Erich Maria Remarque sa narodil v nemeckom Osnabrücku pred stodvadsiatimi rokmi. V matrike ho nájdeme pod menom Erich Paul Remark. Mal sa stať učiteľom. V Európe sa však rozhorela vojna. Nazvali ju Veľkou, netušiac, že ešte v tom istom storočí sa rozpúta na Zemi väčšie peklo. Dnes jej hovoríme prvá svetová.

Na fronte

Osemnásťročný Erich narukoval a po polročnom výcviku nasadili jeho pluk na západnom fronte. Napriek tomu, že v prvej línii pobudol len jeden a pol mesiaca, vrylo sa do jeho pamäti svišťanie guliek, výbuchy granátov, mŕtvi s očami otvorenými k nebu, roztrhané telá rozhádzané v zákopoch, pach krvi, zúfalstvo a strach, ktorý velil vystreliť skôr ako nepriateľ alebo mu vraziť bodák do hrude či do brucha a zachrániť si tak vlastný život, hoci len na pár minút.

„Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia,“ vkladá slová do úst Paula Bäumera, hlavného hrdinu románu Na západe nič nové. „Vidím, ako sa proti sebe ženú národy, ktoré sa mlčky, nevedome, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím, že najmúdrejšie mozgy sveta vynachádzajú zbrane, aby sa to všetko robilo ešte rafinovanejšie a trvalo to ešte dlhšie.“

V posledný júlový deň roku 1917 ho zasiahli črepiny šrapnela do nohy, ramena a krku. Vo vojenskej nemocnici spoznáva iné peklo. Najrýchlejším „ošetrením“ bola amputácia nôh či rúk, keďže na dlhé liečenie nebolo času ani liekov a z bojísk privážali stovky ďalších, ktorým osud oddialil odchod do večnosti.

Remarque mal šťastie. Zo zranení sa vystrábil a po návrate k jednotke ju už nestihli poslať na ďalšie jatky. Bolo podpísané prímerie. Vyzliekol uniformu, no doma ho už nečakala milovaná matka. Podľahla rakovine. Pretĺkal sa životom ako bez cieľa. Bol učiteľom, účtovníkom, predavačom náhrobných kameňov, obchodným cestujúcim, organistom a napokon redaktorom, keď dokončil štúdiá na univerzite v Münstri. Úloha divadelného kritika ho priviedla do spoločnosti zaujímavých ľudí i krásnych žien, čo bola preňho znamenitá škola pre ďalšie vzťahy. Začal sa podpisovať ako Erich Maria Remarque z úcty k matke a k rodovým koreňom, ktoré siahajú do francúzskeho Alsaska.

Z redaktora spisovateľská hviezda

Pri milostných avantúrach dostal do postele Edithu Doerryovú, dcéru vydavateľa časopisu Sport im Bild. Vďaka nej sa sťahoval do Berlína. Patrilo by sa Edithe odvďačiť za skvelé miesto, no on sa vrhol do bujarého života nemeckej metropoly. Nádejná svokra nečakala, videla, že život s donchuanom by bol pre dcéru trýzňou, a radšej ju odpratala do zahraničia.

Mladého elegána to netrápilo. Cestu mu skrížila herečka Jutta Ilse Zambonová, ktorá napriek 24 rokom už mala za sebou jedno skrachované manželstvo. V roku 1925 bola svadba. Ani tentoraz nemala láska dlhé trvanie. Ericha čoraz viac deprimovala samoľúbosť mladej ženy, ktorá mu nedokázala vytvoriť skutočný domov. Navyše ho bezočivo podvádzala a ponižovala. Duševnú bolesť „liečil“ alkoholom a odpúšťal jej neveru v márnej nádeji, že sa zmení. Po necelých piatich rokoch sa rozviedli.

Svojmu zamestnávateľovi ponúkol román Na západe nič nové. Nepochodil. Ľudia vraj nemajú záujem čítať o vojne. Remarque bol iného názoru a obrátil sa na konkurenčné noviny Vossische Zeitung, ktoré na jeseň 1928 uverejňovali román na pokračovanie. Vzápätí sa objavil na pultoch kníhkupectiev. Stretol sa s čitateľským úspechom - okamžitým a triumfálnym. Počas roka ho preložili do vyše dvadsiatich jazykov, predalo sa viac ako tri a pol milióna výtlačkov a v Hollywoode sa zrodil film ocenený dvoma Oscarmi.

Z tuctového redaktora, ktorého meno poznalo len blízke okolie, sa z noci na ráno stala spisovateľská hviezda, ktorá mala dôvod vymetať berlínske bary. Samozrejme, od zamestnávateľa dostal výpoveď, čo ho však nevzrušovalo. Napriek rôznorodej kritike sa Remarque mohol vydať na dráhu profesionálneho spisovateľa.

Útek v poslednej chvíli

Vrátil sa do rodného Osnabrücku, kde našiel pokoj na napísanie románu Cesta späť - voľného pokračovania úspešného diela. Jeho nadšenie zmrazil nástup Hitlera k moci. K prvým führerovým krokom patril zákaz oboch Remarquových kníh a ich verejné pálenie. Nacistom neboli po chuti pacifistické myšlienky, autora označili za Žida s menom Kramer (jeho pôvodné priezvisko odzadu), ktorý vraj na fronte nikdy nebol a všetko si vymyslel, aby zhanobil udatnosť a hrdosť nemeckého vojaka. Gestapo naňho vydalo zatykač.

Našťastie, mal priateľov, ktorí ho varovali, a doslova v hodine dvanástej utiekol do Švajčiarska. Usadil sa vo vile na brehu jazera Maggiore, v ktorej našli útočisko jeho krajania s podobným osudom. Na druhej strane si neodoprel luxus - pred vilou parkoval jeden z najdrahších modelov Lancie, užíval si pozornosť žien a obchodoval s umeleckými predmetmi. V jeho zbierke sa vynímali obrazy van Gogha, Rubensa, Cézanna a ďalších maliarskych géniov. Údajne od samotného Göringa dostal ponuku na návrat do vlasti a kreslo ministra kultúry. Odmietol. Dobre vedel, aké „kreslo“ by ho čakalo. Čitateľom ponúkol ďalší bestseller Traja kamaráti.

S Juttou, ktorá sa na jeho náklady liečila v Davose, sa v roku 1938 znova zosobášili. Nie z lásky, ale z rozumu či milosrdenstva. Vďaka tomu mohla Jutta zostať v emigrácii. Vo vile sa stretávala so sokyňami, blesky vrhala najmä na herečku Ruth Alba. V takých chvíľach dal Erich prednosť blízkemu baru a do stíchnutej vily sa vracal až neskoro v noci.

Istotu videl za Atlantikom

Štvrtého júla 1938 ho fašisti zbavili nemeckého občianstva a keď sa rozhoreli boje 2. svetovej vojny, Remarque sa už necítil bezpečne ani v neutrálnom Švajčiarsku. Rozhodol sa pre nový domov - USA.

Emigrantská púť sa stala námetom románov Víťazný oblúk, Noc v Lisabone, Zasľúbená krajina a Tiene v raji.

Ďaleko od blízkych, oddelený plameňmi vojny, nevedel, že keď sa nacistom nepodarilo vlákať do pasce jeho, po­mstili sa mu zavraždením sestry Elfriedy. Sudca Roland Freisler, Hitlerov šialený prívrženec, ju odsúdil na trest smrti krutým stredovekým spôsobom - sťatím. „Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí,“ vyhlásil pri vynesení rozsudku. Remarque sa o tejto vražde dozvedel až po vojne a statočnej sestre venoval román Iskra života.

V ústraní za Atlantikom Remarque žil pokojným životom. Nezaháľal. V roku 1941 mal premiéru film nakrútený po­dľa jeho románu Miluj blížneho svojho a písal román Čas žitia a čas umierania - príbeh nemeckého vojaka, ktorý nasadzoval život v mene ideí, o ktorých správnosti pochyboval.

Šarmantný spisovateľ sa stal obľúbeným v umeleckej smotánke. Bulvár prinášal správy o jeho vášnivých vzťahoch s hollywoodskymi hviezdami. Romániku s Marlene Dietrichovou dal nový rozmer herečkin prázdninový pobyt s jej milenkou - anglickou milionárkou Jo Carstairsovou. Po jej odchode Remarque chvíľu predýchaval šok, hľadal cestu späť, no ukázalo sa, že vzťah už nikdy nebude taký ako predtým.

Nobelovej ceny sa nedočkal

Remarque sa vrátil do povojnového Nemecka, stretol sa s otcom, no necítil sa tam doma. Dal prednosť Švajčiarsku. K čitateľom sa dostali jeho ďalšie romány Čierny obelisk a Nebo nepozná obľúbencov, ktorým nechýba napínavý dej a nekompromisný protivojnový či antifašistický postoj, ale ani esencia vtipných pasáží, porovnaní či dialógov. O jeho prózy mali záujem filmoví tvorcovia a vo filme Čas žitia a čas umierania si dokonca sám zahral profesora Pohlmanna.

Remarqua dvakrát navrhli na Nobelovu cenu za literatúru, no komisia uprednostnila iných. Aj takých, ktorých mená po rokoch zapadli prachom zabudnutia. V roku 1957 sa s Juttou opäť rozviedli a posledné roky prežil vo zväzku s Pau­lette Goddardovou, medzi ktorej predošlými manželmi nájdeme aj meno Charlie Chaplin. To už mal za sebou srdcové infarkty, ktoré sa spolu so silnou cukrovkou a s inými chorobami podpísali pod jeho smrť v roku 1970 vo veku 72 rokov.