Drobná talentovaná žena sa preslávila v období a na mieste, ktorému vládli muži a ich predstavy. Hollywood v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia ako fabrika na sny preferoval ideál rozkošnej blondínky, ktorá dokázala zvodne klopiť oči a s trochou nevinnej naivity hľadať a neraz aj predstierať lásku.
Anita Loosová bola z celkom iného súdka. Tvrdohlavá, ambiciózna a emancipovaná Američanka sa ako jedna z prvých hollywoodskych scenáristiek dokázala šikovne pohybovať v priestore vyhradenom pre opačné pohlavie. Skvelá rozprávačka a nešťastná manželka nastavila zrkadlo vtedajšej hedonistickej spoločnosti aj prostredníctvom svojho najznámejšieho diela Páni majú radšej blondínky. Kontroverzný román o rozmarnej zlatokopke Lorelei Leeovej sa zakrátko dočkal pokračovania a dnes sa už názvy jej kníh často používajú aj ako bonmot: Páni majú radšej blondínky, ale ženia sa s brunetkami. Rovnako zľudoveli niektoré hlášky vypočítavej plavovlasej hrdinky: „Bozk na ruku môže byť veľmi príjemný, ale diamantový a zafírový náramok vydrží navždy.“
Vrodený talent
Americká scenáristka a spisovateľka Anita Loosová prišla na svet 26. apríla 1889 v meste Mount Shasta v Kalifornii. Jej otec Richard Beers Loos bol novinárom a majiteľom vydavateľstva, kde pracovala aj Anitina mama Minerva. V roku 1892 sa rodina presťahovala do San Francisca a k písaniu čoraz viac inklinovala aj dcéra novinárov, ktorá mala ešte dvoch súrodencov. Okrem prvých literárnych počinov začala Anita so sestrou Gladys účinkovať v divadle, čím vypomáhali rodinnému rozpočtu. Vydavateľstvo krachovalo, otec čoraz viac siahal po alkohole, ale svoju talentovanú dcéru na rozdiel od mamy v jej spisovateľskej kariére podporoval.
Najprv sa pokúšala po skončení strednej školy písať novinové články o živote smotánky, ale postupne začala tvoriť vlastné scenáre. V roku 1912, ako 23-ročná, sa stala prvou ženskou scenáristkou v Hollywoode. V tom istom roku už jej meno stálo v titulkoch krátkeho nemého filmu The New York Hat, kde si hlavnú úlohu zahrala jedna z najslávnejších herečiek nemého filmu – vtedy dvadsaťročná Mary Pickfordová.
Po boku záletníka
O Anitinu prácu bol čoraz väčší záujem a chcela sa presťahovať do Hollywoodu. Matke sa tento nápad nepozdával, dcéra však zareagovala po svojom. V roku 1915 sa vydala za Franka Pallmu, chudobného dirigentovho syna. Veľmi rýchlo pochopila, že takéto unáhlené kroky sa nevyplácajú, a po pol roku spolužitia sa vrátila do rodičovského domu. Rozviedla sa a naplno pokračovala v tom, čo sa jej darilo – v písaní.
Do roku 1920 podľa jej scenárov v Hollywoode natočili deväťdesiat filmových titulov. Jedným z najslávnejších bol veľkofilm z roku 1916 s názvom Intolerancia, ktorý režíroval David Wark Griffith. Samozrejme, väčšinou išlo o krátke snímky, ale úspech na poli scenáristiky dovtedy žiadna žena nezožala. To sa začalo postupne meniť, na scéne sa o pár rokov objavila napríklad úspešná autorka Frances Marionová.
Drobná tmavovláska začala spolupracovať s hercom, scenáristom a producentom Johnom Emersonom. Priťahoval ju, ale on ju vopred varoval, že žiadnej žene nebol verný. Lenže Loosová nebola obyčajné dievča. Iste, v Hollywoode boli atraktívnejšie krásky, ktoré si mužov omotávali okolo prsta svojimi vnadami, ale verila, že jej inteligencia mu všetko vynahradí.
O pätnásť rokov starší Emerson sa stal jej manželom 15. júna 1919. Neskôr ich komplikovaný vzťah komentovala slovami: „Zamerala som sa na muža s rozumom, ktorého by som mohla obdivovať. Aké strašné však bolo sklamanie, keď som zistila, že som múdrejšia ako on.“
Biblia zlatokopiek?
„Vždy hovorím, že dievča nikdy nevyzerá tak dobre ako na palube parníka alebo dokonca jachty,“ znie známa hláška hlavnej hrdinky románu Páni majú radšej blondínky: Intímny denník profesionálnej dámy.
Príbeh plavovlasej Lorelei, ktorá sa šikovne pohybuje v luxusnej spoločnosti medzi bohatými mužmi a nastavuje zrkadlo pôžitkárskej americkej spoločnosti, vzbudil v tom čase pohoršenie aj obdiv. Loosovú na jeho napísanie inšpirovali skúsenosti s mužmi, ktorí sa celkom inak správali k pôvabným blondínkam: ochotne im nosili kufre, otvárali dvere, platili drahé večere a šperky. Anite ako brunetke sa toľkej pozornosti nedostávalo, podobne ako jej románovej hrdinke Dorothy, vnímavej a inteligentnej tmavovláske, ktorá bola opakom svojej priateľky Lorelei.
Anita v románe písala o milostných témach, vzťahoch a ľahkej morálke s vtipom a ľahkosťou. Najprv príbeh v roku 1925 vychádzal ako seriál v ženskom časopise Harper’s Bazaar, až o rok neskôr sa objavil v knižnej podobe. V tom čase vyšiel aj slávny román Veľký Gatsby Francisa Scotta Fitzgeralda, ktorý patril medzi prvých obdivovateľov Loosovej literárneho počinu.
Napriek kontroverzným ohlasom knihu v roku 1928 sfilmovali, ale oveľa väčší úspech zožala muzikálová verzia z roku 1958 v hlavnej úlohe s Marilyn Monroe. Tmavovlasú Dorothy stvárnila Jane Russellová.
Knižná predloha sa dočkala prekladu do štrnástich jazykov. „Keď sa dostala do Ruska, sovietske úrady ju prijali ako dôkaz vykorisťovania bezmocných blondínok predátorskými magnátmi kapitalistického systému. Rusi so svojou prirodzenou láskou k smútku zbavili román Páni majú radšej blondínky všetkej zábavy a zápletka, ktorú odhalili, bola hrozivá,“ komentovala Loosová, ktorej v roku 1928 vyšlo pokračovanie príbehu s názvom Ale páni sa ženia s brunetkami. Jeho hlavnou postavou je talentovaná a nezávislá tmavovláska Dorothy.
Rozviesť sa nestihla
V pracovnej oblasti sa Anite darilo, v osobnom živote to bolo ťažšie. Emerson ju presvedčil, že si raz za týždeň potrebuje dať pauzu od manželstva, a v týchto dňoch sa stretával s mladšími ženami. Loosová o jeho neverách vedela a našla si vlastnú spoločnosť. Začala navštevovať aj Harlem, kde spoznala afroamerickú kultúru. Chcela sa rozviesť, ale s tým záletník nesúhlasil, trval na formálnom zachovaní manželstva.
Z času na čas cestovali do Európy, menili domy a Emersonove posledné roky života poznačila duševná choroba. Napriek nezhodám a oddeleným životom sa Anita so svojím bratom Cliffordom o neho starala. V sanatóriu sa liečil na schizofréniu a jeho stav sa postupne zlepšoval. Lenže Loosová prišla na to, že ju okrádal a peniaze z jej účtu si prevádzal na svoj. Trvala na rozvode, a hoci nakoniec súhlasil, nikdy k nemu nedošlo. Zostali manželmi až do Emersonovej smrti 7. marca 1956.
„Správal sa ku mne bezohľadne, privlastnil si moju prácu a všetky moje zárobky,“ komentovala neskôr svoj zväzok. Najviac si pochvaľovala, že ju jej manžel oslobodil: „Nechal mi plnú slobodu vybrať si vlastnú spoločnosť.“
Medzi jej blízkych priateľov patril aj herec a scenárista Wilson Mizner, známy divokým spôsobom života aj výrokom: „Buď milý k ľuďom cestou hore, pretože tých istých ľudí stretneš aj cestou dole.“ Príliš však holdoval alkoholu a ópiu. Najfascinujúcejší štvanec v Amerike, ako ho Anita opísala, zomrel 3. apríla 1932. Stal sa inšpiráciou pre hlavnú postavu Blackieho Northona v hudobno-dramatickom filme z roku 1936 San Francisco, ktorú stvárnil Clark Gable. Za svoj počin získala Loosová so spoluautorom Robertom E. Hopkinsom nomináciu na Oscara za najlepší pôvodný scenár.
Emancipovaná rozprávačka
Anita bola v Amerike v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia prototypom modernej emancipovanej ženy. Pripojila sa k skupine okolo feministky Ruth Haleovej, zakladateľky organizácie s názvom Lucy Stone League, ktorá bojovala za používanie dievčenských priezvisk aj po sobáši. „Moje meno je symbolom mojej identity a nesmie sa stratiť,“ znelo ich motto. Skupina sa nazvala po Lucy Stoneovej, prvej vydatej žene v Spojených štátoch amerických, ktorá aj po svadbe v roku 1855 nosila svoje rodné meno. Aj autorka románu Páni majú radšej blondínky zostala pri rodnom priezvisku.
FOTO V GALÉRII
Dlhé desaťročia písala scenáre aj články do ženských časopisov. V roku 1981 dostala pľúcnu infekciu a 18. augusta 1981 zomrela v manhattanskej nemocnici na srdcový infarkt. Mala 93 rokov a životopisec Gary Carey jej prácu komentoval slovami: „Bola rodená rozprávačka, ktorá dokázala dokonale pretvoriť stretnutie zo skutočného života na zábavnú anekdotu.“