prožil. Ako inak, z chlapca sa stal po tejto skúsenosti vzorný vojak.

Pôsobenie Josefa Šnejdárka v rôznych vojenských jednotkách a na rôznych miestach bolo naozaj bohaté. Rovnako ako spomienky a opisy tých, ktorí na tohto významného muža nezabudli. „On je i dobrým organizátorom a robí na každého dojem dobrého vojaka, muža činu, inteligencie a veľkej sily charakteru. Je veľmi zaujímavý v spôsobe vystupovania a zdvorilý v rozhovore, typ muža, ktorý, ak dá raz niekomu slovo, ten človek si môže byť istý, že bude splnené do poslednej slabiky,“ píše o ňom James Roy.

Jeho meno sa neviaže len k Zvolenu, ku Košiciam a k Banskej Štiavnici, ale aj k nášmu hlavnému mestu. V rokoch 1932 - 1935 sa stal krajinským vojenským veliteľom v Bratislave. Ako prvý v Československu začal stavať pohraničné opevnenia, bunkre. Rozkaz na začatie najväčších stavieb tých čias na našom území vydal v roku 1934. Budovali sa podľa francúzskeho vzoru a mali chrániť naše hranice po nástupe Adolfa Hitlera k moci v roku 1933. Najznámejšie z vojenských stavieb na území Petržalky vyrástli v rokoch 1936 - 1937. Dodnes sú zachované napríklad B-S-8 Hřbitov neďaleko Kopčianskej ulice pri cintoríne vojakov z 1. svetovej vojny a B-S-4 Lány v blízkosti cyklocesty pri hraničnom priechode Berg a slúžia ako múzeá vojenskej histórie.

Šnejdárek mal aj nepriateľov. Odstrániť ho sa pokúsil jeho rival generál Ludvík Krejčí. Nepodarilo sa. Za populárneho vojenského dobrodruha s prezývkou Záchranca Slovenska sa postavila tlač a spor medzi dvoma generálmi riešil aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Nakoniec došlo ku kompromisu - generál Krejčí stiahol svoj návrh na Šnejdárkovo penzionovanie, ale ten sa musel zaviazať, že po dovŕšení šesťdesiatky odíde do výslužby. Stalo sa tak 1. júla 1935.

Zostal žiť v Bratislave, ale nedokázal sa zmieriť s kapituláciou Československa. V tom čase sa aj on stal občanom Tisovho slovenského štátu. Radšej si zbalil kufre a 2. júna 1939 odišiel s rodinou do exilu, do Francúzska. Po porážke krajiny sa usadil v marockej Casablance. Plánovaného návratu na rodnú hrudu sa však nedožil. Zomrel 13. mája 1945. Pozostatky Josefa Šnejdárka a jeho manželky Catherine de Constantin priviezli domov až v septembri 1996. Pochovaný je v rodných Napajedlách.

V roku 2009 Šnejdárkova vnučka Katarína Wittmannová, ktorej mama sa vydala za známeho zvolenského bryndziara a mliekara Vojtecha Wittmanna, iniciovala odhalenie pamätnej tabule generálovi Šnejdárkovi, čestnému občanovi mesta Zvolen.

Prezývali ho „chlap, ktorý žerie deti“. Hoci zachránil Slovensko, komunisti ho vyhodili z učebníc

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás

Prezývali ho „chlap, ktorý žerie deti“. Hoci zachránil Slovensko, komunisti ho vyhodili z učebníc

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Jeho otca komunisti popravili, on sedel vo väzení. Posledný hrdina z kráľovskej letky

Muž bez hrobu: Zahynul v Slavošovciach s partizánmi, jeho meno však na pamätníku chýba

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás