V roku 1492 Martin Behaim, rodák z Českého Krumlova, zhotovil „erdapfel“ - zemské jablko s priemerom 541 milimetrov, prvý známy glóbus, a Kolumbus si to namieril do Indie cez Atlantik. Netušil, že objavil Ameriku. Vasco Núñez de Balboa v roku 1513 prekročením Panamskej šije spoznal, že sa za ňou rozprestiera oceán, ktorý nazval Južným a ktorému dnes hovoríme Tichý. Portugalci sa sústredili na stráženie východnej cesty, ktorú objavil v rokoch 1497 - 1498 Vasco de Gama. Vtedy prišiel na scénu Fernão de Magalhães, známy i pod španielskym menom Fernando (Hernando) Magellan alebo Magellanes.

Keď ako desaťročný prišiel o&nbsp;oboch rodičov, dostal sa v&nbsp;Lisabone ako páža na&nbsp;kráľovský dvor a&nbsp;usilovne sa vzdelával v&nbsp;astronómii, geografii, matematike a&nbsp;námorných vedách. Sen o&nbsp;ďalekých cestách sa mu naplnil v&nbsp;roku 1505 na&nbsp;palube jednej z&nbsp;22 galeón Francisca d’Almeidu, prvého miestokráľa Portugalskej Indie. Zúčastnil sa na&nbsp;prieskumnej výprave do&nbsp;Malakky na&nbsp;Malajskom polostrove. Jej sultán Európanov zákerne prepadol a&nbsp;bol to práve Magalhães, kto upozornil veliteľa flotily Lopeza de Sequeiru na&nbsp;nebezpečenstvo. Navyše zachránil život bratrancovi Franciscovi Serrãovi, čím si získal verného priateľa. Serrão sa usadil na&nbsp;indonézskom súostroví Moluky, bohatom na&nbsp;vzácne korenie, a&nbsp;poskytol Magalhãesovi cenné informácie i&nbsp;rady.

Už 7. júna 1494 si vtedajšie námorné veľmoci Španielsko a&nbsp;Portugalsko rozdelili svet zmluvou z&nbsp;Tordesillasu. Pápež Alexander VI. navrhol severo-južnú deliacu čiaru sto leguas, čo je zhruba 480 kilometrov, západne od&nbsp;Kapverdských ostrovov. Táto miera má však v&nbsp;iberských krajinách rôznu dĺžku. Portugalci presadili, aby sa hranica posunula až na&nbsp;370 španielskych leguas, čo je 1&nbsp;770 kilometrov. Tým rivalovi uchmatli Brazíliu.

Magalhães veril tajným správam a&nbsp;mapám, podľa ktorých sa možno preplaviť z&nbsp;Atlantického do&nbsp;Tichého oceánu. Keď s&nbsp;plánom nájsť lodnú cestu na&nbsp;Moluky západným smerom nepochodil u&nbsp;portugalského kráľa Manuela I., odišiel do&nbsp;Sevilly. Usadil sa v&nbsp;dome krajana Diega Barbosu a&nbsp;oženil s&nbsp;jeho dcérou Beatrix. Mali dvoch synov - Rodriga a&nbsp;Carlosa. Za&nbsp;ním prišiel do&nbsp;Sevilly Ruy Faleiro, astronóm, ktorého službami Manuel takisto pohrdol. S&nbsp;pomocou vplyvných ľudí sa dostali na&nbsp;španielsky kráľovský dvor. Mladý, len osemnásťročný Karol I. bol plánom nadšený. Už 22. marca 1518 sa zrodila zmluva o&nbsp;záväzku objaviť cestu k&nbsp;ostrovom korenia.

Staré galeóny, ktoré dostal Magalhães k&nbsp;dispozícii, bolo treba opraviť a&nbsp;vynoviť do&nbsp;poslednej dosky, do&nbsp;posledného klinca. Moreplovec na&nbsp;všetko starostlivo dohliadal. Napokon útroby plachetníc naplnili potravinami: suchármi, múkou, ryžou, fazuľou, šošovicou, sušenými rybami, slaninou, syrmi, cukrom, cesnakom, cibuľou, figami, medom... K&nbsp;tomu naložili nevyhnutné náradie a&nbsp;materiál na&nbsp;opravy, ktorého súčasťou bolo štyridsať vozov dreva, tony smoly a&nbsp;dechtu. Nechýbalo štrnásťtisíc funtov sviečok, rybárske háčiky, harpúny, siete, ani látky, dvadsaťtisíc zvončekov, zrkadielka, nože a&nbsp;iný tovar na&nbsp;výmenu, pitná voda a&nbsp;508 sudov najkvalitnejšieho vína. Na&nbsp;palubu sa dostala tiež zásoba liekov, okovy a&nbsp;reťaze pre prípadných vzbúrencov, ako i&nbsp;päť veľkých bubnov, tamburíny, husle, gajdy či píšťaly, aby mali námorníci postarané o&nbsp;zábavu. Dobre vyzbrojená flotila so 62 delami pozostávala z&nbsp;piatich lodí asi s&nbsp;265 mužmi na&nbsp;palube. Dve tretiny posádky tvorili Španieli, ale boli v&nbsp;nej i&nbsp;dobrodruhovia z&nbsp;Portugalska, Talianska, Nemecka a&nbsp;iných krajín. Nechýbal Magalhãesov malajský otrok Enrique Melaka, ktorého potreboval ako tlmočníka.

Zo Sevilly vyplávala výprava 10. augusta 1519 dolu riekou Gua­dalquivir. Päť týždňov sa zdržali v&nbsp;prístave Sanlúcar de Barramedo kvôli doplneniu posádky a&nbsp;pre hlboký ponor preťažených lodí. Na&nbsp;voľné more sa dostali 20. septembra. Magalhães musel byť v&nbsp;strehu. Manuel vnímal jeho krok ako vlastizradu a&nbsp;poslal za&nbsp;ním vojnové lode.

Už počas plavby cez Atlantik dochádzalo k&nbsp;nezhodám, ktoré vyvrcholili v&nbsp;patagónskom zálive San Julian, kde sa rozhodli prečkať južnú zimu. Vtedy vypukla vzbura. Viedli ju španielski kapitáni. Nepáčilo sa im, že sa plavia pod velením cudzinca, ktorý pred nimi tajil skutočný cieľ. Navyše nebezpečne ubúdali zásoby. Magalhães vzburu potlačil a&nbsp;vzbúrencov potrestal. Kapitán Mendoza zahynul v&nbsp;boji, Quesadu dal popraviť a&nbsp;Cartagenu s&nbsp;jedným kňazom nechal na&nbsp;neznámom brehu napospas osudu.

V&nbsp;máji sa loď Santiago nevrátila z&nbsp;prieskumnej plavby. Stroskotala v&nbsp;ústí Río Santa Cruz. Dvaja muži sa vrátili do&nbsp;zálivu pochodom po&nbsp;pobreží a&nbsp;priviedli k&nbsp;stroskotancom záchranné člny. Magalhães už dávno prestal veriť mapám, no nemienil sa vzdať. Paradoxne však ešte dva mesiace nechal posádku oddychovať. Netušil, že je len dva dni plavby od&nbsp;cieľa - prieplavu medzi Atlantickým oceánom a&nbsp;„Južným morom“.

Plavba Kanálom všetkých svätých, dnešný Magalhãesov prieliv, si vyžadovala odvahu i&nbsp;veľkú námornícku zručnosť. Búrok, vĺn, plytčín a&nbsp;hrozivých brál sa zľakla posádka najväčšej lode San Antonio a&nbsp;dezertovala. Trvalo 38 dní, kým sa zvyšné tri lode preplavili šesťsto kilometrov dlhým prielivom. „Dnes sme opustili morskú úžinu a&nbsp;prišli sme na&nbsp;voľné more,“ napísal si do&nbsp;denníka kronikár výpravy Antonio Pigafetta 28. novembra 1520. Dostali sa do&nbsp;pokojných vôd oceána, ktorý Magalhães z&nbsp;Južného premenoval na&nbsp;Tichý.

Magalhães mal mylnú predstavu o&nbsp;veľkosti Zeme. Predpokladal, že sa Pacifikom preplavia k&nbsp;Molukám za&nbsp;pár dní. „Plavili sme sa tri mesiace a&nbsp;dvadsať dní a&nbsp;za&nbsp;ten čas sme nezjedli vôbec nič čerstvé,“ spomínal Pigafetta. „Sucháre už neboli pečivom, ale prachom zmiešaným s&nbsp;červami, strašne páchnuce potkaním močom. Mnoho dní sme to, čo nám červy ponechali, zapíjali žltou, skoro zhnitou vodou. Jedli sme aj hovädzie kože, ktorými bol potiahnutý hlavný sťažeň, aby sa oň nepredrelo stožiarové lano, a&nbsp;často sme jedli aj piliny z&nbsp;dosák. Potkany sa predávali za&nbsp;pol dukáta kus, len keby ich bolo viac.“ Asi tri desiatky námorníkov zomreli zväčša na&nbsp;skorbut. Magalhães zostal zdravý. Údajne preto, že vo svojej kajute mal tajnú zásobu dúl bohatých na&nbsp;vitamíny.

Začiatkom marca 1521 natrafili na&nbsp;ostrov Guam, najjužnejší z&nbsp;Mariánskeho súostrovia. Domorodí Chamorrovia im na&nbsp;svojich proas - malých kanoe - vyplávali v&nbsp;ústrety, ako lasičky sa vyšplhali na&nbsp;palubu a&nbsp;brali všetko, čo im prišlo pod ruku. Nečudo, že veliteľ nazval ostrovy Islas de los Ladrones - Ostrovy zlodejov - a&nbsp;poslal na&nbsp;breh trestnú výpravu, ktorá vypálila osadu a&nbsp;vzala si naspäť nakradnuté veci. K&nbsp;nim si bez zaplatenia pribalili potraviny.

Keď sa priplavili k&nbsp;Filipínam, Enrique zistil, že sa s&nbsp;domorodcami dorozumie. Neklamný dôkaz, že plavba sa blíži k&nbsp;úspechu a&nbsp;že Zem je skutočne guľatá. Zbedačení chlapi sa mohli konečne dosýta najesť, napiť, oddýchnuť si a&nbsp;opraviť lode. Domorodci k&nbsp;nim boli priateľskí. Ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;kolonizovaním a&nbsp;obchodom išla kristianizácia. Radžu, teda kráľa ostrova Cebú Humabona, pokrstili na&nbsp;Carlosa a&nbsp;jeho manželku Humamay na&nbsp;Juanu podľa španielskych vladárov. Lapulapu - vládca susedného ostrovčeka Mactan - sa však odmietal podriadiť bielym prišelcom. Prvý a&nbsp;posledný raz Magalhães konal nerozvážne. Veril, že jeho dobre vyzbrojení námorníci dajú domorodcom príučku. Ale keď 27. apríla 1521 vystúpili z&nbsp;člnov na&nbsp;breh, vyrútilo sa na&nbsp;nich jeden a&nbsp;pol tisíc bojovníkov na&nbsp;čele s&nbsp;Lapulapuom, ktorý je dodnes na&nbsp;Filipínach symbolom odporu proti kolonializmu. Votrelcov zasypali šípmi a&nbsp;oštepmi. Aj ​Magalhãesa zasiahol šíp a&nbsp;kým stihol vytasiť meč, hŕba nepriateľov ho prebodla skrz-naskrz. Zahynul ako 41-ročný.

Porážka otriasla Humabonom, zriekol sa kresťanstva a&nbsp;na&nbsp;popud Enriqueho, ktorého Španieli stále vnímali ako otroka a&nbsp;hrozili mu bičovaním, nachystal pascu. Ľstivo pozval 29 španielskych veliteľov a&nbsp;kormidelníkov na&nbsp;hostinu, kde ich povraždil. V&nbsp;decimovanej posádke zavládol chaos, loď Concepción zničili, lebo ju nemal kto viesť, a&nbsp;ďalšie dve plavidlá sa na&nbsp;jeseň 1521, teda po&nbsp;polročnom blúdení, dostali k&nbsp;vytúženým Molukám. Naložili tony klinčekov, škorice a&nbsp;iného korenia. Ukázalo sa však, že loď Trinidad je vážne poškodená. Na&nbsp;Victoriu sa mohlo nalodiť len 47 mužov, zvyšných 51 zostalo na&nbsp;indonézskom súostroví. Po&nbsp;oprave Trinidadu sa pokúsili plaviť na&nbsp;východ pod velením Gonzala Gomeza de Espinosu, ktorý bol síce dobrým vojakom, ale zlým námorníkom. Po&nbsp;piatich mesiacoch sa loď vrátila do&nbsp;moluckého prístavu Tidore, ale iba s&nbsp;dvadsiatimi mužmi, ktorí sa napokon dostali do&nbsp;portugalského zajatia.

Skúsený navigátor Juan Sebastián Elcano priviedol Victoriu okolo Mysu dobrej nádeje do&nbsp;domovského prístavu. Z&nbsp;vyše dvesto mužov, ktorí pred tromi rokmi odišli do&nbsp;neznáma s&nbsp;túžbou po&nbsp;dobrodružstve a&nbsp;bohatstve, vystúpilo z&nbsp;lode len osemnásť námorníkov. Keď k&nbsp;nim prirátame posádku lode San Antonio, ktorá sa vrátila do&nbsp;Sevilly rok predtým 6. mája 1521, prvú plavbu okolo Zeme prežilo asi len deväťdesiat mužov. Medzi nimi aj kronikár Pigafetta.

Smotanu zlízal Elcano, ktorý kráľovi neodovzdal Magalhãesov lodný denník a&nbsp;šíril o&nbsp;ňom klamstvá. „S&nbsp;ostatnými kapitánmi komunikoval ako s&nbsp;najnižšími námorníkmi,“ vyjadril sa pred panovníkom. „Nestrpel vedľa seba nikoho iného, jeho pýcha bola neznesiteľná. Okrem toho ako Portugalec nenávidel Španielov. Na&nbsp;miesta španielskych kapitánov dosadzoval svojich portugalských príbuzných.“ Vynieslo mu to povýšenie do&nbsp;šľachtického stavu. V&nbsp;erbe mal glóbus a&nbsp;motto Primus circumdedisti me - Prvý si ma oboplával. Lži sa snažil vyvrátiť Magalhãesov verný Pigafetta. Po&nbsp;návrate do&nbsp;rodných Benátok zverejnil denník, ktorý sa dodnes vníma ako najdôveryhodnejší dokument o&nbsp;prvej plavbe okolo Zeme. Pripúšťal, že jeho veliteľ bol uzavretý, samotársky, nedôverčivý, nevľúdny, ale bez týchto vlastností by sotva mohol veliť výprave, aká nemá v&nbsp;histórii ľudstva obdobu.

Victoria priviezla asi 26 ton korenia, čo pokrylo náklady, ba prinieslo i&nbsp;zisk. Priveľa obetí na&nbsp;životoch však odradilo Španielov ísť v&nbsp;Magalhãesových stopách. Sústredili sa na&nbsp;upevnenie svojho postavenia na&nbsp;americkom kontinente. Výnimkou je Andrés de Urdaneta. Na&nbsp;Filipíny sa dostal ako misionár, ale študoval aj astronómiu a&nbsp;nautiku. V&nbsp;roku 1565 poradil kapitánovi lode San Pedro Alonsovi de Arellanovi, nech pri plavbe z&nbsp;Filipín k&nbsp;mexickým brehom využije západný pasát. Španieli potom po&nbsp;tejto trase dovážali molucké korenie do&nbsp;Európy cez Ameriku, čo vzbudilo pozornosť pirátov. Jeden z&nbsp;nich, Francis Drake, lúpil pod ochranou anglickej koruny a&nbsp;ako druhý po&nbsp;Magalhãesovi oboplával Zem v&nbsp;rokoch 1577 - 1580.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/slavy-nedozil-smotanu-zlizal-muz-ktory-magalhaesovi-siril-klamstva" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Kolumbovou a&nbsp;Magalhãesovou plavbou zanikol stredovek. O&nbsp;slovo sa prihlásil novovek s&nbsp;osvietenskými myšlienkami a&nbsp;novými nezvratnými vedeckými poznatkami.