Prvé štyri pokusy boli neúspešné. Na piaty raz sa Jozefovi Gregorovi Tajovskému podarilo prebehnúť na druhú stranu frontu. Zradil cisára pána a rakúsko-uhorskú vlasť, ktorá Slovákom bola skôr macochou ako matkou. Ocitol sa vo víre dramatických historických udalostí a jemu, v presvedčení, že je len obyčajný človiečik, sa zdalo, že nedorástol na ne. No nebol obyčajný, bezvýznamný človiečik. Ak nie iné, bol vynikajúci spisovateľ. Predtým to už neraz dokázal. Dokázal to aj zápiskami z potuliek Sibírou a svetom.

Čo je morská choroba

Za štyri roky zažil v Rusku všeličo. Najmä všeličo nepríjemné. Aj vo Vladivostoku, kde sa legionári lúčili s Ruskom zmietaným revolúciou. Čo ich mohlo čakať v Japonsku, keď sa vracali do vlasti? Začiatok na lodi bol sľubný. Vo Vladivostoku sa nedostali k alkoholu, aby spláchli zážitky - alebo vôbec nebol, alebo bol za drahé peniaze. Na lodi alkohol bol.

Tajovský: „Panuje dvojaký náhľad: Alkoholu na lodi nepiť, druhý, že piť. Brat Vydra, veliteľ vlaku delegácie z vlasti, zastáva druhý náhľad a vtisol nám na cestu fľašu koňaku. Lizli sme si z neho, napili sa čaju, zakúrili si cigarety a vyšli na palubu hľadieť, ako pekne sa tie vlny boria, rujú, tam šeptom, tu krikom, hukotom.“

Spočiatku ich ovieval príjemný vetrík, ale potom mocnel. Tajovský: „Konečne lepšie bude si sadnúť, lebo čertvie, či ten koňak, či ten čaj, či vietor, či voda, ale akási neistota vstupuje do žalúdka, do nôh i do hlavy... Svet zachodí z paluby do kabín, sluha šróbami zaťahuje okná kabín, začína byť teplo, dusno.“

Ďalšie chvíle sú hrôzostrašné. Tajfún, tajfún, počúva Tajovský z viacerých strán a loví v pamäti, čo to je za morské zviera. Skonštatuje, že je to iba sprostý vietor. Ale je to aj viac. Tajovský: „Kolísalo nás ani Sládkovič Detvana medzi bukmi, lenže plachtička bola aspoň ako bystrický rínok a vše nás otočilo i akosi do osmičky, že si nevedel, kde máš hlavu a kde nohy. Spomenul som si mimovoľne na oltárny obraz svätomartinského evanjelického chrámu, na ktorom Petrovi pohrúženému do pása v mori podáva Kristus ruku. Kto ju, reku, podá nám, ak horšie bude?“

Hojdanie trvalo dvadsaťštyri hodín. Vietor stišoval, stíšil a svet sa začal vyťahovať na paluby. Aj Tajovský. Ženy rozváňali už voňavkami, lenže boli nápadne bledé a všetko hľadalo si miesto na ležanie alebo aspoň na sedenie. Dvojdňovú neistotu ešte každý mal v nohách i v žalúdku. Osemnásteho augusta 1919 pristáli pri japonských brehoch, v Čuruge.

Prvé dotyky

Zoznámenie s novou krajinou je príjemné. Tajovský: „Japonci nám prezreli pasy. Nám prvým. Veľmi úctivo, že človek z takého pokračovania má dojem potrebného poriadku a nie sekírovania. Usadili si podplukovníka Medka medzi seba a veľmi zdvorilo sa spytujú a zapisujú - po japonsky, štetôčkami máčanými do tušu a riadok odvrchu dole. Po anglicky sa spytujú, po japonsky píšu.“

V prístave sa núkajú nosiči. Batožinu zveria mladému, svalnatému šuhajovi. Batožiny je veľa, šesť kufrov, dvanásť kufríčkov a uzlov, ale mladík ani počuť, aby si prizval niekoho na pomoc. Ako pomôcka mu stačí kus povrázka. Tajovský: „A už lieta s našimi kuframi ako čert s krivou dušou - roznosí nám ich, do večera ich nepozhľadúvame. Nie! On vie, kam má nosiť. Naša batožina je v niekoľkých minútach na blízkej colnici a všetky na jednej kope, v poriadku. Vo Vladivostoku, z vlaku na vozík, štyria bratia mali s jedným kufrom robotu.“

Pri skladaní v Čuruge vypadlo na kufri dno. Ako si nosič s ním poradí? Tajovský nevychádza z údivu: „Obráti ho na chrbát vrchnákom, zohne sa podeň, a kufor, ťažký z pol druha metráka, zodvihne sa a odzadu sa mi vidí, že sám ide na dvoch čiernych, bosých nohách. Úžas! Príde mu vykročiť dva stupky. Na pravú nohu nejde, kufor sa naváži, zmeraviem. Skúsi na ľavú, a vynesie.“ Tajovský sa len čuduje a čuduje: „Nosič na colnici v momente zoženie klince, kladivo a zatĺka dno. Sám od seba. Teraz vysvitá, ako v Jekaterinburgu na Urale sfušovali robotu. Majster nemal klince, pribil dno drevenými a obil plechovým páskom.“ Na japonskej colnici ich neprezerajú, stačí bielo-červená stužtička na čiapke. Čechoslovák? A úradník i žandársky dôstojník im podávajú a potriasajú ruky ako starí známi. Ďalší Japonec sa ponúkne, že im dá previezť batožinu na osobnú stanicu, kúpi lístky, obstará rikše a poradil i hostinec.

Tajovský labužnícky opisuje obed v prístavnom hostinci, ktorý charakterizuje ako „neparádny, ale čistý a vozdušný“: „Schválne začíname ovocím a potom obed, sedmoraké jedlá. Po kúštiku iba, ,detské porcie‘, ale keď všetko zješ, nasýtiš sa... I jedlá dosť našské. Len na „kurati“ sme sa nezhodli. Bolo bez kostí, vysmažené, obliate čiernou omáčkou a obložené zeleninou. Jeden tvrdil, že je to rak alebo žaba, sekretár Ondráček, že je to zviera z vody (vodné kura?) a ani strýček z Ameriky neveril, hoci je farár. Poznať, že bol za dva roky medzi Čechoslovákmi, naučil sa pochybovať.“

Cesta krajinou

Nasadnú na vlak a Tajovský konštatuje, že po štyroch rokoch sa prvý raz vezie pravým rýchlikom. Prechádzajú mostmi, tunelmi, dolinami, kopcami a Tajovský sa cíti, akoby sa viezol na Oravu, Liptov alebo Kremnicu. Nadchýna sa krajinou i ľuďmi. Píše: „Hľadím na domky, drobné i pekné, ako klietočky, krámky, všetko otvorené, tovar vyložený, i zlatnícky; čistota; na ovocie voda tečie, aby bolo čisté a svieže. Na peróne umývače. Parádne kovové nádržky vody a z desať-pätnásť lavórov. Mužskí sa verejne umývajú a umývanie začínajú umývaním zubov. Kefku a kalodont má každý.“

Tajovský mal čo porovnávať. Poznal svet. Bol úradníkom v Nadlaku, dnešnom Rumunsku, sledoval osud slovenských menšín. Písal o svojich cestovateľských zážitkoch a skúsenostiach v slovenských časopisoch a novinách už od počiatku minulého storočia. No spoznal najmä Rusko, rozsypaný front v ňom, rezi­gnáciu, zmätky, anarchiu, drancovanie. Možno sa teda čudovať Tajovskému, ak sa po príchode do Japonska nadchýna krajinou a jej obyvateľmi?

Nadchýna sa železnicami. Ako predtým prístavmi. „Často zastávame, ale len na chvíľku, a zvláštna vec, že perón na každej stanici je vyšší, a preto sa ľahko na vlak vystupuje i z neho schodí; praktická vec.“ Konštatuje, že električky „letia ako čert“, tak rýchlo „lieta aj železnica“, že je tu neslýchane lacno, že všade vládne disciplína a poriadok, že japonský národ je nesmierne usilovný...

Tajovský si všíma, ako sa Japonci správajú k deťom: „Deťom spraviť radosť je snahou každého Japonca. Preto i mužskí radi nosia na rukách svoje deti, čo u nás zriedkavo vidíš a necháva sa to ženám.“ Uzatvára: „Ja neviem sa ani okom fotografistu dívať na tento ohromný mravčí štát, štát večnej práce a tvrdej roboty, nie abych vedel niečo umelecky zachytiť. Od vstúpenia na japonskú zem čím ďalej, tým viac vidím, že je to ľudský úľ v čase najvyššieho kvetu prírody.“

V nemocnici a u holiča

Tajovský zaznamenáva o Japonsku a Japoncoch množstvo pozoruhodností. Napríklad o nemocniciach. Niektorí slovenskí i českí legionári sa liečili v tokijskej nemocnici. Ocitol sa v nej aj Tajovský. Píše, že si liečil „poziabnutý nos“ (dnes je asi ťažké rozlúštiť, čo to je poziabnutý nos). Aj tam sa musel čudovať. Píše: „V Japonsku, a najmä v Tokiu, je tesno všetkému. Ale táto nemocnica je vo veľkom sade, samý kvet, palma, ker, borovica. Pavilóny drevené a prízemné, ale v akom lesku! Všetko chodí v pančuchách po leštených dlážkach alebo jemných rohožkách. Čistota vzorná. Absolútne nijakého zápachu a už nijak nie zápachu spální a parfumov. Ak niečo zavoniaš, je to slabý zápach lekárnický.“ Tajovský píše, že o sviežosť vzduchu v nemocnici sa starajú i ventilátory. Spisovateľ nechápavému slovenskému čitateľovi ozrejmuje, čo to je ventilátor: „Elektrickým pohonom robí sa dvoma krídlami, pripevnenými naprostred povaly, lahodný vetrík.“ To sa píše rok 1919.

Po príchode do Tokia sa dal Tajovský ostrihať a oholiť si bradu. Úkon prebehol bez povšimnutia. Druhý, v Jokohame, už nie. Tajovský píše: „V Jokohame vošiel som teda zas k holičovi, ale natrafil som vlastne na holičky Japonky. Okrem vlastnej, cudzia žena nikdy ma ,neholila‘, i pocítil som akúsi neistotu. Ale z dvier sa vracať nebudeš. V elegantnej, elektrinou zaliatej holiarni vládne anglická nálada. Nikto ani slovíčko, iba zvuky nožníc a britiev. Krátka Japončíčka ma zručne, ľahkou rukou oholila, a ak češe, tak češe mi tých niekoľko vlasov nad ušami. Ty sa mi smeješ? Či sa ja mám tebe? Medzinárodnou rečou, rukami - ktorú reč naši chlapci nazvali ,spojenštinou‘ - poviem jej, aby mi učesala i vrch hlavy. Zasmiali sa, strigy, všetky štyri, či koľko ich bolo, a prešla mi štetkou i po plešine.“

Odzemok

Tajovský v cestopisoch Rozprávky z Ruska a Do vlasti bravúrne ožíva situácie. Pestrými farbami zachytáva potulky ulicami, návštevy v múzeách, na pamätných miestach, na hostinách, ktoré organizovali na počesť československých legionárov. Píše o dievčatách gejšiach vyobliekaných ako najpestrejšie motýle, ako predvádzajú hosťom motýľový, práporkový a slnečnicový tanec. O jednej z hostín a o gejšiach napísal:

„Mňa víno a kamaráti zasa naštvali ukázať Japoncom odzemok. Tlieskali mi veľmi a ja musel som znova dubiť... A najmä, keď som nakoniec učil nôtu a tanec trenčiansky: Prečo by sme nepili, nepili. Japoncom sa veľmi páčila aj pieseň Ja parobok z Kapušian. Akiste každý bol ženatý. Náš obchodný šéf Letzel prekladal do japončiny a Japonci sa chichotali do popuku. Bolo už jedenásť hodín, keď sme z banketu odchádzali a mladý plukovník Medek, slobodný mládenec, tak privykol za tie tri hodiny u gejší, že bol by sa rád ešte neobúval...“

Pre názornosť majster pera často porovnáva tamojšie pomery so slovenskými reáliami. V Tokiu oslavovali narodeniny akéhosi princa a mesto bolo vyzdobené zástavami. V ktoromsi parku sa konali národné slávnosti. Tajovský: „Šiatre, kolotoče, panorámy a sveta civilného i vojenského - ani prejsť. Ani na radvanskom jarmoku. Ibaže v Tokiu točia kolotoč elektrickým pohonom a my v Radvani rukami. Tri razy toč - raz sa vez.“

Text: Ladislav Švihran