Nemusíte byť fanúšikom vážnej hudby, aby vám meno českého hudobného skladateľa Bedřicha Smetanu niečo hovorilo. Rovnako známy je jeho cyklus symfonických básní Moja vlasť či opera Predaná nevesta. Aj keď vo svete nedosiahol takú slávu ako jeho mladší kolegovia Antonín Dvořák či Leoš Janáček, považujeme ho za zakladateľa modernej českej národnej hudby a naši susedia nedajú na neho dopustiť. Medzinárodný hudobný festival Pražská jar sa začína každoročne 12. mája, na výročie úmrtia Bedřicha Smetanu, a známemu skladateľovi je zasvätený i medzinárodný operný festival na prelome júna a júla - Smetanova Litomyšl. Aj na Slovensku mal vždy silné postavenie - odohraním jeho opery Hubička začalo svoju činnosť 1. marca 1920 Slovenské národné divadlo.
Talentovaný lump
František Smetana a jeho tretia manželka Barbora sa do bytu v zámockom pivovare grófa Valdštejna v Litomyšli presťahovali z Nového Města nad Metují v roku 1823. O rok, presnejšie 2. marca 1824, prišlo na svet jedenáste Františkovo dieťa - Bedřich. Pani Smetanová ešte v predvečer narodenia svojho syna do polnoci tancovala. „Vtedy bol fašiangový utorok, a teda som sa už osudom musel stať muzikantom,“ napísal neskôr skladateľ.
Celkovo mal jeho otec osemnásť detí, ale dospelosti sa ich dožilo len osem. Obaja rodičia malého chlapca mali k hudbe veľmi blízko. Bedřich už ako štvorročný začal hrať na husliach a zakrátko aj na klavíri. V šiestich rokoch mal v českom Litomyšli svoj prvý koncert. „Bolo to 4. októbra 1830 a je zaujímavé, že aj svoj posledný koncert mal 4. októbra v roku 1881 v Písku, kde hral na klavíri už úplne hluchý,“ hovorí naša sprievodkyňa v Rodnom byte Bedřicha Smetanu v Litomyšli, ktorý s rodičmi opustil v siedmich rokoch, keď sa presťahovali do Jindřichovho Hradca.
Malý hudobník však rozhodne nebol zakríknuté dieťa, ktoré by sedelo len doma pri klavíri. S rovesníkmi podnikal dobrodružstvá po okolí a jedno z nich na ňom zanechalo trvalé následky. V dlani mu vybuchla fľaša so strelným prachom a črepiny zasiahli Bedřicha rovno do tváre. Zranenia si omýval v miestnom rybníku, ale to skôr podporilo vznik boľavého zápalu hornej a dolnej čeľuste a spánkovej kosti. Aj preto celý život nosil bradu, aby maskoval zdeformovanú tvár. Ani v školských laviciach sa necítil doma. Mladý Smetana bol síce výborný hudobník, ale mizerný študent. Vystriedal päť gymnázií a nakoniec skončil v Plzni, kde učil jeho príbuzný a ten ho v roku 1840 úspešne doviedol k maturite.
V galérii si pozrite ženy, ktoré najviac ovplyvnili Smetanov život.
Pochoval tri dcéry
V roku 1843 sotva dvadsaťročný mladík odišiel do Prahy, ale stále nemohol naplno realizovať svoje sny, lebo nemal dostatok finančných prostriedkov. Zarábal si ako súkromný učiteľ v rodine grófa Leopolda Thuna, tá patrila celý zvyšok života medzi jeho priaznivcov. Keď si privyrobil, nastúpil do hudobného ústavu a vyštudoval kompozíciu. Veľa koncertoval, dokonca nadviazal písomný kontakt so svojím veľkým vzorom Franzom Lisztom. S finančnou podporou rodičov a známych mohol od 8. augusta 1848 otvoriť hudobný ústav na Staromestskom námestí. Tam s ním pracovala jeho budúca manželka Katarína Kolářová. So svojou dlhoročnou láskou sa oženil 29. augusta 1849.
V pracovnej oblasti sa mu pomerne darilo, ale nie tak, ako by si želal. Usiloval sa o pozdvihnutie polky na umelecký žáner, v rokoch 1853 - 1854 zložil svoju jedinú symfóniu, Triumfálnu symfóniu určenú na sobáš cisára Františka Jozefa I. a pri jej prvom verejnom stvárnení sa Smetana predstavil ako dirigent. Za svojimi snami kráčal krok po kroku, osud mu však cestou uštedril kruté rany. Katarína mu v priebehu piatich rokov priviedla na svet štyri dcéry, z ktorých tri počas dvoch rokov zomreli. Skladateľa najviac zasiahla smrť hudobne najtalentovanejšej dcéry Bedřišky. Na jej pamiatku skomponoval v roku 1855 Klavírne trio g moll. Nažive zostala len Žofia. Tragédie zanechali stopy aj na jeho manželke. Katarína sa trápila a keď sa u nej objavila tuberkulóza, u Smetanovcov vládla čoraz napätejšia atmosféra.
Smutné manželstvá
Nedostatok financií na uskutočnenie svojich plánov a rodinné tragédie sa podpísali pod jeho rozhodnutie prijať ponuku zo Švédska. V rokoch 1856 - 1861 pôsobil v Göteborgu ako riaditeľ a dirigent filharmonického spolku a získal si priazeň krásnej a vzdelanej Fröjdy Beneckovej. S manželkou švédskeho veľkoobchodníka, ktorá bola jeho žiačkou aj obdivovateľkou, udržiaval pomerne intenzívny písomný kontakt aj po odchode zo Švédska. Manželka Katarína s dcérou Žofiou zostali v Česku a Smetana ich navštevoval len v lete. Ženin zdravotný stav sa však zhoršoval a dvojica mala čoraz viac nezhôd. Napriek tomu prišla Katarína s dcérou do Švédska, kde sa Smetana presadil aj ako klavírny virtuóz a veľa komponoval. Keď ju po troch rokoch chorú na tuberkulózu sprevádzal vo vlaku domov, nevydržala a naposledy vydýchla v Drážďanoch. S mŕtvou manželkou pricestoval do Prahy, vystrojil jej pohreb a vrátil sa do Švédska.
O rok, 10. júla 1860, si už viedol pred oltár Barboru Ferdinandiovú, prezývanú Betty. Mala len dvadsať rokov a zamilovaný manžel pre ňu ako zásnubný dar skomponoval Bettinu polku. Mladú ženu však drobný umelec, starší o šestnásť rokov, nepriťahoval a nevedela oceniť ani jeho talent. Narodili sa im síce dve dcéry - Zdeňka a Božena, ale manželia veľmi skoro začali žiť oddelene. Smetana nezáujmom svojej manželky trpel, ale snažil sa čo najviac sústrediť na prácu. Opustil Švédsko a vrátil sa do Prahy, kde založil svoj druhý hudobný ústav a zapojil sa do obrodeneckého hnutia v Prahe. Jeho veľký sen - stať sa riaditeľom orchestra Prozatímního divadla v Prahe - sa mu splnil až v roku 1866, keď tam už pôsobil aj mladučký Antonín Dvořák.
V tichu, a predsa v hudbe
Po roku 1870 sa začal zhoršovať Smetanov zdravotný stav. Predtým vždy čulého a aktívneho umelca trápili vyrážky, pálenie močového mechúra, mával závraty. Postupne sa u neho začali objavovať sluchové halucinácie a zaliehalo mu v pravom uchu. Umelec veril v uzdravenie a hoci sám peniaze nemal, dávna priateľka Fröjda Benecková v Göteborgu usporiadala zbierku, do ktorej prispeli jeho priatelia aj žiaci. Liečil sa u popredných ušných špecialistov, ale strate sluchu nezabránili. Najprv postupne prestal počuť pravým uchom a na ľavé ucho ohluchol náhle nadránom 20. októbra 1874. Mnohí odborníci pátrajú, čo mohlo byť príčinou Smetanovej hluchoty, a niektorí sa domnievajú, že tieto problémy boli následkom syfilisu.
Smetana sa musel vzdať nielen dirigentského miesta v divadle, ale aj koncertnej a pedagogickej práce. Stiahol sa do úzadia a posledné roky prežil u svojej dcéry Žofie, ktorá žila s manželom v Jabkeniciach pri Mladej Boleslavi vo veľkej hájovni. Komponovať však neprestal. Opery Hubička či Čertova stena zložil už ako hluchý. Jeho obrovský talent a dielo si žiaci aj rodáci z Litomyšla ctili už počas života. V roku 1880 sa Smetana na pozvanie svojich študentov vrátil do svojho rodiska na slávnostné odhalenie pamätnej tabule na jeho rodnom dome. „Vtedy to však zámocký pán nepovolil, a tak dosku umiestnili na dome na námestí, ktorý kedysi patril Smetanovej rodine. Na jeho rodný dom, kde je teraz múzeum, ju osadili až v roku 1949, keď tam prišiel minister kultúry, tunajší kontroverzný rodák Zdeněk Nejedlý. Vtedy tu predviedli aj dve Smetanove opery a rozvinula sa myšlienka festivalu Smetanova Litomyšl a s rôznymi prestávkami sme teraz mali už 61. ročník,“ vysvetlila nám sprievodkyňa z Rodného bytu Bedřicha Smetanu.
Koniec na psychiatrii
Skladateľovo ponorenie do ticha bolo príliš bolestné. Musel sa vzdať komunikácie, začal prepadať depresiám, trápili ho bolesti hlavy aj tóny, ktoré mu tam zneli. Čoraz viac sa vyhýbal spoločnosti, napriek tomu ešte skomponoval niekoľko diel a dokončil svoj najznámejší počin Moja vlasť. Koncom roku 1882 sa skladateľov stav vážne zhoršil. Prichádzali záchvaty, množili sa halucinácie, okolie ničil paranojou. Smetana sa obával najhoršieho a do svojho denníka napísal: „Keď dlhšie ako hodinu nepretržite pracujem, povstane také hučanie v hlave, že je to až zúfalstvo. Môj stav celkovo sa zhoršil a som tiež duševne taký skľúčený, že sa bojím najhoršieho. Mám strach zo šialenstva.“ V apríli 1884 ho odviezli do psychiatrickej liečebne v Prahe na Vinohradoch v Kateřinskej ulici a tam 12. mája zomrel. Slávnostný pohreb sa konal 15. mája. Pochovali ho na Vyšehradskom cintoríne, po niekoľkých rokoch jeho pozostatky uložili na Slavín, do spoločnej hrobky českých velikánov v Prahe.
