Tip na článok
Podľa predpisov: František Mikloško oznámil konanie akcie na obvodnom národnom výbore.

Špeciálne jednotky na nich použili obušky, slzotvorný plyn a psy. Po manifestácii ostali desiatky zranených

Ladislav Švihran

Sviečková manifestácia v Bratislave ohlasovala pád socializmu v Československu

Galéria k článku (6 fotografií )
Neprimeraná sila: Na bezbranných použili vodné delá aj obušky.
Nekompromisne: Proti pokojným manifestujúcim zasiahli ozbrojené zložky.
Podpora zo zahraničia: Autorstvo myšlienky sviečkového protestu sa prisudzuje bývalému hokejistovi Mariánovi Šťastnému, ktorý po emigrácii žil v Kanade a bol i predsedom Svetového kongresu Slovákov.

V poslednom období svojej existencie sa režim už len potácal. Dobre to vedeli aj jeho najvyšší predstavitelia. Preto sa pokúšali trochu ho reformovať. Ale nešlo im to. Poskytovali len drobné náplasti. Gorbačovovej perestrojky sa báli ako čert svätenej vody. A tak napätie rástlo a hrozilo výbuchom. Lenže komunisti sú chlapi z ocele - ako to neraz zdôrazňoval súdruh Stalin - a neskladajú zbrane. Dosvedčili to udalosti, ktoré sa odohrali pred tridsiatimi rokmi, 25. marca 1988, v Bratislave.

Držať pod krkom

Nikoho nepopravujeme, nikoho nezatvárame. Tak tvrdili normalizátori po vpáde spriatelených spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Nuž, nepopravovali ako po nastolení komunistického režimu v roku 1948. Hoci - kritik režimu filozof Jan Patočka umrel v roku 1977 za nejasných okolností vo väznici. Oponentov režimu však húfne zatvárali. Václavovi Havlovi, budúcemu prezidentovi, sa päť rokov šikanovania vo väzení veľmi odrazilo na jeho zdraví.

Neprimeraná sila: Na bezbranných použili vodné delá aj obušky.
Neprimeraná sila: Na bezbranných použili vodné delá aj obušky.
Archív

Režim sa kyjakom oháňal na signatárov Charty 77, dožadujúcej sa dodržiavania ľudských práv stanovených Helsinskou dohodou. Kto ju podpísal? Pravdaže, väčšinou intelektuáli! Tí sa vždy búria. Treba im pri­strihnúť krídelká a pokoriť ich pred národom. Nahnali ich pred televíznu kameru. A teraz podpisuj antichartu! Verejne, pred očami celého národa. Ak nepodpíšeš, pôjdeš k lopate! A budeš tam dlho.

Režim potieral každý náznak odporu. V roku 1978 bezpečnosť spustila operáciu Asanácia. Jej úlohou bolo zastrašovať a šikanovať kritikov režimu a najmä tých, ktorí podpísali Chartu a podieľali sa na jej činnosti. Používali pritom rôzne formy psychického aj fyzického nátlaku a vydierania. Zhubný nádor treba vyrezať. Na aktívnych chartistov naliehali, aby sa vysťahovali do zahraničia. Československo ich vtedy opustilo 280.

Po tom, ako sa normalizátori v roku 1968 chopili moci, okolo 300-tisíc ľudí muselo odísť z verejného života. Nemohli zohnať slušnú prácu a postihlo to aj ich deti. Vyše 400-tisíc ľudí radšej emigrovalo. A normalizátori dúfali, že budú pokračovať v dovtedajšej politike.

Nepoddajná cirkev

Uplynulo azda aj stopäťdesiat rokov odvtedy, ako Karol Marx označil náboženstvo za ópium ľudstva. A ľud v Československu je ešte stále pobožný. Napriek permanentným a masívnym protináboženským kampaniam. Napriek tomu, že cirkevných predstaviteľov oni, komunisti, prenasledovali, zatvárali, posielali do výroby. Napriek tomu, že veriacim prisúdili postavenie občanov druhej triedy. A oni nielen pretrvali, ale v poslednom čase ešte vytŕčajú rožky.

Pripomienka: Zo záberov na transparente vidno, ako prebiehala akcia i zásah.
Pripomienka: Zo záberov na transparente vidno, ako prebiehala akcia i zásah.
Archív

Komunistickí pohlavári ťažko znášali, že v poslednom období veriaci čoraz väčšmi dávajú najavo svoje presvedčenie. Veľmi ich rozhnevalo, keď sa v júli 1985 pútnici zišli vo Vele­hrade na Morave. Zišlo sa ich okolo 200-tisíc a ohradzovali sa proti potláčaniu náboženskej slobody. Hoci stranícke orgány predtým naliehali, aby púť vyznela ako manifestácia mierového vlastenectva a prejav náboženskej slobody.

Vedenie komunistickej strany veľmi rozhneval list biskupa Jána Chryzostoma Korca z 30. októbra 1987, adresovaný redakcii Rudého práva. Biskup v ňom podrobne informoval, ako štát štyridsať rokov prenasledoval cirkev. Pravdaže, list neuverejnili, ale stovky jeho kópií kolovali po Slovensku. Na Morave sa zasa šírila listina, v ktorej sa jej autori dožadovali náboženskej slobody a sformulovali 31 požiadaviek.

To už bolo priveľa pre súdruhov. A teraz sa tajná cirkev dokonca chystá zorganizovať manifestáciu v Bratislave. Vraj za dodržiavanie náboženských práv a občianskych slobôd v Československu. Majú priveľa slobody. Treba im dať takú príučku, po ktorej ich navždy prejde chuť búriť sa.

Vojnové ťaženie

V piatok 25. marca sa už o štvrtej popoludní začali na Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uličkách schádzať prví ľudia. Režim urobil všetko, aby sa neschádzali. Ťaženie proti demonštrácii sa začalo už vtedy, keď František Mikloško podľa predpisov oznámil na Obvodnom národnom výbore Bratislava I, že občania chcú zorganizovať pokojné polhodinové zhromaždenie. Úrady vtedy povedali rázne nie. S odôvodnením, že organizátori nedokážu zabezpečiť jeho pokojný priebeh.

Nekompromisne: Proti pokojným manifestujúcim zasiahli ozbrojené zložky.
Nekompromisne: Proti pokojným manifestujúcim zasiahli ozbrojené zložky.
Archív

Mocenské orgány rozbehli bojové akcie už 15. marca. Československý minister vnútra vydal pokyny na potlačenie zhromaždenia. Rozbehla sa kontrapropaganda. Áno, to imperialisti chcú rozvrátiť náš systém a neštítia sa použiť nijaký spôsob. Ale my im to nedovolíme. Vystríhali študentov, ale i robotníkov v závodoch, aby sa nezúčastnili na protištátnej akcii. Rozbehli sa administratívne opatrenia. V ten deň dostali školáci voľno a študentom v internátoch odporúčali, aby radšej odcestovali z Bratislavy. Organizátorov manifestácie preventívne zatkli.

Bezpečnostné orgány, milíciu, hasičov, nemocnice pripravili ako na vojnu. Príslušníci bezpečnosti kontrolovali vozidlá smerujúce do Bratislavy a podozrivé vracali, predpoludním ulicami premávali obrnené transportéry, cisterny sa zacvičovali kropením ulíc. Kropili aj podozrivé hlúčiky ľudí. Aj tých, ktorí čakali na zastávkach mestskej dopravy. Nemocnice dostali príkaz zabezpečiť mimoriadne zmeny, dostatok krvných konzerv a lôžok. Organizátori pogromu očividne počítali s krviprelievaním. Dosvedčoval to ďalší údaj - príslušníkom bezpečnosti pridali do výzbroje 50 ostrých nábojov.

Nástupom Gorbačova sa síce skončil diktát z Moskvy, na ktorý sa desaťročia vyhovárali najvyšší československí predstavitelia, násilie zostávalo.

Tu Gama dva!

Na Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uličkách sa postupne zhromaždilo asi päťtisíc ľudí. Veľa. Napriek mnohým opatreniam mocenského aparátu. Napriek tomu, že bezpečnosť uzavrela námestie. Väčšina prišla sem, aby podporila požiadavky cirkvi, niektorí zo zvedavosti, mladíci zasa v očakávaní, že zažijú niečo vzrušujúce. Aj príslušníkov mocenského aparátu bolo veľa. Jeden približne na piatich demonštrujúcich.

Od literatúry ku kropeniu: Básnik Miroslav Válek sa dostal do vysokých funkcií a musel slúžiť.
Od literatúry ku kropeniu: Básnik Miroslav Válek sa dostal do vysokých funkcií a musel slúžiť.
Archív

O šiestej zástup so zapálenými sviečkami, zhromaždený pred budovou Slovenského národného divadla, zaspieval štátnu hymnu, potom pápežskú hymnu a začal sa pokojne modliť ruženec. Amplióny vyzývali, aby sa ľudia rozišli, lebo zhromaždenie nie je povolené. Ale masy sa nerozchádzali. Éterom zneli príkazy: „Za pomoci služobných áut vytláčať masy.“ Iný hlas: „Tu nás tí ľudia normálne vytláčajú. Takto sa to nedá autami.“ Prichádza príkaz: „Tu Gama dva! Veľmi rázne zakročujte proti všetkým!“ Znova Gama dva: „Jednu kropičku aj všetky kropičky rýchlo sem smerom na Národné divadlo a kropiť.“ A ďalší príkaz: „Tu Gama dva! Do toho spievajúceho davu ihneď použiť vodné delo!“

Spev, zavýjajúce sirény, majáky, kropiace autá, vodné delá, transportéry, krik, nadávky zasahujúcich, obušky. A na to všetko sa z okien štvrtého poschodia hotela Carlton pozeral a vydával príkazy výkvet komunistickej moci - šéf federálnej Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc, vedúci tajomník bratislavských komunistov Gejza Šlapka, slovenský minister vnútra Štefan Lazar, minister kultúry Miroslav Válek...

Chvála brutality

Hoci sa zhromaždení nestavali na odpor, modlili sa, orgány postupovali proti nim brutálne. Autá prudko narážali do ľudí, príslušníci v uniformách i v civile bili účastníkov obuškami, päsťami, tých, čo padli na zem, kopali. Bez ohľadu na to, či to boli starí ľudia, alebo dievčatá. Vrhali sa na fotografujúcich. Jeden z nich spomína: „Videl som, ako viacerých ľudí zatýkajú, a myslel som si, že sa mi nejako podarí uniknúť po tých niekoľkých záberoch, ale v skutočnosti som bol veľký optimista, lebo okamžite boli na mňa dvaja bezpečáci...“

Podpora zo zahraničia: Autorstvo myšlienky sviečkového protestu sa prisudzuje bývalému hokejistovi Mariánovi Šťastnému, ktorý po emigrácii žil v Kanade a bol i predsedom Svetového kongresu Slovákov.
Podpora zo zahraničia: Autorstvo myšlienky sviečkového protestu sa prisudzuje bývalému hokejistovi Mariánovi Šťastnému, ktorý po emigrácii žil v Kanade a bol i predsedom Svetového kongresu Slovákov.
Archív

Zhromaždenie sa skončilo v plánovanom čase, o 18.30 hodine, a hoci sa účastníci už rozchádzali, brutalita pokračovala. Proti manifestujúcim zasiahli špeciálne jednotky, mlátili ich obuškami, použili slzotvorný plyn a psy. Viacerí ľudia utrpeli poranenia, tiekla krv. Dovedna zadržali 126 československých občanov a dvanásť cudzích štátnych príslušníkov - medzi nimi akreditovaných novinárov - a dlhé hodiny ich vypočúvali.

Dňa 12. apríla 1988 sa u predsedu slovenskej vlády Petra Colotku zišli oficiálni cirkevní predstavitelia, ktorých informovali o zásahu poriadkových síl. Referoval Miroslav Válek. V správe o tomto prijatí sa píše: „Všetci prítomní veľmi rozhodne a otvorene odsúdili demonštratívne vystúpenie 25. marca 1988, ktoré zorganizovala neoficiálna cirkev.“ Zároveň „vyhlásili súhlas s opatreniami, ktoré prijali orgány štátnej správy a orgány bezpečnosti“. Boli to len silácke slová. Sotva uplynulo jeden a pol roka, systém sa zrútil ako domček z karát. Väčší odpor už ani nekládol.

VIDEO Plus 7 Dní