Sú školáci, ktorí by sa škole radšej vyhli. Bolo to tak aj u ľudí zvučných mien? Neradi chodili do nej a nezbierali vavríny? Niektorým veru neprirástla k srdcu, ťažko zápasili s učivom a neposkytovali veľa nádejí ani učiteľom, ani rodičom.
Pôjdeš za pastora!
Lekár býva uznávanou autoritou. Robert Darwin zo Shrewsbury bol nielen významným lekárom, ale aj zámožným mužom. Dedil po bohatých predkoch. Pán Darwin si zakladal na rodine. Vystriedali sa v nej už tri generácie intelektuálov, lekárov, prírodopiscov, literátov. Iba mladšieho syna Charlesa mal akéhosi nevydareného. Starší syn Erazmus bol najlepší žiak v triede, Charles azda najhorší. Taká hanba pre rodinu! Navyše bol tvrdohlavý. Zaťal sa napríklad, že sa nebude bifľovať naspamäť latinské texty, lebo je to nezmysel. Ale iste tak robil aj preto, lebo bol presvedčený, že má chabú pamäť.
Maxim Gorkij: Spisovateľ, ktorý sa snažil prebudiť ruský národ utápajúci sa vo vodke
Otec pokladal Charlesa za málo nadaného, ale predsa len ho poslal na štúdium medicíny za bratom Erazmom do Edinburghu, aby sa zachovala rodinná tradícia. Syn znova zarmútil otca. Prednášky ho nudili, na krv sa nemohol ani pozrieť, spriatelil sa s černochom, ktorý preparoval vtáky, a spolu sa venovali zberateľskej činnosti. Otecka to veľmi pohoršilo. „Pôjdeš do kňazského kolégia!“ rozkričal sa. „Ak odmietaš liečiť telá, naučíš sa liečiť duše.“
Priveľa chuti do štúdia nemal ani na teológii. Prvé mesiace na Cambridgei pokladal za rovnako stratené ako na medicíne. Ale našiel si zábavu. Zistil, že sa môže zapísať i na nepovinné predmety, a začal chodiť na prednášky z botaniky. Od malička zbieral mušle, nerasty, hmyz, rastlinky, a tak sa našiel. Ešte väčšmi, keď mu nečakane ponúkli, že sa ako prírodovedec výskumník môže zúčastniť na lodi Beagle na ceste okolo sveta.
Chudáci spisovatelia: Bohatí mecenáši literatúry na Slovensku vždy chýbali
Hoci mal Darwin chatrné zdravie, prejavil obdivuhodnú neúnavnosť. Pochodil mnohé krajiny, bol až na najjužnejšom cípe Južnej Ameriky, v Čile, dva razy preliezol Andy, skúmal súostrovie Galapágy. A všade zbieral vzorky, pitval, skúmal pod mikroskopom, škatuľkoval, označoval, starostlivo zaznamenával do denníka. Päť rokov prežil plavbou.
Na Galapágoch Darwina ohromilo poznanie, že živočíšne a rastlinné druhy nie sú navždy stvorené, nie sú ani trvalé, ani nemenné. Rodila sa vývojová teória, ktorá otriasla dovtedajším poznaním a patrí medzi najvýznamnejšie objavy 19. storočia. Napísal o nej otcovi. Aj o tom, aké životné poslanie si zvolil. Otec síce na list neodpovedal, poslal mu však šek s tučnou sumou. To znamenalo, že jeho výskumy i životné rozhodnutie podporuje.
V „drevených nohavičkách“
Honoré de Balzac v románe Louis Lambert dáva hrdinovi hovoriť o sebe: „Chlapci sa smiali z mojich pokusov a dali mi prezývku Básnik, no ich výsmech nič nepomáhal. Veršoval som ďalej napriek múdrej rade pána Mareschala, nášho direktora, ktorý sa usiloval vyliečiť ma podobenstvom o malej pinke, čo vypadla z hniezda, lebo chcela lietať prv, než jej narástli krídla. Čítal som ďalej, stal sa zo mňa najhorší, najlenivejší žiak v celom oddelení, najväčšmi zahľadený do seba...“
Svoje knihy vydávala vďaka pálenici. Cenzori ich nenávideli
Spisovateľ ukladá do diela najmä svoje skúsenosti, zážitky, príbehy. Bol to on, koho opísal v Lambertovi? André Maurois, autor vynikajúcej životopisnej knihy o ňom, tvrdí, že áno. Súdiac tak podľa svedectva spolužiakov. Čo s takým žiakom? Vo vendômskej internátnej škole, kde Honoré prežil šesť rokov, mali svoje metódy. Napríklad bili koženým korbáčom po končekoch prstov. To teda poriadne bolelo. Alebo zatvárali do kutice pod schodmi, prezývanej „drevené nohavičky“. To teda poriadne ubíjalo. Balzac prežil dlhé dni samoty v „drevených nohavičkách“.
Bol bucľatý, červený v tvári, mlčanlivý. Maurois píše, že si do kolégia „priniesol ustráchanú nedôveru zbitého psa“. Zanechal dojem, že bol lenivý žiak, ktorý pracoval málo a neznášal duševnú námahu. On sám bol presvedčený, že ho očakáva veľká budúcnosť. Kto si to o sebe nemyslí? Čo ho oprávňovalo na také nádeje? Čitateľská vášeň?
„Najväčšie, čo môžete povedať, je slon,“ tvrdil Chaplin. Švajčiari mu zasvätili celé mesto
Nádeje padali jedna za druhou. Boli neisté vojnové časy, a tak Honoré bral súkromné hodiny v rodičovskom dome. Zdokonalil sa na nich v latinčine. Trvali však len niekoľko mesiacov. Potom odišiel ako externista do kolégia v Tourse, kde si mal pekne-krásne zopakovať sextu.
Oteckovi chodila po rozume polytechnika a platil mu hodiny z prírodných vied. Mamička upriamila pozornosť na štúdium práva. Ale ešte predtým musel syn po biede dokončiť štúdium v niekoľkých ďalších kolégiách.
Honoré sa dostal na právo, praxoval v advokátskej kancelárii, ba získal hodnosť bakalára právnických vied. Rodičia dúfali, že odteraz ich bude živiť. Otec si myslel, že syn je inteligentný a nadaný na literatúru, strýko tvrdil, že Honoré je vhodný nanajvýš na úradníka v podateľni. Nech dokáže svoje nadanie, povedal otec a bol ochotný ešte dva roky platiť synovi v Paríži manzardku, aby sa v nej venoval písaniu.
Nádejný spisovateľ sa pustil do Rozpravy o nesmrteľnosti duše, napísal zopár básní a sám žasol, aké sú biedne. Dni a noci sedel nad tragédiou v piatich dejstvách, potom vrhol sily na román v listoch. A všade neúspechy. Úspech prišiel po rokoch až s románom Šagrénová koža. To, že bol geniálny spisovateľ, dokazuje celé jeho rozsiahle dielo.
Kto bola Beethovenova „nesmrteľná milenka“? Historici si nad tým dodnes lámu hlavy
Winston si užil výprasku
Na decko dnes nemožno zdvihnúť ruku. Ani keď je akokoľvek zlé. Sú na to prísne zákony. Ale voľakedy! Voľakedy často dostávali výprask. Doma i v škole. Často ho v škole dostával chlapec Winston, druhým menom Churchill, neskorší svetový politik prvého rangu. Zámožní rodičia mu vybrali drahú a modernú školu. Aj v bitke mala bohatú tradíciu, priam sadistickú. „Vďaka“ riaditeľovi. Ten raz za mesiac zhromaždil všetkých žiakov a starším nariaďoval zmlátiť mladších. Ich plač ako výchovný prostriedok musela počúvať celá škola. Potom ich hnali do kostola.
Winstonovi pridávali navyše. Ty nevieš, čo to je deklinácia? Tresk! A nechceš sa to ani naučiť? Tresk! Neurobil si nijaký pokrok v gréčtine? Tresk! Winston po rokoch priznával: „Celých dvanásť rokov, čo som chodil do školy, nikto ma nedokázal naučiť z latinčiny a gréčtiny viac ako abecedu.“ Winstonovi sa ani na ďalších školách nedarilo. Takže si na bitku priam navykol.
Churchill na výberovú školu nezložil skúšky, ale otecko zariadil, aby ho prijali. Pretĺkal sa triedami v skupine najzaostalejších. Ťažko zápasil s latinčinou, gréčtinou, matematikou. A ešte bol spupný. Ba aj do školských novín písal akési posmešné články.
Náš prvý moderný spevák? František Krištof Veselý
Jedného dňa sa Winston hral s mladším bratom s cínovými vojačikmi. Práve končil vynikajúci záverečný manéver, keď do izby vošiel otec. Postál a potom sa spýtal syna: „Nechcel by si ísť do Sandhurstu?“ V Sandhurste pripravovali dôstojníkov. Takto otec hodnotí jeho skvelý manéver? „Čoby nie!“ potešil sa syn. Bude pokoj od predmetov, ktoré nenávidí. Pre otca to bolo posledné zúfalé východisko. Veľkosť dieťaťa často nedokáže odhaliť ani jeho otec. Pán Churchill nepostrehol, že jeho syn má rozsiahle vedomosti z histórie, literatúry, že má britké pero i jazyk.
Neúspechy pokračovali. Winston o nich neskôr napísal: „Budúci štátnici, guvernéri, bankári študujú právo. Menej schopní námorníctvo, hoci loďstvo je pýchou nášho impéria. Mňa nezobrali ani do školy pre pozemnú armádu. Horko-ťažko som absolvoval učilište pre husárov.“
Za vojny proti Búrom odišiel do Afriky ako reportér, bojoval, zajali ho, ušiel a oslobodil aj ďalších. To všetko bravúrne opísal a stal sa priam hrdinom. Ako 26-ročného ho zvolili do parlamentu a odišiel z neho ako 89-ročný. Bol vynikajúci rečník, no predovšetkým uznávaný politický stratég a vojvodca. Ale medziiným aj nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.
Jediní ľudia, o ktorých mi ide, sú blázni, tvrdil Jack Kerouac
Muž bez hany
Svetozár Hurban Vajanský sa vryl do pamäti národa ako impozantná postava. Bol to muž nevyčerpateľnej fyzickej i duševnej energie. Dvadsať rokov bol organizátorom slovenského politického a kultúrneho života v tých najhorších podmienkach útlaku. Burcoval, písal básne, romány, kritiky, bol výborný novinár, vášnivý diskutér.
V období, keď sa do úlohy uchovať národného ducha zapájali všetky schopné a ochotné sily, všetko ostatné muselo ísť bokom. V literárnej tvorbe ani láska nesmela byť na pretrase. Láska, vášne, prípadné poklesky čelných národných dejateľov boli podenkovou záležitosťou. Čo sú proti hlavnému cieľu vysoko dvíhať národnú zástavu? Načo ich spomínať? Preto stojí pred nami obor Vajanský bez jedinej škvrnky. Ale ani on sa nezaobišiel bez nich.
Bol prvorodený a jeho starý otec Samuel Jurkovič ho ohodnotil ako pekne vyvinutého chlapčeka, ktorý čo do zdravia i výzoru mal by robiť famílii česť. No v škole až takú veľkú nerobil. Prijali ho na modranské gymnázium, ale študoval v Těšíne. Preto, aby bol pod dozorom Janka Kalinčiaka, tamojšieho riaditeľa. V prameňoch sa hovorí len lakonicky, že študoval vcelku neúspešne. Kalinčiak spomínal, že ho aj celý rok nevidel.
Zlodej a podvodník, ktorému to prepáčime: Aj to bol nezabudnuteľný Karl May
Čože si skormútený otec má počať? Po troch rokoch preradil milého syna na gymnázium v Oberschützene v Rakúsku. Tam sa často dostával do sporu s profesormi. Ale asi aj s učivom. Po rokoch spomínal, ako ho vo Viedni priviedol na dobrú cestu Karol Kuzmány. „A ja počúvam, že sa ty zle správaš, žes’ prepadol,“ povedal mu. Nasledovali podobné slová a Svetozár by sa od hanby najradšej bol schoval do myšacej diery. Napísal o tom: „Vzal som si do umu a do srdca robiť dobre a od tej chvíle som už nikdy neprepadol.“
Ale jeho oteckovi chmáry nezmizli. Syna musel ešte presúvať do Stendalu v Prusku, do Almarku v Sasku, napokon do Banskej Bystrice. A ešte musel pretrpieť, aby syn šiel študovať právo a nie na bohosloveckú fakultu. Čo s takým synom? Zalamovať nad ním rukami? Odpísať? Asi nie. Svetozár dokončil štúdium práva bez akýchkoľvek komplikácií a naplno sa v ňom prejavil nevšedný literárny a organizačný talent a vášnivé zaujatie pre veci národné.
