Donedávna ženy pôsobili na pretekoch formuly 1 najmä ako hostesky. Krásne dievčatá stáli pri monopostoch so štartovými číslami a pomáhali pri odovzdávaní cien. Aj túto prax pred dvoma rokmi zrušili, pretože sa „nespája s hodnotami súčasnosti“. Samozrejme, príslušníčky nežnejšieho pohlavia pracujú aj v zákulisí pretekov, ale v kokpite? Na Grand Prix sa zatiaľ zúčastnili len dve a prvá bola Maria Teresa. Bola drobnučká, kokpit Maserati jej v 50. rokoch boli ochotní prispôsobiť, aby vôbec dočiahla napedále.
Bratská výzva
Na svet prišla v novembri 1926 v Neapole, v bohatej aristokratickej rodine. Otec bol automobilový inžinier a lásku k motorizmu vštepil svojim štyrom synom i jedinej dcére. Maria Teresa dostala dobré vzdelanie, k hodinám dejepisu, francúzštiny a hry na klavíri sa pridalo šoférovanie auta. Rodičia boli intelektuáli a na rozdiel od väčšiny si nemysleli, že jedinou úlohou šľachtičnej je dobre sa vydať a rodiť deti. Dospievajúca grófka hrala tenis a jazdila na koni.
Bratia, ktorí pretekali na autách, sa jej smiali, že rýchlo vie jazdiť len na tom ušľachtilom zvierati. Neskôr jej však navrhli, aby štartovala v automobilových pretekoch Salerno - Cava dei Tirreni. Vtedy 22-ročná Maria Teresa výzvu prijala. Ako jediná žena na 10-kilometrovej trase sa objavila za volantom maličkého Fiata 500 Topolino. O to väčším prekvapením bolo, že zvíťazila vo svojej triede a získala druhé miesto v celkovej klasifikácii. Dievčina sa okamžite nainfikovala láskou k motoristickému športu. Pochopila, že to je jej osud a musí o tom presvedčiť aj ostatných.
Podpora rodiny
Žena automobilová pretekárka, to bolo v tých časoch niečo exotické. Rodičia i bratia však Mariu podporovali. Neskôr pre médiá de Filippisová vravela, že by sa nikdy nestala úspešnou jazdkyňou, keby nemala pôvod, aký mala, a z neho vyplývajúce privilégiá. „Robila som to, čo som chcela. Bola som nezávislá nielen vďaka svojej povahe, vzdelaniu, pôvodu a postaveniu. Peniaze mi dávali slobodu,“ vysvetľovala. Mala pravdu. Veď 40. a 50. roky boli v Taliansku obdobím tvrdého patriarchátu.
De Filippisová začala štartovať na ďalších a ďalších pretekoch. Obzvlášť dobre jej to išlo na kľukatých horských trasách. Pre jej bravúrnu jazdu ju začali nazývať Diablica. V roku 1949 sa zúčastnila na rely Stella Alpina, v roku 1950 na Giro di Sicilia, kde sa ocitla v centre škandálu.
Diskvalifikovali ju. Pred štartom na šikmom teréne sa auto máličko zosunulo z pozície, mechanikovi sa ho podarilo posunúť naspäť, to však predpisy nedovoľovali. Maria Teresa sa o vylúčení dozvedela až v cieli. „Necháte dievča prejsť tisíc kilometrov po mokrých horských cestách a potom ju vylúčite. To je šialené!“ rozčuľovala sa vtedy talianska automobilová legenda Tazio Nuvolari.
Nenechala sa znechutiť. Štartovala v slávnych pretekoch Mille Miglia či Targa Florio. Jazdila odvážne, s nasadením a v ničom nezaostávala za mužskými kolegami. Umiestňovala sa na popredných priečkach. V roku 1954 mala dokonca na dosah víťazstvo v talianskych majstrovstvách športových áut, pre nehodu však skončila na druhom mieste a trvale si poškodila sluch v ľavom uchu. Napriek tomu jej výsledok zarezonoval a záujem o Diablicu prejavili ľudia zo slávnej efjednotky.
Obcovanie s formulou
Nebojácnu ženu si všimla aj stajňa Ferrari, Maria Teresa všal prijala ponuku Maserati, pre ktoré už predtým monoposty testovala. V roku 1956 sa stala oficiálnym členom stajne. Keďže merala necelých 160 centimetrov, kokpit jej prispôsobili. Už o dva roky si sadla za volant Maserati 250F a štartovala na Grand Prix v Syrakúzach, v Monte Carle i v Belgicku. Za dva roky absolvovala päť kvalifikácií a trikrát vyštartovala na preteky. Ale len raz prišla do cieľa - v Belgicku obsadila 10. miesto.
Kolegovia ju uznávali pre jej nasadenie a húževnatosť. Jej kamaráti boli hviezdni jazdci ako Juan Manuel Fangio, Jean Behra, Gigi Villoresi. Aj fešák Luigi Musso, s ktorým ju spájalo aj čosi viac. Hoci ich romantický vzťah nevydržal, Maria na svojho ex nikdy nedala dopustiť - vždy zdôrazňovala, že ju veľa naučil. Vďaka nemu sa zdokonalila v schopnosti čisto a plynulo vojsť do zákruty. Krátko po rozchode Musso zahynul pri nehode na Grand Prix Francúzska v roku 1958.
Fén namiesto prilby
Po Luigiho smrti sa prestalo Marii dariť. V pretekárskom prostredí mala síce povesť tvrdej bojovníčky, ale mala aj neprajníkov. Šéf pretekov Toto Roche si neodpustil uštipačné poznámky na jej adresu. „Žene viac pristane sušiaca helma ako pretekárska prilba,“ tvrdil. Hoci sa de Filippisová medzi pretekármi necítila diskriminovaná, toto bola pre ňu facka.
Vo svete mužov totiž nemala žiadne úľavy. Nosila ako oni kombinézu, nevadilo jej zašpiniť sa. Mala mnoho nehôd. Na pretekoch na okruhu Mugello ju pred pádom do rokliny ochránili stromy. Z Argentíny sa vrátila so zlámaným ramenom, po údere ju totiž vyhodilo z kokpitu. Nepoznala kompromisy, jazdila ostro, agresívne a riskantne. Po ukončení kariéry priznala, že ju samu desilo, že necíti strach. Ale keď sadla do auta, jednoducho nedokázala inak, len vydať zo seba všetko. Nenechala sa odradiť neprajnosťou, pokračovala.
Koniec
V roku 1959 prestúpila do tímu Behra-Porsche, nedočkala sa však úspechu, iba tragédie. Jazdec Jean Behra bol jej dobrý priateľ, a keďže práve v tom čase prestúpil do Ferrari, poskytol jej svoj špeciálne modifikovaný monopost. Kvalifikácia v Monaku jej nevyšla, napriek tomu plánovala skúsiť šťastie na berlínskom okruhu Avus. Ale osud to zariadil inak.
Krátko pred pretekmi Behra po hádke zbil manažéra tímu Ferrari a musel opustiť stajňu. Keďže túžil pretekať, Maria Teresa mu prenechala monopost, na ktorom mala v Nemecku jazdiť. Toto rozhodnutie miliónkrát oľutovala. Behra mal v daždivom počasí vážnu nehodu a na následky zranení zomrel. De Filippisovú to úplne zdrvilo. Obviňovala sa za kolegovu smrť. Z traumy sa nespamätala a rozhodla sa vo veku 33 rokov ukončiť motoristickú kariéru. Po rokoch spomínala: „Skončila som, pretože Jean zahynul na okruhu, kde som mala byť ja. Ja, nie on.“
Vesmírna diera
Maria Teresa sa vrátila k jazde na koni, v zime lyžovala. Na jednej lyžovačke v rakúskom Sankt Antone spoznala textilného chemika Theodora Huscheka, ešte ten istý rok sa vzali. Po narodení dcérky sa manželia preťahovali do Švajčiarska a Maria sa venovala rodine. Svet formuly 1 na ňu však nezabudol. V roku 1978 sa vrátila k pretekom, ale už len ako členka medzinárodného klubu bývalých pilotov F1. Vo veku 85 rokov sa stala čestnou predsedníčkou tejto organizácie. Svet opustila v januári 2016 vo veku úctyhodných 89 rokov. Ak na okruhoch formuly, pokiaľ ide o umiestnenia, urobila oproti mužom maličkú dieročku, celkovo v F1 a v motoristickom športe urobila obrovskú dieru, ba až niekoľko dier do sveta či dokonca do vesmíru.
