Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Drobná talentovaná žena sa preslávila v&nbsp;období a&nbsp;na mieste, ktorému vládli muži a&nbsp;ich predstavy. Hollywood v&nbsp;dvadsiatych a&nbsp;tridsiatych rokoch minulého storočia ako fabrika na sny preferoval ideál rozkošnej blondínky, ktorá dokázala zvodne klopiť oči a&nbsp;s&nbsp;trochou nevinnej naivity hľadať a&nbsp;neraz aj predstierať lásku. Anita Loosová bola z&nbsp;celkom iného súdka. Tvrdohlavá, ambiciózna a&nbsp;emancipovaná Američanka sa ako jedna z&nbsp;prvých hollywoodskych scenáristiek dokázala šikovne pohybovať v&nbsp;priestore vyhradenom pre opačné pohlavie. Skvelá rozprávačka a&nbsp;nešťastná manželka nastavila zrkadlo vtedajšej hedonistickej spoločnosti aj prostredníctvom svojho najznámejšieho diela Páni majú radšej blondínky. Kontroverzný román o&nbsp;rozmarnej zlatokopke Lorelei Leeovej sa zakrátko dočkal pokračovania a&nbsp;dnes sa už názvy jej kníh často po­užívajú aj ako bonmot: Páni majú radšej blondínky, ale ženia sa s&nbsp;brunetkami. Rovnako zľudoveli niektoré hlášky vypočítavej plavovlasej hrdinky: „Bozk na ruku môže byť veľmi príjemný, ale diamantový a&nbsp;zafírový náramok vydrží navždy.“

Americká scenáristka a&nbsp;spisovateľka Anita Loosová pri­šla na svet 26. apríla 1889 v&nbsp;meste Mount Shasta v&nbsp;Kalifornii. Jej otec Richard Beers Loos bol novinárom a&nbsp;majiteľom vydavateľstva, kde pracovala aj Anitina mama Minerva. V&nbsp;roku 1892 sa rodina presťahovala do San Francisca a&nbsp;k&nbsp;písaniu čoraz viac inklinovala aj dcéra novinárov, ktorá mala ešte dvoch súrodencov. Okrem prvých literárnych počinov začala Anita so sestrou Gladys účinkovať v&nbsp;divadle, čím vypomáhali rodinnému rozpočtu. Vydavateľstvo krachovalo, otec čoraz viac siahal po alkohole, ale svoju talentovanú dcéru na rozdiel od mamy v&nbsp;jej spisovateľskej kariére podporoval. Najprv sa pokúšala po skončení strednej školy písať novinové články o&nbsp;živote smotánky, ale postupne začala tvoriť vlastné scenáre. V&nbsp;roku 1912, ako 23-ročná, sa stala prvou ženskou scenáristkou v&nbsp;Hollywoode. V&nbsp;tom istom roku už jej meno stálo v&nbsp;titulkoch krátkeho nemého filmu The New York Hat, kde si hlavnú úlohu zahrala jedna z&nbsp;najslávnejších herečiek nemého filmu – vtedy dva­dsaťročná Mary Pickfordová.

O&nbsp;Anitinu prácu bol čoraz väčší záujem a&nbsp;chcela sa presťahovať do Hollywoodu. Matke sa tento nápad nepozdával, dcéra však zareagovala po svojom. V&nbsp;roku 1915 sa vydala za Franka Pallmu, chudobného dirigentovho syna. Veľmi rýchlo pochopila, že takéto unáhlené kroky sa nevyplácajú, a&nbsp;po pol roku spolužitia sa vrátila do rodičovského domu. Rozviedla sa a&nbsp;naplno pokračovala v&nbsp;tom, čo sa jej darilo – v&nbsp;písaní. Do roku 1920 podľa jej scenárov v&nbsp;Hollywoode natočili deväťdesiat filmových titulov. Jedným z&nbsp;najslávnejších bol veľkofilm z&nbsp;roku 1916 s&nbsp;názvom Intolerancia, ktorý režíroval David Wark Grif­fith. Samozrejme, väčšinou išlo o&nbsp;krátke snímky, ale úspech na poli scenáristiky dovtedy žiadna žena nezožala. To sa začalo postupne meniť, na scéne sa o&nbsp;pár rokov objavila napríklad úspešná autorka Frances Marionová. Drobná tmavovláska začala spolupracovať s&nbsp;hercom, scenáristom a&nbsp;producentom Johnom Emersonom. Priťahoval ju, ale on ju vopred varoval, že žiadnej žene nebol verný. Lenže Loosová nebola obyčajné dievča. Iste, v&nbsp;Hollywoode boli atraktívnejšie krásky, ktoré si mužov omotávali okolo prsta svojimi vnadami, ale verila, že jej inteligencia mu všetko vynahradí. O&nbsp;pätnásť rokov starší Emerson sa stal jej manželom 15.&nbsp;júna 1919. Neskôr ich komplikovaný vzťah komentovala slovami: „Zamerala som sa na muža s&nbsp;rozumom, ktorého by som mohla obdivovať. Aké strašné však bolo sklamanie, keď som zistila, že som múdrejšia ako on.“

„Vždy hovorím, že dievča ni­kdy nevyzerá tak dobre ako na palube parníka alebo dokonca jachty,“ znie známa hláška hlavnej hrdinky románu Páni majú radšej blondínky: Intímny denník profesionálnej dámy. Príbeh plavovlasej Lorelei, ktorá sa šikovne pohybuje v&nbsp;luxusnej spoločnosti medzi bohatými mužmi a&nbsp;nastavuje zrkadlo pôžitkárskej americkej spoločnosti, vzbudil v&nbsp;tom čase pohoršenie aj obdiv. Loosovú na jeho napísanie inšpirovali skúsenosti s&nbsp;mužmi, ktorí sa celkom inak správali k&nbsp;pôvabným blondínkam: ochotne im nosili kufre, otvárali dvere, platili drahé večere a&nbsp;šperky. Anite ako brunetke sa toľkej pozornosti nedostávalo, podobne ako jej románovej hrdinke Dorothy, vnímavej a&nbsp;inteligentnej tmavovláske, ktorá bola opakom svojej priateľky Lorelei. Anita v&nbsp;románe písala o&nbsp;milostných témach, vzťahoch a&nbsp;ľahkej morálke s&nbsp;vtipom a&nbsp;ľahkosťou. Najprv príbeh v&nbsp;roku 1925 vychádzal ako seriál v&nbsp;ženskom časopise Harper’s&nbsp;Bazaar, až o&nbsp;rok neskôr sa objavil v&nbsp;knižnej podobe. V&nbsp;tom čase vyšiel aj slávny román Veľký Gatsby Francisa Scotta Fitzgeralda, ktorý patril medzi prvých obdivovateľov Loosovej literárneho počinu. Napriek kontroverzným ohlasom knihu v&nbsp;roku 1928 sfilmovali, ale oveľa väčší úspech zožala muzikálová verzia z&nbsp;roku 1958 v&nbsp;hlavnej úlohe s&nbsp;Marilyn Monroe. Tmavovlasú Dorothy stvárnila Jane Russellová. Knižná predloha sa do­čkala prekladu do štrnástich jazykov. „Keď sa dostala do Ruska, sovietske úrady ju prijali ako dôkaz vykorisťovania bezmocných blondínok predátorskými magnátmi kapitalistického systému. Rusi so svojou prirodzenou láskou k&nbsp;smútku zbavili román Páni majú radšej blondínky všetkej zábavy a&nbsp;zápletka, ktorú odhalili, bola hrozivá,“ komentovala Loosová, ktorej v&nbsp;roku 1928 vyšlo pokračovanie príbehu s&nbsp;názvom Ale páni sa ženia s&nbsp;brunetkami. Jeho hlavnou postavou je talentovaná a&nbsp;nezávislá tmavovláska Dorothy.

V&nbsp;pracovnej oblasti sa Anite darilo, v&nbsp;osobnom živote to bolo ťažšie. Emerson ju presvedčil, že si raz za týždeň potrebuje dať pauzu od manželstva, a&nbsp;v&nbsp;týchto dňoch sa stretával s&nbsp;mladšími ženami. Loosová o&nbsp;jeho neverách vedela a&nbsp;našla si vlastnú spoločnosť. Začala navštevovať aj Harlem, kde spoznala afroamerickú kultúru. Chcela sa rozviesť, ale s&nbsp;tým záletník nesúhlasil, trval na formálnom zachovaní manželstva. Z&nbsp;času na čas cestovali do Európy, menili domy a&nbsp;Emersonove posledné roky života poznačila duševná choroba. Napriek nezhodám a&nbsp;oddeleným životom sa Anita so svojím bratom Cliffordom o&nbsp;neho starala. V&nbsp;sanatóriu sa liečil na schizofréniu a&nbsp;jeho stav sa postupne zlepšoval. Lenže Loosová prišla na to, že ju okrádal a&nbsp;peniaze z&nbsp;jej účtu si prevádzal na svoj. Trvala na rozvode, a&nbsp;hoci nakoniec súhlasil, ni­kdy k&nbsp;nemu nedošlo. Zostali manželmi až do Emersonovej smrti 7. marca 1956. „Správal sa ku mne bezohľadne, privlastnil si moju prácu a&nbsp;všetky moje zárobky,“ komentovala neskôr svoj zväzok. Najviac si pochvaľovala, že ju jej manžel oslobodil: „Nechal mi plnú slobodu vybrať si vlastnú spoločnosť.“ Medzi jej blízkych priateľov patril aj herec a&nbsp;scenárista Wilson Mizner, známy divokým spôsobom života aj výrokom: „Buď milý k&nbsp;ľuďom cestou hore, pretože tých istých ľudí stretneš aj cestou dole.“ Príliš však holdoval alkoholu a&nbsp;ópiu. Najfascinujúcejší štvanec v&nbsp;Amerike, ako ho Anita opísala, zomrel 3. apríla 1932. Stal sa inšpiráciou pre hlavnú postavu Blackieho Northona v&nbsp;hudobno-dramatickom filme z&nbsp;roku 1936 San Francisco, ktorú stvárnil Clark Gable. Za svoj počin získala Loosová so spoluautorom Robertom E. Hopkinsom nomináciu na Oscara za najlepší pôvodný scenár.

Anita bola v&nbsp;Amerike v&nbsp;dva­dsiatych rokoch dvadsiateho storočia prototypom modernej emancipovanej ženy. Pripojila sa k&nbsp;skupine okolo feministky Ruth Haleovej, zakladateľky organizácie s&nbsp;názvom Lucy Stone League, ktorá bojovala za používanie dievčenských priezvisk aj po sobáši. „Moje meno je symbolom mojej identity a&nbsp;nesmie sa stratiť,“ znelo ich motto. Skupina sa nazvala po Lucy Stoneovej, prvej vydatej žene v&nbsp;Spojených štátoch amerických, ktorá aj po svadbe v&nbsp;roku 1855 nosila svoje rodné meno. Aj autorka románu Páni majú radšej blondínky zostala pri rodnom priezvisku.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/prva-scenaristka-preslavil-ju-roman-pani-maju-radsej-blondinky-manzel-jej-zahybal-mladsimi">FOTO V GALÉRII</a>

Dlhé desaťročia písala scenáre aj články do ženských časopisov. V&nbsp;roku 1981 dostala pľúcnu infekciu a&nbsp;18. augusta 1981 zomrela v&nbsp;manhattanskej nemocnici na srdcový infarkt. Mala 93 rokov a&nbsp;životopisec Gary Carey jej prácu komentoval slovami: „Bola rodená rozprávačka, ktorá dokázala dokonale pretvoriť stretnutie zo skutočného života na zábavnú anek­dotu.“