Tip na článok
Lenin trpel: Stalin, vpravo, nedovolil podať mu cyankáli.

Slzy mocných: Nad čím ich ronili známi muži histórie?

Ladislav Švihran

Muži by nemali plakať.

Galéria k článku (5 fotografií )
Poľný maršal: Wilhelm Keitel podpísal bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, na Norimberskom procese sa divil.
S kancelárom: Pruský kráľ a nemecký cisár Wilhelm I., vľavo, s Ottom von Bismarck.
Hannibal: Jeden z najväčších vojvodcov staroveku.

To je predsa hanba, prejav slabošstva, kapitulácia pred osudom. Tak nám to vštepujú do pamäti od dávnych čias. Pripomína nám to aj populárna pesnička Svet nemá slzy rád a dodáva, že vyhráva len ten, kto sa usmeje. No niekedy slzám podľahnú aj najodolnejší, najmocnejší tohto sveta, ľudia, ktorí sú vystavení očiam verejnosti.

Takéto víťazstvo som nechcel

Meno Hannibal preniklo z dávnej minulosti až do dnešných čias. A tak veľmi, že je všeobecne známe. Ba poznáme aj výkrik zhrozených Rimanov: „Hannibal pred bránami!“ Vzdelanejší to vedia aj po latinsky: „Hannibal ante portas!“ Bol to odvážny bojovník, na čele kartáginských vojsk prekročil Pyreneje, ba aj nebotyčné Alpy a nečakane sa objavil na nechránenom území svojho úhlavného nepriateľa. Jedno za druhým porážal narýchlo stiahnuté rímske vojská z iných území, z Hispánie i zo Sicílie.

Do dejín vošla aj rozhodujúca bitka kartáginských a rímskych vojsk pri dedine Kanny na planine v Apúlii. Rozpútala sa 2. augusta roku 216 pred naším letopočtom a označujú ju za najväčšiu bitku staroveku. Hannibalovi priniesla triumf, Rimanom katastrofálnu porážku. Zachovali sa mnohé podrobnosti o nej.

Keď za boja padol pod konzulom Luciom Aemeliom Paulusom kôň, spolujazdci zosadli z koní a utekali mu na pomoc. Ostatní sa domnievali, že je rozkaz bojovať pešo. Tak aj urobili. Hannibal to spozoroval a potešil sa: „Takto mi je to milšie, než by som ich dostal poviazaných.“ Bitka sa v záverečnej časti zmenila na jatky. Tisíce Rimanov sa zúfalo bránili, chceli uniknúť, zachrániť sa, ale nemali kam. Padali pod mečmi rozzúrených nepriateľov. Hannibal už sám prehováral svojich žoldnierov, aby sa miernili.

Na pláni zostalo ležať asi 50-tisíc Rimanov. Padlo aj šesťtisíc Kartágincov. V noci chodil Hannibal po bojisku, tu videl mŕtvolu svojho dobrého priateľa, tam zasa dobrého známeho, o kúsok ďalej mŕtvolu iného blízkeho. Už sa netešil. Nešťastný zašepkal: „Nie, takéto víťazstvo som nechcel.“

A muž, ktorý všeličo zažil, videl toľkých umierajúcich i mŕtvych, svojich i cudzích, v Kartágu i v Hispánii, za strašného pochodu Alpami, za celého ťaženia Itáliou, muž, ktorý počul toľko nárekov chlapov, žien i detí, ten muž sa nad toľkou hrôzou rozplakal. Bolo to priveľa aj na neho.

Cesta k vojne

Sotva pruský kráľ Wilhelm I. zasadol roku 1861 na trón, roztriasol sa pod ním. Tak veľmi sa roztriasol, že kráľ pripravil abdikačnú listinu. Ešte predtým, ako sa vzdal, vymenoval za ministerského predsedu Otta von Bismarck, veľvyslanca v Paríži, muža, ktorý dovtedy vynikol nanajvýš vo zvádzaní žien a v konzumácii alkoholu. Vlastne ešte aj v tom, že sa netajil svojimi bojovými názormi.

Bismarckove bojové názory sa v novej funkcii zakrátko zmenili na bojové činy. Intrigami i násilím spacifikoval liberálov v parlamente, brutálne potlačil povstanie Poliakov a zachránil trón Wilhelmovi. Spriadal aj ďalekosiahle plány. Jedným z nich bolo podriadiť Prusku menšie nemecké štáty.

Bismarckovi sa príležitosť uskutočniť tento plán naskytla, keď predstavitelia nemeckých štátov zvolali zakladajúci snem Nemeckého spolku vo Frankfurte. Bismarck prinútil kráľa, aby sa na ňom nezúčastnil, lebo sa koná pod patronátom Rakúska. Debata, v ktorej sa o tom rozhodlo, bola búrlivá. Kráľ naklonený Františkovi Jozefovi prijal jeho pozvanie na snem a účasť sľúbil aj delegácii nemeckých vladárov. Bismarck presviedčal Wilhelma, že snem je rakúska pasca ohrozujúca najvlastnejšie záujmy pruského štátu a ak sa na ňom kráľ zúčastní, on, Bismarck, podá demisiu.

Bismarck bol brutálny despota, ktorému príroda odoprela zmysel pre právo a spravodlivosť. Wilhelm zo starého panovníckeho rodu Hohenzollernovcov bol zmierlivejší. Od Bismarcka si vyžiadalo veľké vypätie, kým presvedčil kráľa, aby sa nezúčastnil na zakladajúcom sneme. Bedřich Loewenstein, jeden z Bismarckových životopiscov, napísal o priebehu rokovania: „Wilhelm vraj kŕčovite plakal, keď napokon podpísal zamietavú odpoveď, a Bismarckove nervy boli také napäté, že odbehol do vedľajšej miestnosti, pričom vytrhol kľučku a na kusy rozbil veľkú porcelánovú misu, aby zas mohol dýchať.“

V lete 1866 vypukla vojna medzi Pruskom a Rakúskom, Bismarck vyprovokoval vojnu aj s Francúzskom, viedol koloniálne výboje v Afrike. Jeho politika napokon doviedla Nemecko k prvej i druhej svetovej vojne.

Dajte mi cyankáli

Z Leninových príkazov vanie hrôza. Súdruhom posielal telegramy s textom: „Buďte neľútostní! Som rozhorčený, lebo ste málo krutí.“ V januári 1918 sa dožadoval „na mieste popraviť každého desiateho obvineného zo záhaľky“. Po týž­dni nástojil: „Ak nezavedieme teror - strieľať na mieste -, proti špekulantom nič nedosiahneme.“

To on, Lenin, navrhoval všetky základné dekréty, ktorých cieľom bola represia. Dzeržinskij, smutne preslávený „Železný Felix“, bol iba horlivým vykonávateľom jeho myšlienok. To on, Lenin, prikázal zriadiť koncentráky a povraždiť cársku rodinu. To on, Lenin, zaviedol systém násilia, ktorý Stalin rozvinul do obludných rozmerov.

Vyronil niekedy tento neľútostný muž slzu nad osudom prenasledovaných a povraždených? Sotva. Medzi stovkami jeho príkazov sa nezachoval ani jeden, ktorým by udelil milosť. Ale nad svojím osudom sa rozplakal. Vtedy, keď postupovala jeho progresívna paralýza.

Vodcu svetového proletariátu kvárili všelijaké choroby, bolievala ho hlava, trpel nespavosťou, bol prepracovaný. Predovšetkým sa však čoraz väčšmi hlásil syfilis. Zadovážil si ho pravdepodobne roku 1902 v parížskych nevestincoch. V marci roku 1922 dostal prvý záchvat. K lôžku najpravovernejšieho komunistu pozvali najuznávanejších lekárov z kapitalistických krajín. Po záchvate nevedel ani čítať, ani písať. Znova sa to musel naučiť. V máji sa kamarátovi Stalinovi zdôveril, že pomýšľa na samovraždu, a požiadal ho, aby mu priniesol cyankáli. Stalin to odmietol.

V decembri 1922 sa Lenin cítil lepšie a chystal sa do Moskvy na plénum ústredného výboru. Dostal ďalší záchvat a ochrnul na pravú stranu tela. Telefonoval Stalinovi a pritom - ako zaznamenala jeho mladšia sestra Mária, ktorá sa o neho starala - plakal. Zo zúfalstva sa znova dožadoval cyankáli. Znova ho odmietli. Nasledovali epileptické záchvaty, porucha reči, strata pamäti, pomätenosť. Lenin od bolesti zavýjal. Dokonal v januári 1924.

Priveľa aj na Keitla

Keď na záver Norimberského procesu hitlerovským pohlavárom udelili posledné slovo, poľný maršal Wilhelm Keitel, náčelník hlavného stanu nemeckej armády, povedal: „To najlepšie, čo som ako vojak mohol dať, poslušnosť a vernosť, využili druhí na také ciele, ktoré som nemohol predvídať, pretože som nevidel hranicu existujúcu pri plnení vojenskej povinnosti.“ Takže iní ho zneužili a plnil len rozkazy. Kdeže, o zločinoch a ukrutnostiach nič nevedel! On sám ich však zväčša nariaďoval.

Keitel bol stelesnením pruského generála. Vojenské maniere získaval asi spolu s materským mliekom. Hitler čosi povedal a on už stál v pozore. Rozkazy plnil nielen poslušne, ale aj mimoriadne iniciatívne. Na procese mu predkladali doklad za dokladom. Predložili mu napríklad doklad o potláčaní povstaleckého hnutia na okupovaných hnutiach, doklad, ktorý on podpísal. Píše sa v ňom: „Musíme mať na zreteli, že v týchto krajinách ľudské životy nemajú nijakú cenu... Zastrašujúce akcie prinesú dobré výsledky len vtedy, keď budú veľmi kruté.“

Súdu predostreli aj Keitlovo nariadenie, že podobne treba postupovať i „proti ženám a deťom, ak to prispeje k úspechu“. Keď ho admirál Canaris upozorňoval, že sa zversky zaobchádza so sovietskymi zajatcami, poľný maršal mu odpísal: „Ide o likvidáciu celého svetonázoru. Preto chápem tieto opatrenia a schvaľujem ich.“ Od hladu a na nákazlivé choroby umreli milióny zajatcov.

Ani tento muž, ktorý bez mihnutia oka posielal na smrť milióny, sa v istej chvíli neubránil slzám. Stalo sa to na Norimberskom procese, keď obvineným premietali film z nacistického koncentračného tábora. Taká hrôza! Na plátne sa striedali zábery väzňov, ako ich zaživa upaľujú v stodole, pohľady na pec v buchenwaldskom krematóriu, na tienidlá z ľudskej kože, na hromady mŕtvol, na anglického dôstojníka, ktorý vraví, že pochoval už 17-tisíc mŕtvych... Vtedy sa rozplakali viacerí z nacistických pohlavárov. Aj Keitel. No jeho zvyk postaviť sa do pozoru pred nadriadenými znova zvíťazil. Podriadil sa Göringovi, Hitlerovmu nástupcovi, a až do svojej smrti na popravisku odmietal vinu.

VIDEO Plus 7 Dní