Tip na článok
Vo Vysokých Tatrách: Pavel, vpravo, s kameramanom Milanom Matisom, s ktorým išiel aj na Eiger.

Odsedel si roky vo väzení, potom liezol v stene smrti. Pavol Pochylý však nesadol každému

Horolezec Pavel Pochylý vyliezol v alpskej stene smrti ideálnu direttissimu, nie každý to prijal.

Galéria k článku (6 fotografií )
Pochylého zásady: Všetko treba analyzovať.
Sliezsky dom: Pavel Pochylý, v strede, s Jozefom Justom, vľavo, a Rusom Eduardom Myslovským.
Na túre: V Tatrách rúcal horolezecké mýty.

Pred tridsiatimi piatimi rokmi vyliezol slovenský horolezec Pavel Pochylý alpský šláger - ideálnu direttissimu v severnej stene Eigeru. Ešte pred tým, než sa vydal na Eiger (3 967 m), sa po návrate z ostravského väzenia, kde si odsedel šesť rokov za hospodárske delikty, zameral na sólový prechod celého tatranského hrebeňa v zime. Uskutočnil ho za necelých pätnásť dní bez prerušenia a podpornej skupiny v zime 1979. V roku 1981 dokončil v Galérii Ganku cestu zimným stredom a direttissimu Centrálnym kútom. V najznámejšej stene Tatier tak uzavrel počet výstupov na 31, z toho deväť prvovýstupov, štyri v zime. Eiger sa mal stať ďalším míľnikom na jeho horolezeckej ceste.

Ideálna direttissima

Keď 21. augusta 1935 nastúpila na Eiger nemecká dvojica Max Sedlmayer a Karl Mehringer, išlo o prvý pokus preliezť severnú stenu vysokú približne 1 800 metrov a hneď ideálnou direttissimou. Mali za sebou skoro dve tretiny, no náhla zmena počasia im nedovolila pokračovať. Ani zostúpiť. Až po šiestich týždňoch horský pilot objavil jedno zmrznuté telo. Plošina povyše druhého ľadového poľa dostala pomenovanie bivak smrti. A keď začali pribúdať ďalšie obete, celá severná stena (Nordwand) získala prívlastok stena smrti (Mordvand).

Pribúdali však aj úspešné pokusy novými cestami. Naľavo od ideálnej línie je v zime vylezená Harlinova direttissima, napravo je v lete vylezená japonská direttissima. No pokusy o vylezenie ideálnej direttissimy sa končili buď neúspechom, alebo tragicky.

Až kým v marci 1983 neprišiel pod stenu smrti 38-ročný slovenský horolezec Pavel Pochylý, ktorého sprevádzal filmár Milan Matis.

S kameramanom

Paľo s Matisom sa zoznámili pri výrobe absolventského filmu Pavla Gábora práve o Pochylom. „Nakrúcali sme ho na Chate pod Rysmi niekedy v zime 1981,“ rozprával mi pred niekoľkými rokmi dnes už tiež nebohý Milan Matis. „Chatár Viktor Beránek nám nechal kľúče, keďže chata býva počas zimných mesiacov zatvorená. Ja som bol vtedy kameramanom v Slovenskej televízii. Krátko predtým som si zlomil nohu, ale povedal som, že to skúsim aj so sadrou. Pamätám sa, ako sa Paľo na mňa pohrdlivo pozrel. Lenže ja som to zvládol a odvtedy ma akceptoval. On nenechal nikoho ľahostajným, ale sám si ľudí vyberal. Strávili sme spolu štyri dni, spoznali sme sa bližšie. Nespali sme, celé noci sme predebatovali. Ten film u verejnosti zarezonoval a v televízii, keď bolo treba niečo natočiť o horách, posielali potom mňa.“

Keď Paľo plánoval Eiger, oslovil Milana Matisa, aby to zdokumentoval. „Vypracoval detailnú písomnú prípravu - koľko to bude trvať, čo potrebuje, aký materiál… Nemali sme veľa peňazí, jeho zásada bola - nemusíme žrať, ale lezecký materiál a oblečenie musia byť kvalitné. Veci zháňal v Nemecku, vo Švajčiarsku aj vo Francúzsku. Keď sme prišli do zahraničia, prvé, čo sme navštívili, bol alpinistický obchod. Každú vec rozobral, či to bol varič, alebo niečo iné. Chcel vedieť, ako funguje, aby to vedel opraviť, keď bude treba. Dal sa dokopy s niekým z generálneho štábu, lebo gore-tex mala vtedy u nás armáda. Mali sme kvalitné veci, ktoré používali letci. Šili to pre nás na mieru, nijaké príďte a vyberiete si. Hoci Paľo vyšiel z basy s nálepkou kriminálnika, našiel ľudí, ktorí mu verili.“

Skoro dva roky sa Pavel Pochylý pripravoval na Eiger. Z prípravy vynechal lezenie a naberal silu.

„Ťažko niekomu vysvetlím, že môžem byť pripravený na severnú stenu Eigeru dosiaľ nezlezenou ideálnou direttissimou, hoci naposledy som si siahol na skalu pred dvoma rokmi a tam, kde ostatní berú tony najmodernejšieho materiálu, si nesiem len ten najskromnejší výstroj,“ predoslal Pavel Pochylý. „Moja duša je však pokojná.“

Stena smrti: Ideálna direttissima v severnej stene Eigeru.
Stena smrti: Ideálna direttissima v severnej stene Eigeru.
Foto a grafika: IGOR KOLLER

Bez víz

Keď dostali vycestovacie doložky, všetko sa zdalo v poriadku. Lenže potom im anulovali švajčiarske víza. „Doma mám odložený doklad, v ktorom sú víza preškrtnuté a opečiatkované slovíčkom - zrušené,“ potvrdil Milan Matis. „V tom čase bolo na Eigeri veľa mŕtvych a niekto zrejme o našom pláne hovoril. Paľo sa tým vôbec nezaoberal. Presne vedel, kde a ako prekročíme švajčiarsku hranicu. Nemali sme uzatvorené ani poistky pre prípadnú záchrannú akciu, tak sme rýchlo naliezli do steny, aby nás odtiaľ nemohli odpratať. A keď Paľo videl, že bude mať dosť roboty so sebou, išiel do toho bezo mňa ako kameramana, lebo nemienil niesť zodpovednosť za iného. Ja totiž nie som horolezec, hoci ovládam jednotlivé zručnosti.“

Zo začiatku však pôsobili spolu. „Hneď na úvod mi spadol transfokátor, zletel dolu asi dvesto metrov. Zišli sme poň a Paľo ho potom skladal. On nemal nervy, hľadal riešenie, kým ho nenašiel.“

Zimný sólový prvovýstup severnou stenou Eigeru plánoval Pochylý na 10 až 12 dní, nakoniec trval trinásť. Vo vtedajších slovenských a českých horolezeckých médiách o ňom priniesol podrobnú správu. Záver výstupu opísal nasledovne: „Ráno diabolské počasie pokračuje. Varím si už len teplú vodu s reminerálmi. Posledný benzín. Všetky veci zbalím do batoha a nechávam na mieste. Namiesto rukavíc stratených včera pri páde si naťahujem ponožky. Preliezam stienku, kde som vyletel, a blahorečím si, že mám natiahnutý fix. Ešte dve dĺžky a konečne sa dostávam na vrcholové pole. Lano sa zasekáva, okamih rozmýšľania, odväzujem sa, hádžem lano späť do steny a bojujem smerom k vrcholu. Tesne pod ním opäť dostávam kŕče. Revúc od bolesti doslova sa naň doplazím. Je tma, víchrica a ja mám príšerné bolesti.“

Na zostupe Paľo spadol na hlavu, nemohol ňou hýbať. „Išli sme mu s Čechom Josefom Hradeckým, ktorý po emigrácii žil vo Švajčiarsku, naproti, ale vo fujavici sme sa minuli. Keď sme sa vrátili, Paľo už bol dole,“ opísal Milan Matis. „Po návrate domov som s ním potom chodil na neurológiu za profesorom Cigánkom, ktorý si ho veľmi obľúbil. Bolo až neuveriteľné, ako vedeli diskutovať o odborných medicínskych veciach. Paľo bol nesmierne sčítaný, keď ho niečo zaujímalo, dopodrobna si to naštudoval. Vedel sa orientovať v mnohých otázkach a neuveriteľne spájal veci z rôznych odborov. Jednou z jeho zásad bolo, že nech sa čokoľvek stane, treba to analyzovať, aby sa tí po nás vyvarovali chýb. Nakoniec sa ukázalo, že mal niečo s chrbticou, ale najprv hľadali v hlave.“

Najvýznamnejšia cesta

Keď Pochylý vyliezol ideálnu direttissimu na Eiger, vyslovil presvedčenie, že nebyť zvratu počasia, stála by na vrchole už nemecká dvojica v roku 1935. Ďalšie úseky steny, ktoré mali Sedlmayer a Mehringer pred sebou, neboli podľa neho ťažšie ako to, čo už mali prelezené. „Som rád, že sa mi podobným štýlom podarilo dokončiť túto cestu,“ zdôraznil.

Za tragédiu totiž považoval, keď sa najznámejšia stena Álp stala doménou expedičných a poloexpedičných snažení. „Považoval som to za negáciu celého horolezeckého vývoja, najmä však zneuctenie toho, čo dosiahli Sedlmayer a Mehringer,“ napísal Pavel Pochylý.

„Konečne ideálna direttissima Eigeru, elegantne, z prvého náporu, s minimom umelých pomôcok, sólo a v zimných podmienkach,“ nadchýnal sa Pochylého výkonom horolezec a významný slovenský horolezecký odborník Ivan Dieška. „Bolo to neskromné, najmä po období, keď sa prvovýstupy a priestupy ťažkých ciest v severnej stene Eigeru uskutočňovali spôsobom všetko pre úspech. Takmer pol storočia trvalo, kým Eiger dostal od neznámeho lezca z Bratislavy svoju najvýznamnejšiu cestu, ktorá stelesňuje ideálne trendy svetového horolezectva.“

Slovenský horolezecký zväz vyhodnotil jeho výkon za výstup roka 1983 v kategórii ľadovcových veľhôr do 6 000 metrov. S komentárom, že išlo azda o „najväčší výkon podaný naším horolezcom bez ohľadu na rozdelenie výkonov do kategórií“, zdôrazňujúc jeho „mimoriadnu svetovosť“ a „ohlas, ktorý vzbudil v zahraničných médiách“.

Hoci Pochylého prvovýstup hodnotiaca komisia navrhla na ocenenie aj v rámci Československa ako výstup roka s hviezdičkou, vedenie Československého horolezeckého zväzu ho medzi ne nezaradilo. Predseda zväzu Ivan Gálfy mi to vtedy zdôvodnil takto: „Predsedníctvo nášho zväzu prijalo jasnú zásadu, že sólovýstupy sa nebudú vyhodnocovať, ani sa nebudú propagovať. Z výchovného hľadiska. Sólolezenie si vyžaduje ozajstného chlapa, fyzicky i psychicky dobre pripraveného, vyrovnaného. Keby sme povolili sólovýstupy, robili by ich aj chlapci, ktorí na to jednoducho nemajú. A my chceme zabrániť zbytočným tragédiám. Pochylého výkon si vysoko vážime, ale ako výstup roka jeho sólo neschvaľujeme.“ Aj keď vysvetlenie vyznieva v duchu doby, je vlastne ocenením samotného aktéra.

Opäť do basy

Rok po Eigeri sa Pavel Pochylý chcel pokúsiť o himalájsky hit - vylezenie Boningtonovej cesty v juhozápadnej stene Mount Everestu sólo. Jeho zámer, pred expedíciou utajený, sa skončil fiaskom a po expedícii putoval za nedovolené podnikanie a ekonomické podvody na jedenásť rokov do leopoldovskej väznice. Stadiaľ ho dostali politické zmeny v Československu po novembri 1989. Odsedel si päť rokov, po prepustení sa k vrcholovému horolezectvu nevrátil. Zahynul 25. februára 2000 pri návrate z lezeckej túry vo Vysokých Tatrách v oblasti Malého Kežmarského štítu aj s bratom Ondrejom. Mal päťdesiatštyri rokov.

VIDEO Plus 7 Dní