Príbeh Dory Maarovej, jednej z najvýznamnejších žien európskej avantgardy, je dlhý, zložitý a temný. Pôvodným menom Henriette Theodora Markovičová (1907 - 1997), francúzska fotografka, maliarka a poetka, bola dcérou známeho juhoslovanského architekta Josipa Markoviča, ktorý navrhol celé štvrte Buenos Aires. Oženil sa Francúzkou Louisou Isevoisinovou, takže Dora žila na trase Argentína - Francúzsko. Začala študovať maliarstvo v Paríži v roku 1927, ale čoskoro ho vymenila za štúdium fotografie na École de Photographie de la Ville de Paris. V nasledujúcich rokoch sa afirmovala ako portrétistka významných surrealistov - Andrého Bretona, Mana Raya, Paula Éluarda, tiež ako autorka fotomontáží, portrétov, aktov, krajiniek, módnych i reklamných fotografií a pouličných scén z Paríža, Londýna i Barcelony.

Dorina autentickosť a zmyselnosť sa stali pre Picassa inšpiráciou. Počas ich búrlivej milostnej aféry v rokoch 1936 až 1943 umelec namaľoval desiatky jej portrétov, bola aj pri zrode slávnej maľby Guernica (1937). „Spájala nás bláznivá láska, po ktorej skončení zostalo len šialenstvo,“hovorila o svojom vzťahu so zakladateľom kubizmu. Vzťahu, pre ktorý sa jej vlastná umelecká kariéra dostala do ústrania. Na druhej strane, do dejín umenia sa zapísala ako ikonická Picassova plačúca inšpirácia. Slzy Teodory Markovičovej vraj urobili pre súčasné výtvarné umenie viac ako úsmevy všetkých múz.

Komplikovaný

Aby sme pochopili ich lásku, musíme sa najprv pozrieť na maliarov kontroverzný vzťah k ženám. O nevinnosť prišiel v bordeli.  Zvyk chodiť za prostitútkami mal zjavne po otcovi Josém Ruizovi y Blascovi, učiteľovi kreslenia a maliarovi, pre ktorého návšteva verejného domu v Malage bola pravidelný nedeľný rituál. Nie náhodou je jeden z najznámejších synových obrazov Les Demoiselles d’Avignon - Avignonské slečny (1907) s piatimi nahými prostitútkami. Maliar bol na druhej strane citovo pripútaný k svojej matke Marie Picasso y López, ktorej priezvisko si ponechal. Viacerí psychológovia v tejto nadmernej pripútanosti vidia dôvod na jeho podivný postoj k ženám.
Búrlivý bohémsky život sprevádzali intenzívne milostné vzťahy - krátke, dlhé, často paralelné, ale vždy ťažké a dramatické. Každá z jeho mileniek bola znázornená na plátne a s každým zo svojich modelov skončil v posteli. Jeho láska, respektíve nedostatok lásky, doviedla k samovražde jednu z jeho dvoch manželiek, jeho dlhodobú milenku, syna aj vnuka. Každý, kto s ním žil, bol nejakým spôsobom emocionálne poznačený. Popri šiestich trvalejších milenkách mal dve manželky - ruskú baletku Oľgu Chochlovovú, s ktorou mal syna Paula (1921 - 1975), a Jacqueline Roqueovú.

Maliarov životopisec Patrick O’Brian uviedol, že Picassove pocity voči ženám oscilovali od extrémnej nehy k ťažkej nenávisti. Mal dve kritériá pre svoje milenky - aby boli poslušné a pokorné a aby boli nižšie než on, čo bolo ťažké, pretože bol len 163 centimetrov vysoký. Ženám, ktoré mu padli do oka, údajne daroval figúrku malého muža s obrovským falusom, čo bolo znamenie, že s nimi chce ísť do postele.

September 1937: Na pláži s Picassom.
September 1937: Na pláži s Picassom.
Zdroj: INTERNET

Nahý génius

Múdra, s veľkými temnými očami. Dora Maarová sa s Picassom stretla v roku 1936 na terase parížskej kaviarne Cafe des Deux. Údajne z kabelky vytiahla nôž a hrala sa s ním bodajúc ostrím medzi prstami. Na rukách mala elegantné rukavice. V jednom okamihu si ublížila a jej rukavica nasiakla krvou. Picassa výjav prekvapil a zároveň nadchol. Vreckovkou jej zastavil krvácanie a famóznu rukavicu opatroval v ateliéri ako najväčší poklad.  Ich láska sa začala v čase, keď občianska vojna otriasala Španielskom. Picasso pozval Doru Maarovú, mladšiu o 26 rokov, do svojho ateliéru, aby sa pozrela na jeho obrazy. Prišla na vysokých podpätkoch, v priesvitnej košeli. Picasso ju privítal úplne nahý. Predstierala, že si to nevšimla, a nonšalantne sa pozerala na obrazy rozprávajúc sa s ním o farbách. Pila biele víno, fajčila, smiala sa. Génia vytočila jej nevšímavosť. Keď sledoval, ako úplne ignoruje jeho obnažený vystavený úd, pomyslel si vraj, že to bude milenka jeho života. Toto stretnutie zostalo zaznamenané na kresbe z augusta 1936. Dielo zobrazuje Doru Maarovú stojacu pred dverami, za ktorými ju očakáva nahý maliar a jeden pes na kolenách.

Začali sa spolu stretávať v čase, keď bol Picasso vo vzťahu s Marie-Thé­rèse Walterovou. Jedno popoludnie, keď Dora Maarová fotografovala Picassa, objavila sa Marie-Thérèse. Dve sokyne sa začali biť. Picasso bol touto scénou fascinovaný. Hovorieval, že si na ich krik a bitku spomína ako na jeden z najkrajších momentov v živote. Ich konflikt bol zachytený na maľbe Birds in a cage (1937), kde čierna holubica, Dora Maarová, bojuje s bielou holubicou, Marie-Thérèse Walterovou. V jednej chvíli Picasso zvolal: „Nech zvíťazí tá lepšia! Čierna holubica vyhráva.“ Napriek tomu pokračoval vo vzťahu s oboma, nebral ohľad na Dorinu žiarlivosť.

Dorin parížsky dom: Kúpil jej ho Picasso.
Dorin parížsky dom: Kúpil jej ho Picasso.
Zdroj: Profimedia

Plačúca žena

„Obraz, na ktorom sa smeje, som nemohol maľovať. Je to pre mňa plačúca žena. Predtým som ju maľoval spotvorenú, skreslenú, nie pre sadizmus a z plezíru, len som nasledoval víziu, ktorú na mňa uvalila,“ povedal Picasso. Na prvom portréte bola najkrajšia. Jej rysy sú hladšie, jej veľké tmavé oči zachytávajú sekundu pred plačom, krásu sĺz.  Dora sa vraj vedela aj usmievať, ale v skutočnosti bola melancholická, trpela extrémnymi krízami. Zrejme aj preto, že mala ťažké detstvo, často sa sťahovala, mala zlý vzťah s matkou, navyše nemohla mať deti.  A do toho prišiel Picasso. Maliar donútil svoju milenku, aby sa vzdala fotografovania a venovala sa maľbe, čo sa ukázalo ako jej umelecká smrť. Ako roky plynuli, inak vyzerala aj na Picassových obrazoch - z krásky sa najprv zmenila na plačúcu ženu, potom na netvora. „Ak som sa na obraze identifikovala, plakala som od šťastia, pretože som stále bola inšpiráciou pre génia,“ povedala.  Ako sa blížil koniec vojny, Picasso sa vzďaľoval od milenky. Keď sa v máji 1943 zamiloval do mladej Fran­çoise Gilotovej, Dora bola zúfalá. Oveľa mladšia študentka jej prebrala lásku života.

Aukcia pozostalosti po Dore: Hoci žila skromne, žiadne Picassovo dielo nikdy nepredala.
Aukcia pozostalosti po Dore: Hoci žila skromne, žiadne Picassovo dielo nikdy nepredala.
Zdroj: Profimedia

 

Zrútenie

Keď si uvedomila, že ju Picasso viac nemaľuje ani ako trpiteľku, ani ako netvora, nervovo sa zrútila. Povrávalo sa, že v jedno popoludnie plakala nahá na svojom schodisku, až kým ju nedostali do­vnútra. Na druhý deň skolabovala v kine, potom tvrdila, že stratila psa, ktorého jej Picasso daroval. V skutočnosti ho hodila do Seiny. Snažila sa vyvolať jeho súcit, podľa Picassa si vymýšľala, že bola znásilnená. Poslal ju na liečbu, kde sa stala predmetom experimentovania s modernou psychiatriou, podstúpila elektrošoky a ocitla sa na prahu vyčerpania. Nakoniec sa utiahla do samoty. Všetci priatelia ju opustili, zostal pri nej len básnik Paul Éluard.  Ale Picasso jej nedal pokoj, našiel jej milenca. Jamesa Lorda, bisexuála, ktorý bol do maliara zaľúbený. Muž sa však do Dory naozaj zamiloval a jej lichotilo, že má vedľa seba partnera mladšieho o pätnásť rokov. Ale šťastie im nevydržalo. Keď sama začala prejavovať znaky zamilovanosti a uvoľnenosti, Picasso sa nahneval a znova ju začal prenasledovať. Písal jej, posielal darčeky. Samozrejme, iba do chvíle, keď sa uistil, že Dora ho stále ľúbi. Posledný raz sa stretli na večeri na parížskom zámku, kam Dora prišla s Jamesom. Maliar si vybavil pozvánku. Keď vraj uvidel jej pohľad a všimol si, že si zapaľuje cigarety zapaľovačom, ktorý jej daroval, pochopil, že ho vždy bude milovať. Jeho samoľúbosť bola uspokojená.

Dora Maarová: Sužovali ju úzkosti a depresie, potom narazila na Picassa.
Dora Maarová: Sužovali ju úzkosti a depresie, potom narazila na Picassa.
Zdroj: Profimedia

Po Picassovi len Boh!

Po maliarovej smrti v roku 1973 sa stala horlivou veriacou, nedôverčivou a uzatvorenou. Jej posledná výstava sa konala v roku 1990. Jeden z jej portrétov sa predal za 3 milióny dolárov v polovici deväťdesiatych rokov. V júli 1997 zomrela vo veku deväťdesiat rokov. Na jej pohreb prišlo päť priateľov.  V Dorinom parížskom byte našli obrovské bohatstvo: viac ako 130 predmetov, ktoré jej venoval Picasso - 10 olejov na plátne, početné kresby, sochy, knihy, maľované šperky. V aukcii, ktorú iniciovali dediči, sa vyzbieralo takmer 35 miliónov eur. Aj keď po rozchode s Picassom žila veľmi skromne, Dora Maarová ni­kdy nepredala žiaden jeho predmet. Za lásku k Picassovi zaplatila krutú daň. A všetko mohlo byť inak. Jej fotografia Pere Ubu dokazuje jej obrovský talent. Groteskná bytosť s chobotom namiesto hlavy, laby s pazúrmi tlačiacimi telo plaza so smutnými mŕtvymi očami sú vytvorené s nekonečnou nehou. Maarová však nikdy nechcela potvrdiť, či záhadné stvorenie je fetus. Ubu bol uvedený v roku 1936 na medzinárodnej výstave v Londýne. Monštrum, ktoré rovnako vzbudzuje súcit a odpor. Toto strašné zvieracie telo, z ktorého nadrealisticky vyžaruje duša Európy zahľadená do tváre vojny, je hádam najlepším dôkazom toho, že keby sa Dora Maarová nestretla s Picassom, asi by dnes bola známou umelkyňou, nielen známou milenkou. Ťažko povedať, či roky s Picassom oľutovala. „Dal mi nesmrteľnú krásu múzejnej ikony. Priniesol mi potešenie a zničenie. Pripisujú mi, že som vyhlásila, že po Picassovi je len Boh! Nepamätám sa, že by som to povedala, ale nikdy som si to neprestala myslieť,“povedala o láske svojho života. 

ANNAMÁRIA GRBIČ