Vírus sa najprv objavil v Ázii. V modernom, prepojenom svete získal predtým nevídané možnosti rýchleho šírenia tisícky kilometrov, z jedného kontinentu na druhý. Ľuďom, ktorých nakazil, spôsoboval horúčku, kašeľ a nezriedka zápal pľúc. Mnohí ochoreli ľahko - iných však potrápil alebo dokonca zabil. Ako chorých pribúdalo, zatvárali sa školy a úrady, miestami aj fabriky. A médiá zásobovali vystrašenú populáciu hrozivými správami o státisícoch mŕtvych a katastrofických ekonomických škodách.

Písal sa rok 1889. Nastala prvá známa pandémia v histórii ľudstva.

Ak sa vám jej opis zdá povedomý, ste na správnej stope. Je pravdepodobné, že túto pandémiu spred 130 rokov spôsobil koronavírus. Nie presne ten istý, aký sa šíri dnes, ale jeho blízky príbuzný. Pandémia z roku 1889 je však v istom ohľade poučná. Ilustruje, ako by sme dopadli bez rúšok, lock­downov a očkovania - na očakávaný návrat do normálu by sme si počkali viac ako pol dekády.

„Demokratická“ nákaza

Prvý známy prípad nákazy zaznamenali v máji 1889. Vyskytol sa v stredoázijskom meste Bukchara na území vtedajšej Ruskej ríše (dnes patrí Uzbekistanu). Vírus sa tam dlho nezdržal. Na rozdiel od patogénov sužujúcich ľudí predtým sa mu otvorili dvere do sveta. „Vďaka“ novej sieti diaľkových železničných tratí sa začiatkom jesene objavil v Kyjeve a Petrohrade.

A odtiaľ sa krátko nato rozšíril do zvyšku Európy. V decembri už dorazil do USA a vo februári nasledujúceho roka páchal skazu v Južnej Amerike. Vo svete sa hovorilo o „ruskej chrípke“ - nemýľme si ju s inou pandémiou „ruskej chrípky“, ktorú v 70. rokoch 20. storočia spôsobil odlišný patogén -, v Rusku namiesto toho o „čínskej nádche“.

 

Protiepidemické opatrenia, aké zažívame dnes, v tom čase nepoznali. „Nenastal žiaden lockdown nariadený úradmi,“ hovorí dánsky historik Mathias Mølbak, „a tak sa nákaza šírila nekontrolovane.“ Veľké mestá ako Zürich a Berlín zakrátko hlásili, že ochorela tretina až polovica ich populácie. Odhady o celkovom počte nakazených hovoria prinajmenšom o 300 miliónoch, niektoré až o 900 miliónoch - to všetko v rámci svetovej populácie približne 1,5 miliardy ľudí.

Ochorenie sa nevyhýbalo ani bohatým, dokonca panovníkom. „Ruskú chrípku“ okrem iných prekonal britský premiér Robert Cecil, nemecký cisár Viliam II., ruský imperátor Alexander III., španielsky kráľ Alfonz XIII., ako aj francúzsky prezident Marie François Sadi Carnot. Iní šľachtici, napríklad nemecká cisárovná Augusta Sasko-Weimarská, mali menej šťastia a vírusu podľahli. Tento „demokratický“ charakter ochorenia si všimol aj vtedy 15-ročný Winston Churchill. Vystihol ho v krátkej básni: „Bohatí aj chudobní, mocní aj bezmocní, všetci dobre tie symptómy poznajú, a jeden ako druhý po nich k zemi klesajú.“

(Dez)informačné peklo

Vtedajší lekári boli pri pandémii bezradní. Keďže neexistovala žiadna štandardná liečba chrípky, ich odporúčania sa nezakladali na výskumoch. Išlo
v lepšom prípade o dohady, v horšom o hádanie. Niektorí napríklad verili, že z „ruskej chrípky“ sa možno vyliečiť užívaním chinínu a salicylátu sodného, ktoré len miernili horúčku. A britské úrady vydali oficiálne odporúčanie, aby chorí občania „zostali v posteli, držali sa v teple, pili brandy, užívali chinín a ópium a pravidelne dezinfikovali oblečenie a posteľné prestieradlá“.

Okrem lekárskych dohadov sa šírili rôzne „zaručené domácke metódy“, ako poraziť ochorenie. Mnohí ľudia si mysleli, že sa mu vyhnú, ak budú konzumovať ustrice alebo piť veľké dávky whisky. Iní uverili, že sa vyliečia pomocou teplého slaného roztoku alebo pomocou dostatočne dlhého pôstu vyhladujú horúčku. Šírili sa totiž nebezpečné návody, podľa ktorých ľudské telo nedokáže produkovať nadmerne veľa tepla, ak mu chýba energia zo stravy.

Zmätok panujúci v spoločnosti ešte zhoršili viacerí prominentní lekári ako napríklad profesori Viedenskej univerzity Hermann Nothnagel a Otto Kahler, ktorí spochybňovali, že ochorenie šíria ľudia. Zastávali totiž zastarané predstavy, podľa ktorých sa infekcie šíria pre „zlý vzduch“. Ten tentoraz vanul údajne z Číny a prinášal choroboplodné zárodky.

Prudké šírenie ochorenia, postihujúce v najväčšej miere pracovníkov železníc a pošty, napokon potvrdilo, že sa mýlili a „ruská chrípka“ sa skutočne prenáša medzi ľuďmi navzájom. No aj potom, ako sa potvrdila jej nákazlivosť, lekári nevedeli, ako presne sa šíri. Dohady pretrvávali roky, lenže ľudia hľadali odpovede hneď. A to prialo konšpiračným teóriám ako napríklad fáme, podľa ktorej ochorenie spôsobovalo svetlo z elektrických žiaroviek.

Bol to koronavírus?

Kým neskoršia španielska chrípka kosila starých aj mladých, v prípade pandémie „ruskej chrípky“ znamenala mladosť ochranu. „Na rozdiel od väčšiny epidémií chrípky, v tomto prípade zomierali predovšetkým starí ľudia,“ hovorí dánska epidemiologička Leone Simonsenová z Roskildskej univerzity.

Výskumníčka upozorňuje aj na ďalšie paralely medzi pandémiou z roku 1889 a tou súčasnou. Aj „ruská chrípka“ sa podľa nej spájala s výskytom neurologických symptómov. Tie sú bežné po infekciách spôsobených koronavírusmi, ale vzácne po infek­ciách spôsobených vírusmi chrípky. V prípade „ruskej chrípky“ sa v 90. rokoch 19. storočia hovorilo napríklad o „nervových invalidoch“, „pochrípkovej letargii“, „chrípkovej katalepsii“ či dokonca „hysterickej kóme“.

V prospech koronavírusu podľa Simonsenovej hovorí aj pozoruhodná zhoda. Od roku 1890 sa v prameňoch objavujú správy o dobytku s rovnakými symptómami, aké sužovali ľudí. „Od prepuknutia epidémie SARS v roku 2003 vieme, že koronavírusy sa dokážu preniesť zo zvierat na človeka, ktorého môžu ohroziť, pretože proti vírusu nemá imunitu,“ hovorí vedkyňa. SARS, čiže ťažký akútny respiračný syndróm, v rokoch 2002 až 2004 spôsobil smrť takmer 800 ľudí približne z 8-tisíc infikovaných.

Podozrenie, že epidémiu z roku 1889 mohol spôsobiť ľudský koronavírus (OC43), naznačil už výskum belgických vedcov z roku 2005. Výpočty založené na rýchlosti zmien (mutácií) tohto patogénu viedli výskumníkov k záveru, že koronavírus zrejme prenikol do ľudskej populácie v správnom čase, aby v roku 1889 spôsobil pandémiu „ruskej chrípky“.

Leona Simonsenová s kolegami sa rozhodla tento záver overiť sofistikovanejšou výskumnou metódou. Génové sekvencie rôznych typov ľudského koronavírusu porovnala s príbuznými kmeňmi koronavírusov, ktoré sú známe u zvierat. Na základe príbuzenských vzťahov a rýchlosti vývoja jednotlivých kmeňov simulovala ich evolúciu spätne v čase.

Ukázalo sa, že ľudský koronavírus sa s veľkou pravdepodobnosťou rozšíril na človeka z dobytka, a to krátko pred rokom 1890. Dánski výskumníci teda dospeli k rovnakému záveru ako ich belgickí kolegovia: koronavírus sa preniesol zo zvieraťa na človeka v ideálnom čase, aby mohol spôsobiť pandémiu z roku 1889.

Skutočne spôsobil pandémiu „ruskej chrípky“ koronavírus? Možno. S istotou to nevieme povedať. Ľudský koronavírus vedci opísali iba v 60. rokoch minulého storočia, pričom z obetí „ruskej chrípky“ sa nezachovali žiadne vzorky na to, aby sme mohli ich patogény klasifikovať. Na druhej strane, hoci nemáme priame dôkazy, tie nepriame - symptómy ochorenia a časová zhoda pandémie s obdobím, keď sa koronavírus údajne prvýkrát rozšíril na človeka - sú v skutku sugestívne.

Šírenie bez obmedzení

Na vírus „ruskej chrípky“ ne­existovala vakcína. Nezavádzali sa ani žiadne celoplošné protiepidemické opatrenia. Priebeh tejto pandémie tak môže poslúžiť ako názorný, hoci skreslený príklad toho, ako by prebiehala a eventuálne dopadla aj súčasná pandémia, ak by sme šíreniu nového koronavírusu nebránili.

Tak ako súčasná pandémia, aj pandémia „ruskej chrípky“ prebiehala vo vlnách. Tie však trvali dlhšie. Prvá vlna sa odohrala medzi októbrom 1889 a decembrom 1890, druhá nastala medzi marcom a júnom 1891, tretia, najsmrteľnejšia, medzi novembrom 1891 až júnom 1892 -  médiá v tom čase zachvátilo zúfalstvo a frustrácia z neschopnosti vlád zastaviť šírenie ochorenia. V zime na prelome rokov 1893 a 1894 nasledovala štvrtá vlna. A začiatkom roku prišla ešte piata, posledná.

Jednotlivé vlny zrejme súviseli s premorovaním jednotlivých regiónov a nadobúdaním kolektívnej imunity miestnej populácie po tom, ako ochorenie prekonal dostatočný počet obyvateľov. Keď však táto imunita časom opadla, pandémia mohla prepuknúť znova.

Získavanie kolektívnej imunity bez očkovania nebolo zadarmo. Stálo státisíce životov. Počet obetí pandémie „ruskej chrípky“ nie je známy. Odhady hovoria približne o milióne - pri takmer šesťnásobne menšej svetovej populácii ako dnes. Podľa niektorých odhadov sa však údaj o milióne obetí vzťahuje len na prvú vlnu. To, že celkový počet tých, ktorí vírusu podľahli, bol výrazne vyšší, naznačuje aj hŕstka dát, ktoré máme o jeho smrtnosti. Napríklad na Malte počas prvej vlny epidémie zomreli štyri percentá nakazených, počas druhej 3,3 percenta.

Ako by sme dopadli dnes?

Ako draho by vyšlo podobné opakované (!) premorovanie dnešnú spoločnosť? Viacero faktorov naznačuje, že možno drahšie ako ľudstvo v 19. storočí. Medicína síce pokročila smerom k účinnej prevencii ochorenia (očkovanie), účinný liek však chýba. A ako vidíme v mnohých krajinách, pod návalom pacientov kolabujú moderné nemocnice.

V neposlednom rade, medzi dnešnou populáciou a tou zo sklonku 19. storočia je zásadný rozdiel. Rizikové skupiny - seniori a ľudia s pridruženými chronickými ochoreniami (cukrovka, obezita) - boli v populácii výrazne menej zastúpené.

Na prelome 19. a 20. storočia v krajinách, ako je Nemecko, mala väčšina obyvateľov menej ako 30 rokov. Seniori nad 70 rokov boli skutočnou vzácnosťou. Dnes v Nemecku tvoria ľudia s vekom nad 50 rokov až polovicu populácie. A kým obezita bola v 19. storočí vzácnosťou, ktorú by sme našli v málopočetnej vyššej vrstve, dnes v krajinách západnej a strednej Európy sužuje 25 až 40 percent obyvateľstva.

Bude miernejší?

Ako sme videli, po piatej vlne „ruskej chrípky“ sa útrapy ľudstva s týmto ochorením skončili. Nie vďaka „prirodzenej imunite“, ale vďaka vývoju daného vírusu, ktorý postupne stratil schopnosť ľuďom škodiť viac než bežná chrípka alebo nachladnutie. Môžeme tento scenár očakávať aj v prípade koronavírusu, s ktorým zápasíme dnes? Podľa vedcov áno.

Ukazuje sa, že koronavírusy sú najnebezpečnejšie krátko nato, ako „preskočia“ zo zvieraťa na človeka. Je to jednoducho preto, že ich ľudský imunitný systém  nepozná a nie je na ne pripravený. Tak to bolo aj v prípade pandémie z roku 1889.

To, že v priebehu šiestich rokov klesla škodlivosť vírusu „ruskej chrípky“, nie je prekvapujúce. Podľa virológov je takáto strata škodlivosti z evolučného hľadiska v podstate pravidlom. Vírus obetuje virulenciu - škodlivosť -, ale väčšinou neklesne alebo sa ešte zvýši nákazlivosť. Napokon, hlavnou „úlohou“ vírusu je rozmnožovanie (replikácia). Evolučný tlak množiť sa čo najviac znamená, že pre vírus nie je výhodné usmrtiť hostiteľa. Oveľa prínosnejšou stratégiou je dokázať sa šíriť vo vonkajšom prostredí, unikať imunitnému systému a opätovne infikovať tých, ktorí už boli pred časom nakazení. Podľa odborníkov sa takmer všetky respiračné vírusy vyvíjajú spôsobom viac sa šíriť - menej škodiť. 

V GALÉRII si pozrite prominentnú obeť ruskej chrípky >>

V prípade „ruskej chrípky“ to trvalo šesť rokov. Stal sa z neho tak­zvaný endemický, čiže v populácii nepretržite prítomný, ale prevažne neškodný vírus. A podobný osud s veľkou pravdepodobnosťou čaká aj nový koronavírus. Zostane stále s nami, ale o niekoľko rokov na nás už „nebude taký zlý“ ako doposiaľ.