Drobná talentovaná žena sa preslávila v období a na mieste, ktorému vládli muži a ich predstavy. Hollywood v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia ako fabrika na sny preferoval ideál rozkošnej blondínky, ktorá dokázala zvodne klopiť oči a s trochou nevinnej naivity hľadať a neraz aj predstierať lásku.

Anita Loosová bola z celkom iného súdka. Tvrdohlavá, ambiciózna a emancipovaná Američanka sa ako jedna z prvých hollywoodskych scenáristiek dokázala šikovne pohybovať v priestore vyhradenom pre opačné pohlavie. Skvelá rozprávačka a nešťastná manželka nastavila zrkadlo vtedajšej hedonistickej spoločnosti aj prostredníctvom svojho najznámejšieho diela Páni majú radšej blondínky. Kontroverzný román o rozmarnej zlatokopke Lorelei Leeovej sa zakrátko dočkal pokračovania a dnes sa už názvy jej kníh často po­užívajú aj ako bonmot: Páni majú radšej blondínky, ale ženia sa s brunetkami. Rovnako zľudoveli niektoré hlášky vypočítavej plavovlasej hrdinky: „Bozk na ruku môže byť veľmi príjemný, ale diamantový a zafírový náramok vydrží navždy.“

Vrodený talent

Americká scenáristka a spisovateľka Anita Loosová pri­šla na svet 26. apríla 1889 v meste Mount Shasta v Kalifornii. Jej otec Richard Beers Loos bol novinárom a majiteľom vydavateľstva, kde pracovala aj Anitina mama Minerva. V roku 1892 sa rodina presťahovala do San Francisca a k písaniu čoraz viac inklinovala aj dcéra novinárov, ktorá mala ešte dvoch súrodencov. Okrem prvých literárnych počinov začala Anita so sestrou Gladys účinkovať v divadle, čím vypomáhali rodinnému rozpočtu. Vydavateľstvo krachovalo, otec čoraz viac siahal po alkohole, ale svoju talentovanú dcéru na rozdiel od mamy v jej spisovateľskej kariére podporoval.

Najprv sa pokúšala po skončení strednej školy písať novinové články o živote smotánky, ale postupne začala tvoriť vlastné scenáre. V roku 1912, ako 23-ročná, sa stala prvou ženskou scenáristkou v Hollywoode. V tom istom roku už jej meno stálo v titulkoch krátkeho nemého filmu The New York Hat, kde si hlavnú úlohu zahrala jedna z najslávnejších herečiek nemého filmu – vtedy dva­dsaťročná Mary Pickfordová.

Po boku záletníka

O Anitinu prácu bol čoraz väčší záujem a chcela sa presťahovať do Hollywoodu. Matke sa tento nápad nepozdával, dcéra však zareagovala po svojom. V roku 1915 sa vydala za Franka Pallmu, chudobného dirigentovho syna. Veľmi rýchlo pochopila, že takéto unáhlené kroky sa nevyplácajú, a po pol roku spolužitia sa vrátila do rodičovského domu. Rozviedla sa a naplno pokračovala v tom, čo sa jej darilo – v písaní.

Do roku 1920 podľa jej scenárov v Hollywoode natočili deväťdesiat filmových titulov. Jedným z najslávnejších bol veľkofilm z roku 1916 s názvom Intolerancia, ktorý režíroval David Wark Grif­fith. Samozrejme, väčšinou išlo o krátke snímky, ale úspech na poli scenáristiky dovtedy žiadna žena nezožala. To sa začalo postupne meniť, na scéne sa o pár rokov objavila napríklad úspešná autorka Frances Marionová.

Drobná tmavovláska začala spolupracovať s hercom, scenáristom a producentom Johnom Emersonom. Priťahoval ju, ale on ju vopred varoval, že žiadnej žene nebol verný. Lenže Loosová nebola obyčajné dievča. Iste, v Hollywoode boli atraktívnejšie krásky, ktoré si mužov omotávali okolo prsta svojimi vnadami, ale verila, že jej inteligencia mu všetko vynahradí.

O pätnásť rokov starší Emerson sa stal jej manželom 15. júna 1919. Neskôr ich komplikovaný vzťah komentovala slovami: „Zamerala som sa na muža s rozumom, ktorého by som mohla obdivovať. Aké strašné však bolo sklamanie, keď som zistila, že som múdrejšia ako on.“

Biblia zlatokopiek?

„Vždy hovorím, že dievča ni­kdy nevyzerá tak dobre ako na palube parníka alebo dokonca jachty,“ znie známa hláška hlavnej hrdinky románu Páni majú radšej blondínky: Intímny denník profesionálnej dámy.

Príbeh plavovlasej Lorelei, ktorá sa šikovne pohybuje v luxusnej spoločnosti medzi bohatými mužmi a nastavuje zrkadlo pôžitkárskej americkej spoločnosti, vzbudil v tom čase pohoršenie aj obdiv. Loosovú na jeho napísanie inšpirovali skúsenosti s mužmi, ktorí sa celkom inak správali k pôvabným blondínkam: ochotne im nosili kufre, otvárali dvere, platili drahé večere a šperky. Anite ako brunetke sa toľkej pozornosti nedostávalo, podobne ako jej románovej hrdinke Dorothy, vnímavej a inteligentnej tmavovláske, ktorá bola opakom svojej priateľky Lorelei.

Anita v románe písala o milostných témach, vzťahoch a ľahkej morálke s vtipom a ľahkosťou. Najprv príbeh v roku 1925 vychádzal ako seriál v ženskom časopise Harper’s Bazaar, až o rok neskôr sa objavil v knižnej podobe. V tom čase vyšiel aj slávny román Veľký Gatsby Francisa Scotta Fitzgeralda, ktorý patril medzi prvých obdivovateľov Loosovej literárneho počinu.

Napriek kontroverzným ohlasom knihu v roku 1928 sfilmovali, ale oveľa väčší úspech zožala muzikálová verzia z roku 1958 v hlavnej úlohe s Marilyn Monroe. Tmavovlasú Dorothy stvárnila Jane Russellová.

Knižná predloha sa do­čkala prekladu do štrnástich jazykov. „Keď sa dostala do Ruska, sovietske úrady ju prijali ako dôkaz vykorisťovania bezmocných blondínok predátorskými magnátmi kapitalistického systému. Rusi so svojou prirodzenou láskou k smútku zbavili román Páni majú radšej blondínky všetkej zábavy a zápletka, ktorú odhalili, bola hrozivá,“ komentovala Loosová, ktorej v roku 1928 vyšlo pokračovanie príbehu s názvom Ale páni sa ženia s brunetkami. Jeho hlavnou postavou je talentovaná a nezávislá tmavovláska Dorothy.

Rozviesť sa nestihla

V pracovnej oblasti sa Anite darilo, v osobnom živote to bolo ťažšie. Emerson ju presvedčil, že si raz za týždeň potrebuje dať pauzu od manželstva, a v týchto dňoch sa stretával s mladšími ženami. Loosová o jeho neverách vedela a našla si vlastnú spoločnosť. Začala navštevovať aj Harlem, kde spoznala afroamerickú kultúru. Chcela sa rozviesť, ale s tým záletník nesúhlasil, trval na formálnom zachovaní manželstva.

Z času na čas cestovali do Európy, menili domy a Emersonove posledné roky života poznačila duševná choroba. Napriek nezhodám a oddeleným životom sa Anita so svojím bratom Cliffordom o neho starala. V sanatóriu sa liečil na schizofréniu a jeho stav sa postupne zlepšoval. Lenže Loosová prišla na to, že ju okrádal a peniaze z jej účtu si prevádzal na svoj. Trvala na rozvode, a hoci nakoniec súhlasil, ni­kdy k nemu nedošlo. Zostali manželmi až do Emersonovej smrti 7. marca 1956.

„Správal sa ku mne bezohľadne, privlastnil si moju prácu a všetky moje zárobky,“ komentovala neskôr svoj zväzok. Najviac si pochvaľovala, že ju jej manžel oslobodil: „Nechal mi plnú slobodu vybrať si vlastnú spoločnosť.“

Medzi jej blízkych priateľov patril aj herec a scenárista Wilson Mizner, známy divokým spôsobom života aj výrokom: „Buď milý k ľuďom cestou hore, pretože tých istých ľudí stretneš aj cestou dole.“ Príliš však holdoval alkoholu a ópiu. Najfascinujúcejší štvanec v Amerike, ako ho Anita opísala, zomrel 3. apríla 1932. Stal sa inšpiráciou pre hlavnú postavu Blackieho Northona v hudobno-dramatickom filme z roku 1936 San Francisco, ktorú stvárnil Clark Gable. Za svoj počin získala Loosová so spoluautorom Robertom E. Hopkinsom nomináciu na Oscara za najlepší pôvodný scenár.

Emancipovaná rozprávačka

Anita bola v Amerike v dva­dsiatych rokoch dvadsiateho storočia prototypom modernej emancipovanej ženy. Pripojila sa k skupine okolo feministky Ruth Haleovej, zakladateľky organizácie s názvom Lucy Stone League, ktorá bojovala za používanie dievčenských priezvisk aj po sobáši. „Moje meno je symbolom mojej identity a nesmie sa stratiť,“ znelo ich motto. Skupina sa nazvala po Lucy Stoneovej, prvej vydatej žene v Spojených štátoch amerických, ktorá aj po svadbe v roku 1855 nosila svoje rodné meno. Aj autorka románu Páni majú radšej blondínky zostala pri rodnom priezvisku.

FOTO V GALÉRII

Dlhé desaťročia písala scenáre aj články do ženských časopisov. V roku 1981 dostala pľúcnu infekciu a 18. augusta 1981 zomrela v manhattanskej nemocnici na srdcový infarkt. Mala 93 rokov a životopisec Gary Carey jej prácu komentoval slovami: „Bola rodená rozprávačka, ktorá dokázala dokonale pretvoriť stretnutie zo skutočného života na zábavnú anek­dotu.“