Bol obyčajný chudobný chlapec z&nbsp;dediny Kalinovka v&nbsp;Kurskej oblasti, ktorému by na prelome 19. a&nbsp;20 storočia nikto neveštil hviezdnu kariéru. Ako roľnícke dieťa okúsil ťažkú prácu, v&nbsp;dospelosti hľadal lepší život v&nbsp;Donbase, dokonca vraj uvažoval o&nbsp;emigrácii do USA. Prvá svetová vojna, na konci ktorej sa Ruskom prevalila revolučná vlna, všetko zmenila a&nbsp;z&nbsp;baníckeho predáka sa stal horlivý komisár Červenej armády. Pomáhal pri „očiste“ strany, napĺňal kvóty, koľko „nepriateľov ľudu“ poslať na smrť alebo do gulagov, v&nbsp;Kyjeve zachraňoval krachujúci komunistický aparát. Väčšina členov výboru strany skončila vo väzení alebo na popravisku. Neskôr sa pod jeho vedením – na základe paktu Molotov-Ribbentrop – Ukra­jina rozšírila o&nbsp;západné územia.

Po vpáde hitlerovských vojsk do Sovietskeho zväzu Chruščov, už člen politbyra, pôsobil ako komisár na viacerých frontoch. Historici mu pripisujú podiel na katastrofálnych porážkach v&nbsp;bojoch o&nbsp;Kyjev a&nbsp;Charkov. V&nbsp;stalingradskej bitke, vystrašený hnevom Stalina, išiel po boku veliteľa 62. armády generála Čujkova do prvých línií, aby povzbudil vojakov, ktorí mali minimálnu šancu prežiť. Bitka sa síce skončila víťazstvom Červenej armády a&nbsp;znamenala obrat vo vojne, ale aj pre nezmyselné rozkazy za cenu státisícov obetí. V&nbsp;roku 1944 sa stal predsedom Rady ministrov Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Jeho úlohou bolo postaviť zdevastovanú krajinu na nohy. Opäť ho čakal boj. Tentoraz s&nbsp;povsta­leckou armádou, ktorá požadovala samostatnosť Ukrajiny, ale i&nbsp;s&nbsp;neúrodou a&nbsp;hladomorom.

„Stalin je to najlepšie, čo ľudstvo má, pretože je nádejou, očakávaním, majákom, ktorý ukazuje cestu všetkému pokrokovému ľudstvu,“ hovoril Chruščov v&nbsp;roku 1937. O&nbsp;šestnásť rokov neskôr bolo všetko inak. V&nbsp;tvrdom politickom boji odstránil krvilačného Beriju, porazil Malenkova, Molotova a&nbsp;ďalších rivalov, ktorí sa nádejali, že zasadnú na uprázdnené vodcovské kreslo. Pamätným sa stalo Chruščovovo vystúpenie na XX. zjazde KSSZ 25. februára 1956, na ktorom odsúdil kult osobnosti a&nbsp;z&nbsp;neho plynúce zločiny. „V&nbsp;celom rade prípadov Stalin ukázal, že jeho netolerancia, brutalita a&nbsp;zneužívanie moci ho dostali na cestu represálií a&nbsp;fyzického vyhladzovania nielen skutočných nepriateľov, ale aj tých jednotlivcov, ktorí sa nedopustili žiadnych činov proti strane alebo sovietskej vláde,“ vyhlásil do ticha šokovaného publika. Otvorili sa brány gulagov, zmiernila sa cenzúra, k&nbsp;čitateľom sa legálne dostali diela Alexandra Solženicyna (Jeden deň Ivana Denisoviča), Borisa Pasternaka (Doktor Živago) a&nbsp;iných zakázaných autorov, o&nbsp;slovo sa hlásili avantgardní umelci. Chruščov bol prostý človek, nemal cit pre umenie. Keď 1. decembra 1962 navštívil galériu Manéž, vybuchol hnevom a&nbsp;na adresu jedného obrazu povedal, že je to „psie hovno“ a&nbsp;že „somár by dokázal namazať krajší obraz svojím chvostom“. V&nbsp;dielach videl zneváženie tvárí sovietskych ľudí. Hoci vládny denník Pravda zverejnil výzvu na očistu umenia, aféra utíchla a&nbsp;žiaden z&nbsp;umelcov nebol perzekvovaný. Dokonca jeden z&nbsp;jeho kritikov sochár Ernst Neizvestnyj je autor čierno-bieleho pamätníka na Chruščovovom hrobe. Veľkú nádej vkladal do budovania agrokomplexov a&nbsp;pestovania kukurice, do ktorej sa priam zamiloval. Vzor videl vo veľkých farmách v&nbsp;americkom štáte Iowa. Pokus o&nbsp;premenu ukrajinských černozemí i&nbsp;kazašských a&nbsp;západosibírskych celín na obrovské lány bol spočiatku úspešný, no napokon nedopadol podľa predstáv. Problémom boli klimatické podmienky, nadmerné používanie umelých hnojív, ale aj slabá pracovná morálka, zlé riadenie či falšovanie údajov o&nbsp;výške úrody.

Chruščov veril, že komunistickú ideológiu sa podarí presadiť na celom svete. Samozrejme, pod vedením Moskvy. Na XXII. zjazde strany v&nbsp;roku 1961 sebavedomo vyhlásil, že „súčasná generácia sovietskeho ľudu bude žiť v&nbsp;komunizme“. Historickým medzníkom sa mal stať rok 1980. Dosiahol však pravý opak. Podarilo sa mu síce zmieriť s&nbsp;juhoslovanským lídrom Josipom Brozom Titom, ale s&nbsp;jeho krokmi nesúhlasili súdruhovia v&nbsp;Albánsku a&nbsp;predovšetkým v&nbsp;najľudnatejšej krajine sveta – Číne – vedenej silným konkurentom Mao Ce-tungom. V&nbsp;čase studenej vojny sa Chruščov stretol s&nbsp;americkými prezidentmi Eisenhowerom a&nbsp;Kennedym a&nbsp;podpísal dohodu o&nbsp;zákaze skúšok jadrových zbraní. Do jeho éry spadá víťazstvo Fidela Castra na Kube, ktorého sa rozhodol podporiť rozmiestnením jadrových striel na ostrove v&nbsp;bezprostrednej blízkosti USA. Kubánsku krízu, ktorá bola takmer iskierkou na vypuknutie tretej svetovej vojny s&nbsp;nedozernými následkami, sa našťastie podarilo zažehnať. Na čele krajiny stál aj v&nbsp;období potlačenia revolučného vrenia v&nbsp;Poľsku a&nbsp;Maďarsku či výstavby Berlínskeho múru.

Američanov šokoval, keď 15. septembra 1959 priletel do Washingtonu v&nbsp;novom Tu-114. Ešte síce nebolo v&nbsp;sériovej výrobe, no Chruščov sa 85-tonovým kolosom s&nbsp;rozpätím krídel vyše 50 metrov chcel v&nbsp;zámorí pochváliť. Letiskový personál vtedy musel riešiť vážny problém, ako dostať pasažierov z&nbsp;lietadla. Nemali totiž schodíky, ktoré by siahali až k&nbsp;dverám ruského obra. „Bol nevzdelaný, nekultúrny, svojský,“ vyjadril sa na adresu svojho chlebodarcu tlmočník Viktor Suchodrjov. Podľa jeho slov sa dopustil mnohých prešľapov, čo vychádzalo z&nbsp;bezprostrednej ľudovej povahy. „Pracujete lepšie ako my, ste bohatší, budeme sa od vás učiť,“ povedal na stretnutí s&nbsp;americkými študentmi a&nbsp;dodal:&nbsp;„Naučíme sa všetko, budeme pracovať lepšie a&nbsp;predbehneme vás. Ak sa k&nbsp;nám nepridáte, nepresadnete do socialistického vlaku, povieme vám dovidenia.“ Na oficiálnom bankete vypil vodu, ktorá bola určená na umytie mastných prstov po konzumácii pečených prepelíc. Okrem nadšenia pre kukuricu si domov odniesol poznatok, aké výhodné sú igelitové obrusy, ktoré sa stali hitom v&nbsp;sovietskych závodných jedálňach.

Neubránil sa praktikám neobmedzeného vládcu. Výsledkom bolo svojvoľné darovanie ruského polostrova Krym Ukrajine, obnovenie trestu smrti pre „lupičov socialistického majetku“, zásahy proti cirkvi či streľba do protestujúcich robotníkov v&nbsp;juhoruskom Novočerkassku, ktorá si vyžiadala 26 mŕtvych. Ďalších 116 demonštrantov postavili pred súd, ktorý nad siedmimi z&nbsp;nich vyriekol ortieľ smrti. Chruščov si nedával servítku pred ústa. Legendárnym sa stalo vystúpenie na pôde OSN v&nbsp;októbri 1960, keď si nabitý emóciami vyzul topánku a&nbsp;počas prejavu ňou búchal po rečníckom pulte. Rozčúlil ho šéf filipínskej delegácie Lorenzo Sumulongo, ktorý obvinil Sovietov, že na jednej strane odsudzujú kolonializmus a&nbsp;na druhej strane ovládajú východnú Európu. Nikita ho v&nbsp;hneve označil za hlúpeho poskoka a&nbsp;lokaja imperialistov. Podľa vyjadrenia jeho syna Sergeja si vraj otec „iba z&nbsp;topánky vytriasal kamienok“. Chruščov vyvíjal tiež tlak na sovietskych vedcov a&nbsp;technikov, čím dosiahol aj prestížny let Jurija Alexejeviča Gagarina do vesmíru v&nbsp;apríli 1961.

Za jeho pôsobenia na vrcholnej pozícii sa príležitostí chytali komsomolci. Z&nbsp;redaktora Dmitrija Šepilova sa stal minister zahraničných vecí, ale keď bez súhlasu poskytol interview americkému periodiku, Chruščov mu ho doslova obúchal o&nbsp;hlavu. KGB dal do rúk Alexandra Šeljepina a&nbsp;Vladimira Semičastného. Nebol to dobrý výber. Šeljepinovi, ktorého vnímal ako následníka, chýbal v&nbsp;životopise dôležitý údaj: „Viedol oblastnú stranícku organizáciu.“ V&nbsp;snahe zachrániť situáciu mu ponúkol post šéfa leningradskej organizácie strany, no urazený „princ“ to bral ako odstavenie od moci a&nbsp;so Semičastným sa pridal na stranu rebelov na čele s&nbsp;Leonidom Iľjičom&nbsp;Brežnevom. Koncom augusta 1964 navštívil Chruščov Československo. Pri tejto príležitosti prevzal z&nbsp;rúk vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného najvyššie československé vyznamenanie Rad bieleho leva I. triedy. Zúčastnil sa na oslavách 20. výročia SNP, ktoré boli spojené s&nbsp;veľkým leteckým dňom na Sliači. Sprevádzal ho vtedajší šéf slovenských komunistov Alexander Dubček. V&nbsp;sliačskych kúpeľoch mu na večeru ponúkli pstruhy z&nbsp;rybníkov v&nbsp;Kláštore pod Znievom, ale on zvolil zábavu pri dobrej živánskej, ktorú ochutnal tri roky predtým v&nbsp;Smoleniciach, kde sa zastavil cestou na stretnutie s&nbsp;Johnom F. Kennedym vo Viedni. Návšteva Československa bola jeho posledná zahraničná cesta. O&nbsp;mesiac neskôr, počas dovolenky v&nbsp;prímorskom letovisku Picunda, sa v&nbsp;Moskve zišlo tvrdé jadro politbyra. Chruščov tušil, že je zle. Na letisku naňho čakal Semičastnyj so zachmúrenou tvárou. Zmohol sa len na vetu: „Čakajú na vás.“

Politbyro Chruščovovi 14. októbra 1964&nbsp;odporučilo, aby si viac všímal svoj zdravotný stav a&nbsp;že jeho odchod z&nbsp;politiky bude to najlepšie, čo môže pre vlasť urobiť. Nepomohli mu tri hviezdy Hrdinu socialistickej práce, hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu, sedem Leninových radov ani množstvo ďalších vyznamenaní. „Vyhodili ma,“ reagoval po vynesení ortieľa, „ale aspoň som dosiahol to, že sa tak stalo hlasovaním.“ Vyčítali mu buržoázne zmýšľanie a&nbsp;uponáhľané riešenia. V&nbsp;skutočnosti sa báli jeho reforiem, ktoré sa síce často nestretli s&nbsp;úspechom, ale podriadení súdruhovia ľahko mohli prísť o&nbsp;lukratívne posty. Dvere na výslnie sa otvorili Brežnevovi. Politbyro si netrúflo Chruščova fyzicky zlikvidovať, hoci v&nbsp;zákulisí sa hovorilo i&nbsp;o&nbsp;takomto riešení. Novým sovietskym vládcom stačilo, že ho poslali na prísne stráženú daču, kde upadal do zabudnutia. Ani priatelia, ktorých pokladal za najvernejších, sa neodvažovali navštíviť ho. Na magnetofónovú pásku nahrával spomienky, ktoré sa synovi Sergejovi podarilo prepašovať na Západ. Posledných sedem rokov prežil v&nbsp;depresívnom prostredí a&nbsp;zomrel na infarkt 11. septembra 1971.

Rusi najviac vyčítajú Chruščovovi darovanie Krymu Ukrajine. „Tá myšlienka v&nbsp;ňom dozrela pred mojimi očami, keď som tam s&nbsp;ním bola na dovolenke,“ spomínala jeho dcéra Rada. „Z&nbsp;detstva som si Krym pamätala ako rozkvitnutý sad. Osem rokov po vojne bol pustý a&nbsp;vyprahnutý. Namiesto vysídlených Tatárov sa na poliach plahočili kolonisti z&nbsp;centrálneho Ruska. Keď sme sa zastavili, všetci sa okolo neho zhŕkli. Nikita Sergejevič, zle sa nám vodí, zemiaky tu nerastú – sťažovali sa. A&nbsp;tam zemiaky skutočne nerastú. To je iná klíma, iná pôda. Tam treba pestovať vinič, kukuricu. Otec bol taký rozrušený, že sa nevrátil na daču, ale letel priamo do Kyjeva na poradu o&nbsp;poľnohospodárstve. Navrhol, že Krym by mal pripadnúť Ukrajine, lebo Ukrajinci vedia, čo a&nbsp;ako pestovať v&nbsp;južných oblastiach a&nbsp;ako sa má zavlažovať.“ Sestrine slová doplnil Sergej Chruščov: „V&nbsp;tom čase sa začali budovať kanály z&nbsp;Volgy na Krym i&nbsp;do Doneckej panvy a&nbsp;z&nbsp;hospodárskeho hľadiska bolo rozumnejšie, aby sa tým nezaoberali dve republiky. Nik nerátal s&nbsp;tým, že sa raz Sovietsky zväz rozpadne, že Rusko a&nbsp;Ukrajinu rozdelí štátna hranica.“

Nikita Sergejevič Chruščov sa oženil ako 20-ročný, ale jeho manželka Efrosina Ivanovna zomrela v&nbsp;roku 1920 na týfus. Spoločne mali dcéru Júliu, ktorá bola manželkou Viktora P. Gontara, riaditeľa kyjevskej opery, a&nbsp;syna Leonida, ktorý zahynul ako pilot v&nbsp;druhej svetovej vojne. Niektoré špekulatívne zdroje však tvrdia, že Leo­nid sa dostal do zajatia a&nbsp;spolupracoval s&nbsp;Nemcami. Keď sa vrátil na sovietsku stranu, odsúdili ho ako zradcu na trest smrti. Nepomohlo vraj ani otcovo orodovanie u&nbsp;Stalina. Práve to údajne naštrbilo Chruščovov vzťah k&nbsp;Stalinovi a&nbsp;bolo impulzom pre verejné odsúdenie stalinizmu po smrti vodcu. V&nbsp;polovici roka 1943&nbsp;Leonido­vu manželku Ljubu poslali za špionáž do gulagu, jej syna Tolju umiestnili do sirotinca a&nbsp;malú Júliu si osvojili starí rodičia.

Historické foto s Nikitom Chruščovom v GALÉRII

Druhé manželstvo so slobodnou mamičkou Marusjou bolo krátke, ale po rozchode jej údajne neprestal pomáhať. S&nbsp;treťou manželkou Ninou žil od roku 1922, sprevádzala ho na zahraničných cestách, hoci ich zväzok bol oficiálne zaregistrovaný až v&nbsp;roku 1965. Ich dcéra Rada bola redaktorka časopisu Veda a&nbsp;život a&nbsp;manželka šéfredaktora časopisu Izvestija Alexeja I. Adžubeja. Syn Sergej bol špecialista na raketové systémy a&nbsp;profesor, ktorý sa v&nbsp;roku 1991 rozhodol pre život v&nbsp;USA. Ďalšia Chruščo­vova dcéra Jelena bola vedecká pracovníčka. Text: Jozef Sliacky

Rozporuplný Nikita: Rusi mu nevedia odpustiť darovanie Krymu Ukrajine. Hrozila mu i likvidácia

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Rozporuplný Nikita: Rusi mu nevedia odpustiť darovanie Krymu Ukrajine. Hrozila mu i likvidácia

Súvisiace články

Sitno opradené povesťami: Najvyšší zo Štiavnických vrchov inšpiroval básnikov aj vedcov

Pacifistka: Pražská rodáčka dala košom Nobelovi, aj tak dostala Nobelovu cenu za mier

Hrdina Richard Levie srdce: Bol to zlý syn, zlý manžel, zlý človek, tvrdia historici

Beloch, ktorého milovali: David Livingstone zdvihol hlas proti krvavému obchodu s otrokmi

Pekelný lahar: Vriaca fontána ničí všetko pred sebou - ľudí, mestá aj vlaky

Mocných vždy lákali prachy: Uctievaný šerif Plummer sa spriahol s banditmi. Skončil na šibenici

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás