Dušan Valent

Začiatkom novembra 1940 sa odohrala výnimočná demonštrácia námornej statočnosti. A jeden z najlegendárnejších námorných duelov druhej svetovej vojny.

Bol to skutočný zápas Dávida proti Goliášovi - hoci nie z&nbsp;hľadiska rozmerov, ale výzbroje. Na jednej strane stál po zuby ozbrojený moderný ťažký krížnik Admiral Scheer v&nbsp;službách nacistického Nemecka. Na druhej strane pomocný krížnik Jervis Bay, ktorému sa pre symbolickú výzbroj a&nbsp;biedne panciere hovorilo „rakva vyrobená admiralitou“. V&nbsp;hre bolo oveľa viac než len osud dvoch lodí a&nbsp;ich posádky. Jervis Bay bol totiž jedinou ochranou konvoja bezmála štyridsiatich lodí.

Sever Atlantického oceánu sa počas druhej svetovej vojny stal nebezpečným miestom. Keď Hitler zistil, že zo zámoria do Spojeného kráľovstva prúdia potraviny a&nbsp;materiál poháňajúci zbrojný priemysel kráľovstva, nasadil do oceánu lovcov: ponorky a&nbsp;krížniky. Konvojom začali okamžite spôsobovať devastačné škody. Flotila nacistického Nemecka medzi júnom a&nbsp;októbrom 1940 potopila 270 spojeneckých lodí. Situácia sa zhoršovala. V&nbsp;novembri 1940 len britské námorníctvo strácalo bezmála 70 lodí mesačne. Prepad konvoja HX-84, ktorý sa 5. novembra odohral približne 1&nbsp;300 km južne od Islandu, napriek tomu Britov šokoval. Nemecké útoky sa totiž koncentrovali oveľa bližšie k pevnine. Tu, prakticky na polceste medzi Halifaxom a&nbsp;Írskom, nemeckých „nájazdníkov“ nik nečakal. Tomu zodpovedala aj ochrana lodí.

Konvoj tvorilo 37 nákladných lodí vrátane 11 tankerov. Po vyplávaní z&nbsp;Nového Škótska ho spočiatku sprevádzala dvojica kanadských torpédoborcov. Ako obvykle, zakrátko sa otočili a&nbsp;vrátili sa do prístavu. Dodatočný ozbrojený sprievod sa mal pripojiť až potom, ako sa plavidlá priblížili k&nbsp;írskym vodám. Predtým, podľa plánu desať dní, mala za ich ochranu zodpovedať jediná loď. A&nbsp;to pomocný krížnik Jervis Bay.

Až 167-metrové plavidlo sa týčilo nad okolitými nákladnými loďami ako obor. Impozantný zjav však nekorešpondoval s&nbsp;bojovými schopnosťami. Tie možno označiť za prinajlepšom symbolické. Jervis Bay totiž nepostavili ako bojovú loď. Skonštruovali ho v&nbsp;roku 1922 ako zaoceánsky parník, aby spolu so štyrmi sesterskými plavidlami pendloval medzi Brisbane a&nbsp;Londýnom s&nbsp;viac ako tisíckou pasažierov na palube.

Keď sa začala druhá svetová vojna, parník narýchlo ozbrojili. Loď dostala sedem zastaraných diel kalibru 152 mm. Presnosť paľby však závisela viac od šťastia a&nbsp;náhody než chabého zameriavacieho systému. O&nbsp;opancierovaní lode prakticky nemožno hovoriť. Koráb sa v&nbsp;podstate nedokázal ubrániť ničomu, čo plávalo v&nbsp;Hitlerovej flotile.

Novým poslaním parníka sa stala ochrana konvojov v&nbsp;severnom Atlantiku, od ktorých silne závisela bojaschopnosť Spojeného kráľovstva. Tejto roly sa Jervis Bay zhostil s&nbsp;pôvodnou civilnou posádkou aj pôvodným kapitánom. Z&nbsp;radov príslušníkov vojnovej flotily osadenstvo doplnila len obsluha diel. S&nbsp;tým, že loď niekedy zvedie súboj jeden na jedného s&nbsp;moderným ťažkým krížnikom, nik nerátal.

Týmto moderným ťažkým krížnikom sa stal Admiral Scheer. Išlo o&nbsp;obávané plavidlo, ktoré sa počas druhej svetovej vojny nakoniec stalo najúspešnejším lovcom spojeneckých nákladných lodí. Tridsiateho prvého októbra nepozorovane prekĺzlo dánskymi vodami do Atlantiku a&nbsp;o&nbsp;päť dní neskôr spozorovalo konvoj HX-84. Pre kapitána Kranckeho, ktorý krížniku velil, išlo o&nbsp;lákavú, prakticky bezbrannú korisť.

Admiral Scheer dosahoval dĺžku 186 metrov, takže bol len o&nbsp;čosi väčší ako zastaraný obranca konvoja Jervis Bay. Plavil sa však dvakrát rýchlejšie a&nbsp;chránil ho impozantný, osemdesiatmilimetrový pancier na bokoch, respektíve štyridsaťmilimetrový na palube. Pohľad na výzbroj naháňal hrôzu. Z&nbsp;paluby sa týčila šestica masívnych diel kalibru 280 mm a&nbsp;tridsiatka ďalších kanónov. Protivníka mohol poslať ku dnu aj ôsmimi torpédometmi kalibru 533 mm. Povestnú vysokú presnosť streľby nemeckej flotily ešte vylepšil radar - taký utajovaný, že o&nbsp;ňom vedela len hŕstka členov posádky.

Prvá z&nbsp;lodí spojeneckého konvoja spozorovala rýchlo sa približujúci nemecký krížnik 5. novembra krátko po štvrtej poobede. Námorníci nepanikárili. Vlastne sa ani nepreľakli. Nepredpokladali, že by tak ďaleko od európskeho pobrežia mohli naraziť na nepriateľské plavidlo. „Neznámej bojovej lodi sme signalizovali, ale neodpovedala. V&nbsp;diaľke sme jasne rozpoznali jej kontúry a&nbsp;siluetu diel. Vtedy niekto povedal, že zrejme pôjde o&nbsp;priateľskú bojovú loď. O&nbsp;okamih nám nad hlavami preletela prvá salva výstrelov. Až vtedy sme pochopili, že priateľská rozhodne nie je,“ spomína Sam Patience, jeden z&nbsp;členov posádky Jervis Bay, ktorý bitku prežil.

Keď si velenie konvoja uvedomilo, že čelí nepriateľskému útoku, okamžite lodiam prikázalo, aby sa rozpŕchli. Edward Fegen, kapitán Jervis Bay, však konal inak. Skúsený námorník dobre vedel, že pre loď s&nbsp;rýchlosťou, dostrelom a&nbsp;presnosťou moderného nemeckého krížnika bude zničenie ostatných lodí detskou hračkou. Rozhodol sa teda jeho útok spomaliť protiútokom. Fegen dal najprv zapáliť kanistre, aby konvoj zakryl dymovou clonou. Následne nakázal, aby Jervis Bay plnou parou vyrazil v&nbsp;ústrety protivníkovi. „Privediem vás tak blízko, ako to len bude možné,“ oznámil posádke. Historici sa zhodujú, že v&nbsp;tomto momente nepochybne vedel, že na svojej prakticky bezbrannej lodi pláva v&nbsp;ústrety istej smrti.

Zatiaľ čo prvá, skúšobná salva minula Jervis Bay o&nbsp;viac ako sto metrov, ďalšia už len o&nbsp;štyridsať metrov a&nbsp;vyprskla päťdesiat metrov vysoký stĺp vody. „Aj druhá salva padla vedľa, ale chlapovi, čo stál pri mne, šrapnel z&nbsp;explózie odsekol hlavu,“ spomína Sam Patience. S&nbsp;mnohými ostatnými námorníkmi sa s&nbsp;hrôzou zahľadel na oblohu v&nbsp;očakávaní, že o&nbsp;niekoľko desiatok sekúnd sa na lodi rozpúta peklo.

Jervis Bay začal páliť zo všetkého, čo mal k&nbsp;dispozícii. Jeho projektily však dopadali ďaleko od nemeckého krížnika. Fegen sa paľbou snažil predovšetkým odpútať pozornosť nepriateľa od zvyšku konvoja, ktorého niektoré lode sa v&nbsp;tejto chvíli ešte stále nachádzali na dostrel. Hluk z&nbsp;kanónov britského plavidla vzápätí prebili ohlušujúce explózie. Tretia nemecká salva neminula. Obrovské výbuchy otriasli celou loďou. Plamene akoby vyšľahli naraz zovšadiaľ. Vzduchom lietali šrapnely. Posádku takmer nič nechránilo, muži umierali po desiatkach. Svedkovia neskôr hovorili o&nbsp;hlavách a&nbsp;končatinách akoby katapultovaných do vzduchu.

Zásah zdevastoval aj mostík. Samotný kapitán Fegen prežil len zázrakom. Z&nbsp;rozdrvenej ľavej ruky kropil zem červeným prúdom, no bez najmenšieho zaváhania velil ďalej. Mnohí iní dôstojníci mali menej šťastia. Zásah okrem toho zneškodnil predné delá, zameriavanie aj centrálne ovládanie zbraní. Posádka už dokázala páliť len nezávisle od seba a&nbsp;pomocou primitívneho manuálneho ovládania. Jervis Bay útočil prakticky naslepo. Na tom však nezáležalo. Výstrely tak či tak dopadali ďaleko od nepriateľa. Napriek tomu paľba nepoľavovala. Jeden z&nbsp;námorníkov, ktorému sa podarilo prežiť, neskôr prirovnal úsilie britskej lode k&nbsp;buldogovi útočiacemu na medveďa.

Skaza spôsobená prvým zásahom bola ohromná. A&nbsp;nasledovala ďalšia salva. A&nbsp;ďalšia. Každá jedna bombardovala koráb 2,5 tonami výbušnín. Jedna z&nbsp;prvých pripravila o&nbsp;život kapitána Fegena. Jeho telo zazreli nehybne ležať v&nbsp;troskách mostíka.

Zdevastovaná paluba nekontrolovane horela. Zásahy znetvorili trup Jervis Bay do takej miery, že jeho predná polovica viac nepripomínala loď, ale pokrútenú hromadu železného šrotu. Nemecké zásahy napokon vyradili kormidlo aj posledné z&nbsp;diel. Jervis Bay už nedokázal bojovať. Jeho útok sa skončil skôr, než sa priblížil na dostrel Admirala Scheera. Bitka trvala len 24 minút.

Na palube nemeckého krížnika však kapitán Krancke nadobudol dojem, že paľba pokračuje. V&nbsp;skutočnosti nešlo o&nbsp;výstrely. Na horiacej palube spomaľujúcej, no neustále sa približujúcej lode explodovali vrecia s&nbsp;korditom.

Stmievalo sa a&nbsp;Krancke chcel prenasledovať konvoj. No zároveň veľmi dobre vedel, že akékoľvek poškodenie jeho lode, čo i&nbsp;len z&nbsp;náhodného alebo zo šťastného zásahu, môže vážne znížiť jej schopnosť uniknúť prenasledovateľom z&nbsp;radov kráľovskej námornej flotily. To znamenalo, že najprv potreboval potopiť Jervis Bay. Nakázal teda obnoviť paľbu a&nbsp;britský pomocný krížnik prakticky zmenil na plávajúci vrak. Nevedel, že úsiliu o&nbsp;jeho potopenie na palube Jervis Bay bránili tisíce a&nbsp;tisíce prázdnych oceľových sudov. Tie fungovali ako plaváky a&nbsp;spomaľovali tempo, akým sa britská loď ponárala do hlbín. Jej potápanie napokon trvalo tri hodiny.

V&nbsp;tejto chvíli zostala nažive asi tretina posádky. Keď sa námorníci snažili zachrániť z&nbsp;potápajúceho sa korábu, nemohli použiť záchranné člny. Projektily nemeckého krížnika ich do jedného zničili. K&nbsp;dispozícii im zostal len jeden šesťmetrový nafukovací čln a&nbsp;plť z&nbsp;plávajúcich drevených trosiek. „Keď sme dostali rozkaz opustiť loď, plť z&nbsp;trosiek sa nachádzala asi 60 metrov od lode, takže sme nemali na výber a&nbsp;museli skočiť do ľadovej vody,“ spomínal neskôr Lewis Tilley, ktorý mal v&nbsp;čase súboja len 21 rokov. „Skočil som a&nbsp;mal som šťastie, lebo traja alebo štyria, ktorí skočili so mnou, sa viac nevynorili.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/historia/samovrazedna-misia-vedeli-nemaju-ziadnu-sancu-predsa-zautocili-nacistov" target="_blank" rel="noopener">FOTO v GALÉRII</a>

Kto však mohol hrdinských námorníkov zachrániť prakticky uprostred Atlantiku? Ich situácia sa zdala viac ako desať hodín beznádejná. Potom sa na obzore zjavilo priateľské plavidlo. Odvaha posádky Jervis Bay inšpirovala na nemenej odvážny krok posádku švédskej obchodnej lode Stureholm, ktorá bola súčasťou konvoja.

„Jervis Bay nemal najmenšiu šancu a&nbsp;my sme to všetci veľmi dobre vedeli. Ale nepriateľovi sa hrdinsky postavil a&nbsp;neustúpil, kým sa nepotopil,“ uviedol kapitán Stureholmu Sven Olander. Švéd kvôli záchrane britských námorníkov porušil pravidlo, podľa ktorého mali nákladné a&nbsp;obchodné lode po útoku na ich konvoj plávať ďalej za každú cenu. Zastavovať sa po tých, ktorí prežili, bolo skrátka príliš riskantné - o&nbsp;návrate na miesto boja nehovoriac. Lenže presne to Olander navrhol členom svojej posádky. „Tá loď nám všetkým dala šancu prežiť,“ vyhlásil. „Teraz by som sa preto chcel vrátiť a&nbsp;zistiť, či vo vode nenájdeme stroskotancov.“ Muži súhlasili. Olander tak doplával späť a&nbsp;z&nbsp;vôd Atlantiku napokon vytiahol 68 z&nbsp;pôvodných 266 členov posádky.

Úsilie kapitána Fegena sa oplatilo. Konvoj sa úspešne rozpŕchol a&nbsp;Admiral Scheer napriek mimoriadnej rýchlosti stihol poslať ku dnu len päť z&nbsp;37 plavidiel. Ako uznanie hrdinstva, ktoré prejavil on aj celá posádka Jervis Bay, Fegenovi posmrtne udelili Viktóriin kríž „za chrabrosť prejavenú pri beznádejnej akcii a&nbsp;za to, že položil život za záchranu mnohých lodí, ktorých ochrana mu bola zverená“.