Ladislav Švihran

Enver Hodža, jeho najvyšší predstaviteľ, sa pohádal s každým - nielen s kapitalistickým svetom, ale i s bratským Sovietskym zväzom a Čínou. Uzavrel sa pred všetkými a spel k socializmu vlastnou cestou, ale k rovnakým, ba ešte horším výsledkom.

Nebol proletár, ktorý si ťažko kliesni cestu životom a zažije množstvo ústrkov. Pochádzal z bohatej kupeckej moslimskej rodiny, študoval na francúzskom gymnáziu a bol vynikajúci študent. Už vtedy privoňal k marxizmu. Dostal sa mu do rúk Manifest komunistickej strany, zaujalo ho obdobie Francúzskej revolúcie, nadchol sa Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou. Mohol tiahnuť do boja.

Hodža tiahol do boja už ako šestnásťročný. Viedol študentov v odpore proti predsedovi vlády Ahmetovi Zogovi, ktorý si uzurpoval moc v krajine, odkláňal sa od tradičného spojenectva s Juhosláviou a zbližoval sa s Benitom Mussolinim. Vojaci rozprášili študentov, ale Hodža si na celý život vydobyl slávu nebojácneho zástancu slobody a práv albánskeho ľudu.

Potom odišiel na štúdiá do Francúzska, no akosi sa mu nedarilo. Vystriedal niekoľko vysokých škôl, medzi nimi aj slávnu Sorbonnu v Paríži. Tam sa však utužil vo svojom komunistickom presvedčení. V roku 1940 založil Komunistickú stranu Albánska.

Keď talianske fašistické vojská obsadili Albánsko, Hodža organizoval ozbrojený odboj. V partizánskych oddieloch zhromaždil približne 70-tisíc ľudí. Občas pripravovali i spoločné akcie s juhoslovanskými partizánmi. Keď v októbri 1944 okupanti odtiahli, v Albánsku vznikla dočasná vláda. Hodža z nej vyhodil nekomunistov, stal sa predsedom a zároveň ministrom obrany. Neskôr prevzal aj funkciu ministra zahraničia.

Enver Hodža sa niekoľko ráz stretol so sovietskym vodcom Stalinom. Prvý raz to bolo v júli 1947. Hodža na ten deň s láskou spomínal: „Radosť mojich kamarátov a moja, že sme boli vymenovaní ústredným výborom strany, aby sme šli do Moskvy, kde by sme sa stretli s veľkým Stalinom, bola neopísateľná.“ A pokračoval v podobnom duchu: „Odkedy sme sa oboznámili s marxisticko-leninskou teóriou, vždy sme snívali, vo dne v noci, o takom stretnutí.“

Aj Stalin vysoko uznával Hodžu. Veď tento učenlivý žiak sa vyhýbal všetkým nástrahám, ktoré číhali na mladé, rozvíjajúce sa ľudovodemokratické štáty. Odkláňala sa Juhoslávia od línie vytýčenej súdruhom Stalinom? Už v roku 1948 s ňou prerušil styky. Potieral súdruh Stalin náboženstvo? Hodža dal pozatvárať všetky kostoly a mešity v krajine, kňazov poslal do výroby. Pýšil sa tým, že Albánsko je jediná ateistická krajina na svete. Budoval Sovietsky zväz ťažký priemysel? Robilo tak aj Albánsko. Bol Sovietsky zväz sebestačná krajina? Musí byť aj Albánsko.

Hodža prevzal i Stalinove metódy násilia. Násilím poštátňoval podniky, násilím naháňal do jednotných roľníckych družstiev, násilím odoberal veriacim kostoly. Za vlády komunistov bolo v malom Albánsku 48 pracovných táborov a v nich takmer 40-tisíc väzňov. Ďalších vyše 30-tisíc držali vo väzniciach. Tisícky z nich popravili alebo umreli inou smrťou. Ich rodinných príslušníkov posielali do odľahlých častí krajiny.

Zomrel súdruh Stalin - akoby zhaslo slnko. Albánsko neudržiavalo styky s kapitalistickými krajinami, no postupne sa zriekalo aj priateľstva so socialistickými. Hodža pokladal Nikitu Chruščova za revizionistu. Ešte aj na medzinárodnej porade komunistov v novembri 1960 v Moskve napadol jeho politiku. Vyhlásil: „Odmietnime revizionistické tézy 20. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a antimarxistický postoj Chruščovovej skupiny! Podporme marxizmus-leninizmus!“ Vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Albánskom postupne ochladli. O rok ich celkom prerušili.

Hodža sa orientoval na pravovernejších. Pravovernejší boli čínski súdruhovia. Pomohli Albánsku aj hospodársky. Lenže i oni potom prepadli revizionizmu a Hodža i na nich zanevrel. Kto zvyšoval? Kórejskí, vietnamskí, laoskí, kambodžskí komunisti... Lenže ako rozvíjať spoluprácu s takými vzdialenými krajinami? A, navyše, takými chudobnými? Mohli si byť príbuzné iba ideovo. Potom nasledovala invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a Hodža vyhlásil, že jeho krajina z nej vystupuje. Tak sa Albánci uzavreli do seba.

Je pravda, krátko po vojne sa zaostalé Albánsko rozvíjalo. Podarilo sa odstrániť negramotnosť, pozdvihla sa úroveň poľnohospodárstva, rozvíjal sa priemysel. Albánsko sa stalo členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci i Varšavského paktu. Potom nasledoval pád dolu. No Hodža svojej ideológii zostal verný až do posledných chvíľ. Ba bol presvedčený, že Albánsko je jedinou socialistickou krajinou na svete.

V izolovanej, uzavretej krajine mohol jej vládca vládnuť, ako sa mu zachcelo. Na koho padlo najmenšie podozrenie, ba nijaké ani nemuselo, jeho ruka trestala. Podľa Stalinovho vzoru. Za prvé štyri roky Hodžovho režimu sa obeťou násilia stalo viac Albáncov ako za päť rokov fašistickej a nacistickej okupácie. Za to obdobie popravili v neveľkom Albánsku s počtom 1,1 milióna obyvateľov 10-tisíc ľudí a 100-tisíc uväznili.

Už v roku 1948 sa obeťou čistiek stali aj najvyšší stranícki funkcionári. Po roztržke s Juhosláviou sa Hodža zbavil ministra vnútra Kociho Xoxeho. Obvinili ho, že je „juhoslovanský agent, nositeľ antisovietizmu a iniciátor chystaného puču proti Hodžovi“. Zakrátko ho popravili. Podobný osud stihol členku politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Albánska Liru Gegovú a jej manžela generála Daliho Ndreuema. Nepriamo im prišili špionáž v prospech Juhoslávie. Gegovú údajne popravili tehotnú.

Obete si vyžiadala aj roztržka so Sovietskym zväzom. Zakamuflovali ich však pestrým výberom údajných previnení, aby účinok na masy bol presvedčivejší. Veliteľa albánskeho námorníctva Temea Sejku a bývalého zástupcu v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci Tahira Dema obvinili zo zradcovstva „v súčinnosti s juhoslovanskými revizionistami, gréckymi monarchofašistami a americkým 6. loďstvom“. Až toľko nepriateľov číhalo na Albánsko. Podobne ako v ďalších krajinách, ktoré speli k socializmu.

Enver Hodža zomrel 11. apríla 1985. Na jeho poslednej ceste ho vyprevádzali plačúce masy. Jeho režim ešte pretrval, no potom sa s rachotom zosypal ako v iných socialistických krajinách. Predseda albánskej vlády a neskorší prezident Sali Berisha povedal o Hodžovi: „Hoci Európa mala vo svojej histórii veľa diktátorov a diktatúr, zachovala vo svojej pamäti dvoch najväčších - Adolfa Hitlera a Envera Hodžu.“

Keďže Hodža bol presvedčený, že jeho krajinu ohrozujú nepriatelia zo všetkých strán, nariadil stavať bunkre. Budovali ich všade - popri cestách, v horách, v záhradách, medzi hrobmi na cintoríne, na morskom pobreží. Ťažko povedať, koľko ich bolo. Niektoré údaje uvádzajú pol milióna, niektoré viac. Mali poslúžiť každému Albáncovi. Beda nepriateľovi, ktorý zaútočí! V každom okamihu mohol občan skočiť do bunkra s puškou v ruke a brániť svoju otčinu. Boli väčšie i menšie, pre jedného alebo dvoch strelcov.

Keď sa Hodža chcel presvedčiť, či odolajú paľbe, zavrel do jedného z nich konštruktéra, ktorý ich projektoval. Konštruktér prežil. Mnohé bunkre prežívajú dodnes. Bolo by príliš nákladné búrať ich. Niektoré slúžia ako turistická atrakcia, niektoré ako reštaurácie, niektoré ako chlievy pre prasce alebo ako verejný záchod.

Rozmaznaný chlapček z bohatej rodiny ponoril Albánsko do najtemnejšieho temna

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Klienti si už pár klikmi dokážu nájsť bývanie aj podľa vzdialenosti od práce

Výber pre vás

Rozmaznaný chlapček z bohatej rodiny ponoril Albánsko do najtemnejšieho temna

Súvisiace články

Kladivo na čarodejnice bola po Biblii najrozšírenejšia kniha. Tristo rokov upaľovali podľa nej

Nikdy v dejinách nepadlo do zajatia toľko vojakov ako v auguste 1941 v bitke o ukrajinské hlavné mesto