Kanibalizmus si väčšina ľudí spája s divochmi či prírodnými národmi žijúcimi na úrovni lovcov a zberačov staršej kamennej doby. Z Európy vrátane Slovenska však poznáme mnohé nálezy oveľa vyspelejších kultúr, ktoré sa v popularizačnej, ale aj odbornej literatúre často opisujú ako zvyšky ľudožrútskych hodov.
Pochovávali v osade
Jedným z najlepšie známych príkladov je nálezisko objavené pri Šarišských Michaľanoch. Archeológovia tam objavili „dedinku“ prvých roľníkov starú približne sedemtisíc rokov, ktorí sa rozšírili do strednej Európy. Súčasne tam stálo päť až sedem domov a žilo 40 až 50 obyvateľov takzvanej bukovohorskej kultúry. Osada existovala asi 50 rokov. Dosť dlho na to, aby tam žila tretia generácia obyvateľstva. Očakávali by sme teda asi sto hrobov. Archeológovia však objavili len štrnásť. Neležali na vyhradenom pohrebisku, ale priamo v osade. Prekvapivo, tri boli prázdne, bez kostí. V ďalších dvoch prípadoch poslúžili ako hroby jamy na obilie a v jednom dokonca jama na odpad, v ktorej sa našli zvyšky dvoch až štyroch ľudí. Pritom nie je isté, či nájdené dve lebky patria k objaveným kostiam.
Evidentne sa pohrebné zvyklosti týchto neolitických ľudí zásadne líšili od našich. A odlišoval sa aj ich prístup k ostatkom nebohých. Hrob pre každého nebol samozrejmý a odmeranosť až odstup od tiel nebohých, aký je nám dnes vlastný, bol týmto ľuďom cudzí.
Povaľujúce sa kosti
Ale to nie je všetko. V areáli tejto pravekej osady objavili taktiež rozptýlené ľudské kosti a ich úlomky. Často nesú stopy čiastočného alebo úplného prevarenia. Nachádzame na nich stopy po ohryzení, rezaní a dokonca zoškrabovaní mäsa. Stopy prevarenia sa našli nielen na kostiach rozptýlených po osade, ale aj na niektorých pozostatkoch umiestnených v odpadovej jame a v jednom z viac-menej regulárnych hrobov. Išlo o neúplnú stehennú kosť. A čo je celkom bizarné, táto kosť okrem toho niesla známky obhryzenia psom.
Prevarené a lámané ľudské kosti zo Šarišských Michalian sa tradične považujú za dôkazy kanibalizmu, ktorý vraj zavinil hladomor. Obyvatelia sa v zúfalej snahe o prežitie odhodlali skonzumovať svojich súkmeňovcov. Práve hladomor vyvolaný nepriaznivými prírodnými podmienkami viacerí bádatelia považujú za príčinu krízy, ktorá v čase existencie osady postihla neolitickú spoločnosť v celej strednej Európe.
Zámeček
Poskočme približne o 3 500 rokov do bronzovej doby. Na našom území vtedy prosperovali bohaté „pramestá“ chránené impozantnými drevozemnými valmi. Obývali ich stovky ľudí, niekedy azda i viac ako tisíc. Nosili honosné bronzové a miestami zlaté ozdoby a živili sa obchodom, bojom či výrobou prestížnych predmetov. Väčšie pramestá podľa archeológov vládli viacerým menším a strategicky umiestneným opevneným osadám, ako aj množstvu nechránených roľníckych usadlostí. Niektorí bádatelia preto uvažujú o existencii akýchsi mestských štátov a prirovnávajú ich spoločenskú a civilizačnú úroveň k súdobej mykénskej civilizácii.
Jedno z najvýznamnejších pramiest bronzovej doby na našom území objavili archeológovia na lokalite Zámeček v Nitrianskom Hrádku – mestská časť Šurian, okres Nové Zámky. Nebohý archeológ Anton Točík svojho času popustil uzdu fantázii a uvažoval o akomsi hlavnom meste dávnej ríše. Stálo na strategicky výhodnej pozícii vyvýšenej niekoľko metrov nad okolitú močarinu. Z jednej strany ho chránila rieka, z ostatných val a priekopa. Z 1,2-hektárovej rozlohy sa, žiaľ, nezachovala ani polovica, na ktorej Anton Točík preskúmal 40 domov usporiadaných v niekoľkých skupinách.
Archeológovia na Zámečku objavili okrem množstva artefaktov vyše 30-tisíc zvieracích kostí, často s dôkazmi „kuchynskej úpravy“, čiže so stopami po varení, lámaní a sekaní. Lenže v rovnakom stave, v akom sa nachádzali fragmenty zvieracích kostí, našiel Anton Točík aj početné kosti ľudí. Žeby sa ľudožrútstvo praktizovalo i v bohatých pramestách?
Opatrnejší prístup
Náleziská podobné tým v Šarišských Michaľanoch a Zámečku nie sú na našom území, ba ani v Európe ojedinelé, práve naopak. Hoci sa dlhé desaťročia prezentovali ako dôkazy ľudožrútskych hostín, archeológovia a etnológovia v posledných rokoch čoraz hlasnejšie upozorňujú, že tento záver je viac podložený dojmami než faktmi. Kolektív českých archeológov vedený Petrom Květinom v knihe Minulost, kterou nikdo nezapsal napríklad upozorňuje, že niektoré kultúry prevárajú a inak „kuchynsky upravujú“ ľudské pozostatky aj z iných príčin, než je ľudožrútstvo.
Pozoruhodnou ilustráciou tejto skutočnosti je osud slávneho moreplavca Jamesa Cooka či presnejšie osud jeho mŕtveho tela. Ako je známe, pred tým, ako domorodí Havajčania Cooka 14. februára 1779 zabili a odvliekli jeho telo, k anglickému kapitánovi pristupovali zvláštne. Podľa všetkého ho považovali za inkarnáciu miestneho boha plodnosti Lona. A náležite zaobchádzali aj s jeho mŕtvolou. Zbavili ju vnútorností a varili, aby oddelili od kostí mäkké tkanivá, napokon ich dôsledne očistili škrabaním. Práve kosti sa totiž vnímali ako nositelia Cookovej „božskej moci“. Kusy tela anglického moreplavca následne rozdelili medzi najprominentnejšie osoby ostrova: lebku dostal zať najvyššieho kňaza, kým končatiny a čeľusť si ponechal kráľ. Niektoré Cookove kosti aj vlasy a kúsky kože sa neskôr stali posvätnými relikviami. Vystavovali a uctievali sa počas sprievodov na počesť boha Lona.
Relikvie
Podobné relikvie z ľudských tiel poznáme aj z praveku nášho územia. V Gánovciach pri Poprade archeológovia objavili studňu z bronzovej doby, ktorá podľa všetkého slúžila aj ako miesto náboženských rituálov. Okrem iného sa v nej našla neúplná ruka dospelého človeka – ramenná, lakťová a vretenná kosť, spojené dvomi bronzovými náramkami. Očividne ich na ostatky navliekli v čase, keď na ruke dávno zhnili mäkké tkanivá.
„Je pravdepodobné, že išlo o akúsi relikviu, ktorú pred hodením do studne starostlivo opatrovali,“ hovorí archeológ Slovenského národného múzea Pavol Jelínek. Podľa odborníka na náboženstvo bronzovej doby mohla mať v očiach vtedajších ľudí magickú moc. „Povery o nadprirodzenej moci ľudských ostatkov poznáme už z antiky. Napríklad Plínius Starší uvádza s rozhorčením rôzne povery o liečebných účinkoch častí ľudských tiel.“
Čo prezradia kanibalské hody?
Vážne pochybnosti o populárnych kanibalských interpretáciách archeologických nálezov vyjadril predovšetkým český etnológ Josef Kandert. Výskumník upozornil, že údajné dôkazy pradávneho ľudožrútstva sa nezhodujú s dôkazmi, ktoré zanecháva kanibalizmus doložený etnológmi. Ten totiž spravidla nenecháva žiadne stopy. „Novovekí kultoví ľudojedi pojedali väčšinou len určité časti tiel, najčastejšie srdce či pečeň, a to navyše v surovom stave, takže neporušená kostra mohla byť štandardne pochovaná,“ hovorí.
Etnológ dodáva, že etnologicky doložený kanibalizmus typicky prebieha ako akási demonštrácia. Len extrémne zriedkavo k nemu dochádza pre hlad. „Prevažujú náboženské, obradné, pohrebné, demonštračné motívy, napríklad na vyjadrenie úcty alebo, naopak, na vyjadrenie pohŕdania porazenými nepriateľmi,“ vysvetľuje český výskumník.
„V zachovaných opisoch skutočných kanibalských hostín sa neobjavujú zmienky rozbíjania kostí, ktoré by sa mali rozbíjať pre špik,“ upozorňuje Josef Kandert. Dodáva, že ani u komunít, u ktorých dochádza ku kanibalizmu z výživových dôvodov, sa nikdy neobjavilo rozbíjanie kostí.
Kosti v kulte a mágii
Izolované a drvené kosti a ich úlomky nachádzané archeológmi teda nemusia mať nič spoločné s ľudožrútstvom, ale podľa Kanderta môžu predstavovať, okrem iného, predmety používané pri rituáloch alebo mágii. Takéto zaobchádzanie s ľudskými pozostatkami nie je cudzie ani Európanom nedávnych storočí. „Časti tiel, najmä nepokrstených detí a popravených zločincov, slúžili ako magické pomôcky, liečivá alebo amulety ešte aj v stredoveku a novoveku,“ upozorňuje archeológ Pavol Jelínek. Vystavovanie ľudských pozostatkov sa z rôznych príčin – uctievanie alebo pripomenutie smrteľnosti – praktizovalo aj počas celkom nedávnej histórie. Vystavovali sa pozostatky mníchov, svätcov, ale aj Lenina a Stalina.
Časti tiel mohli byť zároveň vystavované a uctievané v rámci kultu predkov. Ten je podľa českého archeológa Petra Krištufa etnograficky široko doložený. „Stretávame sa s prípadmi, keď sa ľudské pozostatky uchovávajú alebo vystavujú priamo v obytných priestoroch, ale možno vystavovať mŕtvych predkov aj na miestach, ktoré slúžia na vykonávanie rituálnych aktivít komunity,“ hovorí odborník. Široké rozšírenie kultu predkov je jednou z príčin, prečo ho archeológovia predpokladajú aj pri stredoeurópskych kultúrach zašlých tisícročí.
Používanie ľudských kostí pri magických rituáloch pomáha vysvetliť, prečo došlo k ich rozlámaniu. Podľa archeológov môže ísť o prípad etnograficky široko doloženého zvyku rituálneho ničenia magického artefaktu. Účelom takéhoto rituálneho ničenia je zabrániť ďalšiemu magickému používaniu artefaktu. Rozlámanie symbolizuje „ukončenie života“ daného predmetu. Ľudské kosti využívané pri čarovných rituáloch stratili po rozlámaní magickú funkciu a mohli sa jednoducho vyhodiť.
Kultové jamy
Dávny rituálny a kultový význam ľudských pozostatkov podporuje ďalšia indícia – izolované kosti často nachádzame vo výplni jám, zatiaľ čo ostatné predmety do zeme uložili evidentne v rámci náboženského rituálu.
Z vyššie spomínaného Zámečku poznáme hneď niekoľko príkladov takýchto kultových jám. V jednej sa okrem rôznych ľudských zvyškov – tri lebky, fragment sánky a kosť dolnej končatiny – našli rozlámané bronzové artefakty. Zbaviť sa vzácneho bronzu, keď ho možno pretaviť a znova použiť, bolo z praktického hľadiska nielen zbytočné, ale aj drahé. Preto možno uvažovať, že k rozlámaniu došlo z rituálnych dôvodov. V ďalšej z jám sa okrem ľudskej lebky našli črepy, zvieracie kosti, predmety z nich, objekty z parohoviny a taktiež hlinený disk, idol v tvare bochníka, ako aj rozlámaný kadlub na odlievanie záveskov v tvare slnečného kríža. V ďalšej jame sa s ľudskou lebkou taktiež našiel rozlámaný kadlub s dvomi úplnými nádobami, množstvom črepov a miniatúrnym hlineným kolieskom.
Nový pohľad
Skutočne môže príprava ľudských ostatkov na používanie v rituáloch alebo v kulte predkov a ich rozlámanie zanechať stopy, ktoré si možno zmýliť s dôkazmi kanibalizmu? „Podľa mňa áno,“ hovorí Pavol Jelínek. „Vtedy sa masívne vykrádali pohrebiská, a nielen z dôvodov obohatenia sa, aspoň sa tak zdá. Takže ľudia si mohli vyrábať relikvie z kostí.“
Viac fotografií v GALÉRII
Nálezy staré desaťročia, prezentované ako dôkazy ľudožrútstva, teda vo svetle etnológie nemožno spájať s hrozivou predstavou ľudí, ktorí pojedali iné osoby. Ale so záhadnými náboženskými a magickými aktivitami, ktoré sú nášmu mysleniu, takzvaných civilizovaných ľudí 21. storočia, na míle vzdialené a celkom cudzie.
