Každý štvrtok ráno o 9.18 vlak z Bostonu privážal približne 30-tisíc dolárov na výplaty robotníkov v dvoch továrňach na výrobu obuvi. Shelley Neal z miestnej pobočky American Express ich vyzdvihol na predmestí Braintree. Potom naložil oceľovú škatuľu s peniazmi do svojho vozidla a vybral sa do ústredne obuvníckej spoločnosti Slater and Morill na Railroad Avenue. Dňa 15. apríla 1920 si na ceste do úradu Neal všimol niečo zvláštne. Prechádzal okolo zaparkovaného tmavomodrého auta, ktoré nepoznal. Hoci malo zatiahnuté záclony, všimol si chudého muža na prednom sedadle. Neal napriek tomu vstúpil do centrály výrobcu obuvi a peniaze v kovovej škatuli odovzdal účtovníkovi, ktorý doláre prepočítal a rozdelil do 500 obálok na výplaty.
Približne okolo tretej poobede sa pokladník spoločnosti Frederick Parmenter a jeho ozbrojený ochrankár Alesandro Berardelli zastavili po obálky s výplatami. Požartovali so ženami v kancelárii a vybrali sa ulicou Pearl Street do továrne, kde mali peniaze odovzdať robotníkom. Odrazu zazneli výstrely. Z tmavomodrého zaparkovaného auta vystúpil chlap v čiapke a namieril zbraň na Berardelliho. Vystrašený ochrankár márne prosil o život. Schytal niekoľko rán, jedna trafila srdce.
Výstrely zasiahli aj druhého muža, pokladníka Parmentera. V kŕči pustil na zem kovovú škatuľu s obálkami, zapotácal sa a spadol do priekopy. Dvaja lupiči zobrali peniaze, naskočili do auta a ušli.
Celý incident videlo niekoľko desiatok svedkov. Jeden z nich, Jimmy Bostock, pribehol na pomoc postreleným mužom. Berardelliho držal v náručí, keď umieral. Potom si prezrel štyri prázdne nábojnice. Ďalší svedok zodvihol zo zeme tmavú čiapku, ktorá zjavne spadla jednému z útočníkov.
Vyšetrovanie
Dva dni po zločine objavili policajti tmavomodré auto značky Buick v lesoch niekoľko kilometrov od Braintree. Nemalo síce poznávacie značky, ale mužom zákona sa rýchlo podarilo zistiť, že ide o vozidlo, ktoré útočníci použili pri vraždách. Policajti v lese objavili aj stopy po ďalšom aute.
Ďalšia línia vyšetrovania bola menej priamočiara. V deň ozbrojeného prepadnutia úrady vyhostili zo Spojených štátov talianskeho anarchistu Feruccia Coacciho, ktorý žil v Bridgewateri pri Bostone a pracoval vo firme Slater and Morill. Vyšetrovateľom napadlo, že dve udalosti by mohli nejako súvisieť.
Šéf polície v Bridgewateri Michael Steward sa rozhodol prehľadať polorozpadnutý Coacciho dom. Býval tam istý Mike Boda. Muž spolupracoval, nechal policajtov vojsť do príbytku a garáže. Vysvetlil, že vlastní auto typu Overland, ktoré je v oprave. Steward si však v garáži všimol odtlačky pneumatík, ktoré by mohli patriť Buicku. Preto sa do domu po niekoľkých dňoch vrátil, tentoraz však stavba zívala prázdnotou. Nielenže jej obyvateľ bol preč, ale odniesol aj všetok nábytok. Mužovi zákona sa to zdalo podozrivé, preto sa skontaktoval so servisom, v ktorom Bodovi opravovali auto. A potom už len čakal na to, aby si podozrivý prišiel vyzdvihnúť svoje vozidlo.
Stalo sa tak 5. mája 1920 a pre Stewarda to dopadlo lepšie, než si to predstavoval. S Bodom prišli traja muži a dvaja dokonale zapadali do policajtovej predstavy o lúpežníkoch a vrahoch. Nicolo Sacco a Bartolomeo Vanzetti mali pri sebe zbrane, leták z anarchistického podujatia a hlavne boli Taliani. Skladačka do seba zapadla, policajti oboch chlapov zatkli.
Bridgewaterskí detektívi sa počas výsluchov len utvrdili o vine Talianov. Tí si často protirečili, nedokázali predložiť nepriestrelné alibi, navyše vyšlo najavo, že Sacco v osudný deň nebol v práci v obuvníckej továrni. Hoci priame dôkazy chýbali, vyzeralo to na jasný prípad. V skutočnosti bol z toho jeden z najkontroverznejších súdnych procesov v prvej polovici 20. storočia.
Prípad pre médiá
O publicitu sa postaral Saccov obhajca Fred Moore, bez neho by mená oboch mužov už dávno upadli do zabudnutia. Svojich klientov sa snažil vykresliť ako obete xenofóbie namierenej proti prisťahovalcom. Moore plánoval vo verejnosti vytvoriť predstavu, že obvinenia Sacca a Vanzettiho sú falošné a politicky motivované. Aby získali sympatie amerických robotníkov, svojich klientov vykresľoval ako typických pracujúcich. Zároveň sa snažil aj medzinárodne spropagovať kauzu, hlavne v Taliansku.
Taktika zabrala. Odborová organizácia New England Civil Liberties Union čoskoro podporila obvinených Talianov. Svojim členom poslala list, v ktorom označila dôkazy proti Saccovi a Vanzettimu za nepodložené. „Postavili ich pred súd iba preto, lebo sú cudzinci a patria medzi aktívnych a vplyvných politických radikálov,“ tvrdilo vedenie odborov.
Prísne strážený proces
Súd so Saccom a Vanzettim sa začal za mimoriadnych bezpečnostných opatrení 31. mája 1921 v Dedhame, štáte Massachusetts. Policajti strážili každý vchod do súdnej siene a prehľadávali všetkých, čo do nej vstupovali. O osude Talianov, ktorí čelili obžalobe z ozbrojenej lúpeže a dvojnásobnej vraždy, rozhodovala dvanásťčlenná porota.
Sedem svedkov prokuratúry videlo Sacca na mieste zločinu, zatiaľ čo štyria potvdili, že aj Vanzetti sa v kritických okamihoch pohyboval v tej časti mesta. Balistickí experti obžaloby sa snažili dokázať, že Berardelliho zabila guľka zo Saccovej zbrane. Ďalším argumentom bolo, že Sacco nebol prítomný v práci v deň vrážd a nosieval čiapku, akú našli pri tele zavraždeného. Podľa prokurátora Sacco pri vypočúvaní vyslovil mnoho lží, ktoré naznačovali jeho vinu.
Obhajoba priniesla svedectvá, že Vanzetti v čase lúpeže predával rybu pred blížiacimi sa veľkonočnými sviatkami. „V inkriminovaný deň som si na talianskom veľvyslanectve v Bostone vybavoval pas, potom som s priateľmi obedoval v reštaurácii,“ vypovedal Sacco. Každý z nich dosvedčil jeho alibi. Väčšina súdneho procesu sa však sústredila na materiálne dôkazy, hlavne nábojnice, zbrane a čiapku.
Nakoniec 14. júla 1921 porota vyriekla svoj verdikt „vinní“. Keď to hlavný z porotcov oznámil, Sacco v súdnej sieni vykríkol: „Sono innocente.“ Teda, som nevinný.
Napätie stúpa
Po vynesení verdiktu prepukli protesty v niekoľkých robotníckych štvrtiach Spojených štátov, ale aj v európskych a juhoamerických mestách. Najväčšie zhromaždenia sa uskutočnili vo Francúzsku a v Taliansku, kde do ulíc vyšli tisíce ľudí. Pri americkom veľvyslanectve v Paríži dokonca vybuchla bomba a druhú nálož určenú pre americký konzulát v Lisabone sa podarilo zneškodniť.
Obhajca Fred Moore sa všemožne snažil dosiahnuť opakovanie procesu, objavil nových, hoci nie veľmi presvedčivých svedkov. Obrovskej mediálnej pozornosti sa tešili odvolacie súdy v Massachusetts a na Najvyššom súde. Oba dali za pravdu prvostupňovej inštancii. Pod tlakom verejnosti sa guvernér štátu Massachusetts Alvan T. Fuller rozhodol skontrolovať súdny proces. Vymenoval trojčlenný výbor poradcov, aby prešetril celý prípad, ale aj ten dospel k rovnakému záveru - obaja Taliani sú vinní.
Treba však povedať, že obhajobe sťažovali prácu xenofóbne nálady a atmosféra prenasledovania politických radikálov a anarchistov. Fred Moore preto nemohol použiť všetky legálne prostriedky na záchranu svojich klientov. Popravili ich 23. augusta 1927.
Po poprave vyšli do ulíc po celom svete státisíce ľudí. Tanky obkľúčili americké veľvyslanectvo v Paríži, aby odrazili rozzúrený dav. V Ženeve viac ako päťtisíc protestujúcich ničilo všetko americké: autá, tovary, dokonca kiná uvádzajúce americké filmy. Násilné demonštrácie v Nemecku si vyžiadali šesť obetí.
Dodatočné vyšetrovanie
Aká teda bola pravda? Žiaden historik tak podrobne neskúmal dôkazy v prípade Sacco - Vanzetti ako Francis Russell. Celé roky analyzoval písané dokumenty, posudzoval prednesené materiálne dôkazy a vypočúval zainteresovaných. Nakoniec prišiel k záveru, že Vanzetti bol nevinný, zatiaľ čo Sacco zločin spáchal. Za pravdu mu dali aj balistické testy Talianovej pištole pokročilejšou technológiou. Potvrdili, že smrtiace guľky vyšli z nej.
FOTO V GALÉRII
Ale určité nejasnosti stále pretrvávali, najmä čo sa týka férovosti súdneho procesu. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia massachusettský guvernér Michael Dukakis zriadil vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala posúdiť, či počas procesu boli dodržané základné štandardy právneho štátu. Záver? V žiadnom prípade. „Nie sme tu preto, aby sme povedali, či sú vinní či nevinní. Musíme povedať, že vysoké normy súdnictva, na ktoré sme v Massachusetts hrdí, v prípade Sacca a Vanzettiho zlyhali,“ zdôraznil Dukakis v roku 1977 pri príležitosti 50. výročia popravy Talianov.
Text: Peter Sobčák
