Horolezec Pavel Pochylý, prezývaný Pavúk, bol výraznou osobnosťou slovenského horolezectva. Svojimi výstupmi vo Vysokých Tatrách búral všetky lezecké mýty. Medzi jeho vrcholné výkony patril prechod celého tatranského hrebeňa, čiže Západných, Vysokých a Belianskych Tatier, v zimných podmienkach sólo. Uskutočnil ho pred štyridsiatimi rokmi.

Najprv expedične

Pavúk absolvoval prechod najprv v roku 1970 expedičným spôsobom s podpornou skupinou. Hrebeňové družstvo tvorili siedmi horolezci a fotograf. Osvald Duba, Jan Kalvoda, Jiří Novák a fotograf Jan Šváb sa vzdali na Kasprovom vrchu pre omrzliny na nohách, Jan Procházka zišiel z Chaty pod Rysmi pre úraz palca na nohe. Do cieľa napokon prišli iba traja - Pavel Pochylý ako vedúci, jeho brat Ondrej a Ivan Dieška. Vedúcim údolnej skupiny bol najstarší z bratov Pochylých Peter, členmi boli okrem iných Milan Plzák, Fedor Rapoš a Petr Schnabl. Z 32 dní strávili 25 na pochode, sedem na chatách a mali sedemnásť bivakov.

„Suverenita, s akou Pavúk zo všetkých stránok zvládol svoju funkciu, ma doteraz ohromuje. Bol vždy tam, kde najviac priháralo, kde bolo treba pomôcť, rozhodnúť, poradiť. Paľove morálne kvality znásobili silu nášho vyrovnaného kolektívu,“ vyjadril sa neskôr jeden z úspešnej trojice Ivan Dieška. Vedúci podpornej skupiny Peter Pochylý po rokoch dodáva: „Celú akciu sme dlho chystali, vylepšovali sme materiál, oblečenie, experimentovalo sa s potravinami. Viacerí chlapci však doplatili na to, že nemali na takú akciu vhodnú obuv. To, že okrem Paľa vydržal do konca aj dvadsaťročný Ondrej, ma prekvapilo. Do prípravy sa totiž zapojil až v závere. Nemyslel som si, že svojimi vtedajšími fyzickými dispozíciami vydrží v takých ťažkých podmienkach. Čudoval som sa, že na to vôbec našiel motiváciu. Dodnes mám pocit, že chcel Paľovi dokázať, že už nie je nijaký sopliak. Ivana Diešku sme tam držali všetkými možnými spôsobmi. Rozboleli ho zuby, no hlavne nemal na konci dosť cigariet. Bol taký tuhý fajčiar, že jednu fajčil a dve mal pripravené za ušami.“

Následky

Celá akcia priniesla dlhy. „Následne sa to riešilo všelijakými výškovými prácami, natierali sme silá a podobne,“pokračuje Peter Pochylý. „Paľo bol šéfom organizácie Student servis so sídlom v Brne, my sme sa tvárili, že sme študenti, lebo tí mali rôzne daňové úľavy. Ja som sa potom presunul do Starej Turej, ale Paľova brnianska anabáza sa skončila finančným fiaskom.“V ďalšom období sa Pavúk musel s horolezectvom na dlhých šesť rokov rozlúčiť - v ostravskej base si odpykával trest za hospodárske delikty. „Pri svojom opätovnom návrate do horolezeckého života po rozhovoroch s mladými lezcami som dospel k názoru, že zotrvávajú do istej miery na zastaranom stupni vývoja - hlavne v horolezeckom myslení,“konštatoval galantský rodák Pavel Pochylý po návrate z väzenia.

„Keď som vyslovil názor, že v súčasnosti odklon od expedičného dobývania ťažkých stien a návrat k modernej forme klasického horolezectva možno aplikovať i v našich podmienkach, považovali ma za utopistického teoretika. Rozhodol som sa preto urobiť pokus, ktorý by potvrdil moje názory. Z rôznych možností som si vybral tú, ktorá sa javila ako najlogickejšia a zároveň najťažšia - prechod celého tatranského masívu bez predchádzajúcich vynášok a podporného družstva.“

Vysokotatranský hrebeň: Jeho prechod je stále mimoriadny výkon.
Vysokotatranský hrebeň: Jeho prechod je stále mimoriadny výkon.
Zdroj: Igor Pap

A teraz sám

 V príprave a pri štúdiu materiálov vraj spočiatku nepočítal s tým, že pôjde sám. „V súčasnosti sa však sólovýstupom pripisuje väčší význam, než aký v skutočnosti majú,“ vysvetlil. „Podliehajú glorifikácii a sú nadraďované nad výstupy v družstve. V tejto situácii som si dovolil s chladnou vypočítavosťou zneužiť všeobecné povedomie a urobiť hrebeň sólo.“Sólový prechod masívom Tatier uskutočnil v dňoch 23. februára až 9. marca 1979. Pri príprave stravy rátal až s tridsiatimi dňami na celú akciu, keďže deväť rokov predtým im to v skupine trvalo 32 dní vo veľmi zlých podmienkach. „Musel som teoreticky počítať s možnosťou, že by sa podmienky zopakovali,“ uviedol.

Reálne však odhadoval, že mu to môže trvať 15 až 20 dní. Nakoniec z toho bolo necelých pätnásť dní. Na každý deň mal pripravenú stravu s presne stanovenou kalorickou hodnotou. Keď sa mu niektorý úsek podarilo absolvovať za kratší čas, prebytok jedla vyhadzoval, aby bol ľahší. Celková hmotnosť batoha na začiatku totiž bola 30,5 kilogramu, z toho potravín bolo štrnásť kíl.

Sóloprechod

 Vyštartoval 23. februára o 19.30 hodine z Hutnianskeho sedla. Hrebeň Západných Tatier mu trval štyri dni, počas ktorých mu vybuchol varič, dvakrát zablúdil a prvý raz použil liek proti omrzlinám, na ktorý však jeho organizmus zle zareagoval, takže ho neskôr vymenil. Plynule prešiel na vysokotatranský hrebeň a bivakoval na vrchole
Svinice. Na ďalší deň pod Čubrinou stretol trojicu českých horolezcov, ktorí mali ten istý cieľ, ale poloexpedičným spôsobom. Boli to bratia Jaroslav a Matouš Melichovci a Zdeněk Vraný. „Bolo hnusné počasie, fučalo a padal sneh,“spomínal po rokoch na stretnutie Matouš Melich.

„Zrazu vidím, že niekto ide k nám po našich stopách. Potom zmizol, tak som si myslel, že sa mi to len zdalo. Lenže znovu sa objavil a bol sám. Vravel som si, že to je určite Paľo Pochylý, ktorý ide sólo.“ Paľo prijal ich ponuku a bivakoval s nimi v stane. Nechal im svoj ždiarak, aby odľahčil náklad. Stačili jeho tempu až po sedlo Váhy, čo boli štyri dni, definitívne ich stratil z dohľadu na Železnej bráne. Piateho marca nastúpil do technicky najnáročnejšieho úseku, ktorým bol Východný železný štít.

Kto bol Pavúk?
Kto bol Pavúk?
Zdroj: Pavol Breier

V zlých podmienkach vyliezol iba dve dĺžky a aby sa vyhol bivaku v stene, zlanil späť do sedla. Ďalší deň doobeda dokončil výstup a v krásnom počasí prešiel až na Zadný Gerlach, na ktorého vrchole bivakoval. V noci nastal v počasí zvrat, prišla silná víchrica. Siedmeho sa dostal pod Malý Javorový štít.Najhoršie podmienky ho zachytili ôsmeho marca pri výstupe na Kolový štít. Pri zostupe z Jahňacieho štítu ochrnul na hornú polovicu tela.

Musel počkať, kým prejdú účinky užitých sedatív. V bolestiach zostúpil do Kopského sedla, kde užil naraz päť tabletiek B-komplexu. V závetrí na slnku ochrnutie prešlo. Z Kopského sedla v sprievode najstaršieho brata Petra, ktorý sa zrazu objavil, zostúpil cez Zadné Meďodoly. Po prechode masívom Belianskych Tatier zišiel cez Stežky na Šalviový prameň, kde bol 9. marca
o 11.45 hodine.

Súčasť prírody

Výkon znásobuje výstroj a výzbroj, ktoré mali ďaleko od dnešných odľahčených materiálov. „Paľo mal špecifické požiadavky predovšetkým na jedlo,“ spomína Peter Pochylý. „Vtedy u nás neexistovalo vákuovanie, tak sme porcie zabalili natesno do igelitových vreciek a dali zmraziť. Vravel mi, že mu bolo ľúto, keď to hádzal dolu do doliny, aby bol ľahší.“ Práve Peter ho na začiatku vysadil v Kvačianskej doline a prišiel mu potom naproti do Belianskych Tatier.

„Bol zničený, vyčerpaný, povymŕzaný. V závere, keď vedel, že to už nie je ťažké a zhoršovalo sa počasie, to zobral bez oddychu nonstop.“ V liekovej výbave Pavel Pochylý uviedol aj fenmetrazín, ktorý patril k dopingovým prostriedkom. Pavúk nešpecifikoval, či ho užil. K experimentovaniu so zakázanými podpornými prostriedkami sa však priznal v súvislosti s expedíciou na Everest v roku 1984.

Hrebeňové naj výkony
Hrebeňové naj výkony
Zdroj: Plus 7 dní

 „Alpinizmus je pohyb v hraničných situáciách, neraz na rozhraní bytia a nebytia,“ zamýšľal sa Pavel Pochylý. „Pohyb vo vysokohorskom prostredí je utrpením, ale len prvé tri-štyri dni. Potom to prestáva byť utrpenie, pretože človek sa stáva súčasťou prírody. Ľudia zabúdajú, že po predkoch sú schopní loziť po skalách. Tie vlastnosti sú v nich utajené.“ Pochylého tatranské sólo vyvolalo v bývalom Československu značný ohlas. „Ja sám za vrcholné výkony považujem výkony podávané v družstve,“  filozofoval neskôr Paľo.

„Sú psychicky náročnejšie. Pri sóle je lezec zodpovedný len za seba. Omyly, chyby a ich dôsledky majú dosah len naň­ho. Každý omyl, aj ten posledný, je len omylom jeho vlastným. Pri lezení v družstve sa miera zodpovednosti zvyšuje, a tým sa násobí psychická záťaž. A to v negatívnom aj v pozitívnom zmysle.“ Sólovýkon v horolezectve nie je podľa neho merateľný. „Je natoľko individuálnym prežitkom, že je nemerateľný s akýmkoľvek iným výkonom. Je len obohatením ľudského
ja,“ tvrdil.

Nepochopiteľné

 V roku 2013 pre­šla celý zimný hrebeň za pätnásť dní dvojica slovenských horolezcov Michal Sabovčík a Adam Kadlečík. „Pre mňa je nepochopiteľné, že to Pochylý vtedy a s tým materiálom a oblečením dokázal. Muselo to byť psychicky náročné a musel to byť silný chlap,“ krútil hlavou Sabovčík. A Kadlečík dodal: „My sme boli dvaja a mali sme moderné vybavenie.“

Mohlo by vás zaujímať: