ohann Ludvig Heinrich Julius Schliemann je azda tým najsvetlejším príkladom vytrvalosti, zanietenia i obetavosti. Prvýkrát uzrel svetlo sveta pred dvesto rokmi v severonemeckom mestečku Neubukow, ktoré z úcty k nemu nesie od vlaňajška prívlastok Schliemannstadt. Nepobudol tam dlho. Keď mal rok, s rodičmi sa presťahovali do Ankershagenu, dediny v malebnom prostredí mecklenburských jazier. Práve tam na Vianoce 1829 našiel pod stromčekom knihu Dejiny sveta a do oka mu padol obraz horiacej Tróje. Otec mu vtedy povedal, že to bolo mesto s veľkými hradbami, no nikto ho nevidel a ani sa nevie, kde stálo. Vtedy chlapča vyhlásilo: „Keď budem veľký, ja Tróju nájdem!“

Bezstarostné detstvo sa skončilo, keď mu ako deväťročnému zomrela matka. Do domu prišla mladá macocha a otec sa príliš díval na dno pohárika. O chlapca sa postaral strýko Friedrich. Na gymnáziu v Neustrelitzi pobudol len pár mesiacov. Rodine chýbali peniaze, a tak sa musel uspokojiť s učením v obchode vo Fürstenbergu. Vyše päť rokov od rána do neskorej noci stál za pultom a robil všetko, čo mu majiteľ nakázal. Až kým do krámu nevošiel podnapitý mlynárov pomocník, recitujúc Homéra. Tým mu pripomenul dávny sľub sebe i prvej láske - Minne. „Dohovorili sme sa, že keď budeme veľkí, vezmeme sa, preskúmame ankershagenské tajomstvá, nájdeme a vykopeme Tróju,“ spomínal po rokoch.Vybral sa za otcom, aby od neho dostal dedičstvo po matke, po odrátaní výdavkov za školu mu však nezostalo ani na cestu do Hamburgu, kde chcel hľadať šťastie. Odišiel teda pešo, našiel si prácu, no bolesti v hrudi, ktoré ho prenasledovali od detstva, mu nedovolili namáhavú robotu v sklade. Zachránil ho dávny priateľ nebohej matky, ktorý mu pomohol dostať sa na loď do Venezuely ako plavčík. Vo víchrici v noci z 11. na 12. decembra 1841 sa loď Dorothea potopila pri holandskom ostrove Texel. Medzi tými, čo sa zachránili, bol aj Heinrich. More bolo k nemu milosrdné a vyplavilo na breh celý jeho „majetok“ - kufrík s bielizňou, knihami a odporúčajúcimi listami.

V Amsterdame chcel vstúpiť do vojska, no pri chatrnom zdraví nemal šancu. Keď už niekoľko dní živoril o hlade, dostal sa do nemocnice. Znova mu pomohol matkin priateľ. Na večierku vyzbieral pre Heinricha 240 zlatých, ktoré mu pomohli postaviť sa na nohy. V marci 1844 sa zamestnal v renomovanej firme B. H. Schröder a spol. Nevkročil do nej nepripravený. Okrem obchodníckych skúseností si priniesol jazykové znalosti: za dva roky sa naučil spisovne po nemecky (v krvi mal mecklenburské nárečie), po holandsky, po anglicky, po francúzsky, po španielsky, po portugalsky i po taliansky. O Schliemannovom talente na jazyky, ale aj o spôsobe učenia sa už popísali legendy. Okolie šokoval, keď sa za krátky čas naučil ruštinu tak, že keď prišli do Amsterdamu kupci z Petrohradu, hovoril s nimi v ich materčine!
V januári 1846 ho vyslala firma do Petrohradu, kde sa ako obratný kupec s indigom a inými komoditami postavil na vlastné nohy. Darilo sa mu natoľko, že ponúkol otcovi a súrodencom finančnú pomoc. Postaral sa aj o zanedbaný matkin hrob. Keď sa doma pýtal na novinky, odpovede ho nepotešili: Minna sa vydala a brat Ludwig sa stratil niekde v Kalifornii, kam ho zlákala zlatá horúčka.

Heinrich sa teda vybral hľadať strateného brata. Plavba cez Atlantik sa aj tentoraz takmer skončila katastrofou a až tretí pokus bol úspešný. V kalifornskom Sacramente však zistil, že Ludwig je mŕtvy. Postaral sa o jeho pamiatku, no nezaprel v sebe ani obchodného ducha. Otvoril si banku, v ktorej zhromažďoval úspechy zlatokopov. Vďaka nej majetok, s ktorým prišiel do Kalifornie, strojnásobil a zaradil sa medzi najbohatších mužov sveta. Prakticky všetko, do čoho sa pustil, premieňal na zisky. Skvelo si prilepšil aj na krymskej vojne. V priebehu mesiaca bol jeho obrat sedem miliónov strieborných rubľov. Ťažko mu to vyčítať. Aj vtedy platilo, že najlepšie sa zarába na ľudskej hlúposti, ku ktorej patrí i nezmyselné zabíjanie vo vojne. Heinrich pritom netúžil po bohatstve, aby sa ním opíjal, ale aby si splnil detský sen. Ako 30-ročný sa oženil s osemnásťročnou Jekaterinou Petrovnou Lyšinovou, s ktorou mal syna a dve dcéry, no rýchlo sa ukázalo, že to bolo jediné, čo ich spájalo. Sprotivila sa mu, keď počas zimného pobytu v Paríži a Biarritzi hravo minula 50-tisíc frankov.

Na jeseň 1858 sa Heinrich vybral na cestu Európou, Stredomorím, zastavil sa vo Svätej zemi a keďže sa naučil po arabsky, odvážil sa i na púť do Mekky. Dokonca sa dal kvôli tomu obrezať. No keď loď, na ktorej cestoval, zastala v izmirskom prístave, zdrvila ho nielen zimnica, ale aj správa z Ruska, že Soloviev, ktorému podnikane prenechal, zbankrotoval a obvinil Schliemanna z machinácií. Vrátil sa do Petrohradu očistiť si meno. Súd sa naťahoval, no Heinrich nezaháľal a obchodom s indigom, čajom a inými komoditami znova majetok znásobil.
Potom dva roky cestoval okolo sveta. Navštívil Egypt, Čínu, Japonsko, Severnú i Južnú Ameriku. Všetky dojmy a poznatky si zapisoval a v roku 1866 vydal v Paríži svoju prvú knihu: Čína a Japonsko dnešných čias. Nepriniesla mu veľký úspech, práve naopak, sypali sa naňho narážky na jeho nevzdelanosť. Ako 44-ročný sa teda pustil do štúdia archeológie na parížskej Sorbonne a za tri mesiace si osvojil starú gréčtinu. Takto vyzbrojený sa vydal v apríli 1868 do Grécka. No jeho túžba ho hnala ďalej, do Carihradu a z neho do dediny Bunarbaši, ktorá - podľa názoru vtedajších učencov - vyrástla na mieste legendárnej Tróje. Prešiel ňou krížom-krážom, jej poloha mu však nesedela s veršami Iliady. Až keď mu do oka padol kopec Hisarlik na druhej strane údolia rieky Menderes, nadobudol presvedčenie, že práve tu sa skrývajú hradby a paláce tajomného mesta.

Výsledkom cesty po Grécku bola dizertačná práca Ostrov Ithaka, Peloponéz a Trója, ktorú napísal v starej gréčtine a otvorila mu dvere do vedeckého sveta. Rostocká univerzita mu udelila titul doktor filozofie a majster slobodných umení. Už mu nikto nemohol nadávať do diletantov a mohol sa pustiť do odhaľovania veľkého tajomstva. Najprv však musel vyriešiť rozvod s Jekaterinou. Pomohlo mu americké občianstvo - oslobodzujúci rozsudok vyriekol súd v Indianopolise a ruským úradom ho len formálne oznámil americký konzul v Petrohrade. Zachoval sa však férovo - exmanželke a deťom určil vysokú rentu.
Zaumienil si, že si nájde ženu, ktorá mu nahradí Minnu. S 18-ročnou, o tridsať rokov mladšou Grékyňou Sofiou Engastromenosovou ho zoznámil arcibiskup Theokletos Vimpos z Atén, ktorý mu poslal fotografie dám súcich na vydaj. Hoci vekovo nerovné manželstvo sa zdalo ako číre bláznovstvo, stala sa nielen matkou jeho dvoch detí, ale aj nadšenou spolupracovníčkou v archeologickom bádaní.

Schliemann prvý raz zabodol rýľ do pôdy pahorka Hisarlik až v októbri 1871. Vtedy sa už blížil k päťdesiatke. Oddialenie spôsobili naťahovačky s tureckými úradmi. Počas siedmich sezón zamestnával 100 až 160 robotníkov, ktorí premiestnili okolo 350-tisíc kubických metrov zeme. Stálo ho to 750-tisíc mariek. Vrcholom jeho snaženia bolo objavenie pokladu v júni 1873. Podarilo sa mu ho prepašovať do Berlína ako „dar nemeckému národu do večného vlastníctva“. Bol z toho súd, ktorý ho oslobodil po zaplatení 50-tisíc zlatých frankov tureckej vláde. V Berlíne ho môžeme vidieť i dnes. Ide vskutku o unikátne artefakty. Schliemann objavy opísal v diele Ílios, mesto a krajina Trójanov. Vyšlo v roku 1881 na 800 stranách, so šiestimi mapovými prílohami a s 1 170 kresbami. Dokázal, že mesto Trója ne­existovalo iba vo fantázii slepého básnika Homéra.

Schliemann sa v ďalších rokoch zameral na Mykénsky hrad a mesto Tíryns. V Mykénach, sídle Agamemnona, veliteľa gréckych vojsk pred hradbami Tróje, natrafil na päť kráľovských hrobiek s pätnástimi kostrami. Veril, že ide o Agamemnona a jeho rodinu. Neskôr sa ukázalo, že títo nebožtíci žili štyri storočia pred trójskou vojnou. Vzácne nálezy sú v Národnom múzeu v Aténach.
Učenlivého spolupracovníka a pokračovateľa našiel v rodákovi Wilhelmovi Dörpfeldovi. K zamýšľaným výskumom na Kréte, kde chcel pátrať po labyrinte, sa však už nedostal. Veľké bolesti hlavy ho prinútili vrátiť sa do Nemecka a podstúpiť operáciu. Po nej si mal dopriať oddych, no toto slovo nepasovalo k jeho spôsobu života. Milovanej Sofii napísal, že na Vianoce bude určite pri svojich najbližších v Aténach, len sa chce ešte zastaviť v Pompejach. Ubytoval sa v Neapole a vybral sa na prechádzku mestom. Na Námestí svätého milosrdenstva mu došli sily a odpadol. Hoci ho ľudia odniesli do nemocnice priamo na námestí, lekár nad ním mávol rukou. Keďže uňho nenašli žiadne doklady ani peniaze, pokladal ho za opitého tuláka. Dopravili ho na policajnú strážnicu, kde pri podrobnejšej prehliadke našli v jeho vrecku list od váženého neapolského profesora Cazzoliniho. Na jeho zákrok Schliemanna previezli do hotela, no márna bola snaha i osobného lekára talianskeho kráľa. Ráno 26. decembra 1890 Schliemann dokonal. Pochovali ho v Aténach, kde jeho mauzóleum zdobia scény z Homérových eposov a na rímse nad bustou sa skvie nápis- Héroovi Schliemannovi.
„Dnes je zbytočná otázka, či Schliemann na začiatku skúmania predpokladal správne alebo nesprávne,“ napísal archeológov priateľ a spolupracovník Rudolf Wirchow. „Možno očarujúci obraz nesmrteľnej poézie príliš lákal jeho predstavivosť, ale bola aj tajomstvom jeho úspechu. Kto by sa podujal na mnohoročnú prácu, vynaložil obrovské prostriedky z vlastného majetku, prekopal sa zdanlivo nekonečným radom nahromadených vrstiev sutín až do pravekej pôdy hlbšie ako človek, ktorý bol preniknutý presvedčením? Aj dnes by spálené mesto odpočívalo v tajomstve zeme, keby rýľ neriadila predstavivosť.“ 

Mauzóleum Heinricha Schliemanna na cintoríne vgréckych Aténach.

Darilo sa mu prakticky vo všetkom. V štúdiu, podnikaní i archeologickom bádaní.

Z dávnej Tróje sa toho veľa nezachovalo. Umelci i filmoví tvorcovia sa snažia čo najviac priblížiť k tomu, ako to v nej mohlo vyzerať.

Heinrichovi dala dve deti a bola jeho nadšenou spolupracovníčkou pri archeologickom bádaní.

Schliemannov dom v nemeckom Fürstenbergu, kde žil v rokoch 1836 až 1841.

Umelecké vyobrazenie trójskej vojny na olejomaľbe od Johanna Georga Trautmanna zosemnásteho storočia.

Splnený sen: Schliemann na objavenie bájneho mesta minul celý majland

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Splnený sen: Schliemann na objavenie bájneho mesta minul celý majland

Súvisiace články

Nadovšetko milovala svoje deti a súd ju na základe pochybnej štatistiky usvedčil z ich vraždy

Narodil sa Ježiš panne? Vedci v tom majú úplne jasno!

Zvláštna náklonnosť: Moslim z Ázie ovplyvnil anglické dejiny. Bol špión alebo len dôverník?

Hladomor, ktorý položil Írsko: Za všetko mohli zemiaky a údajne aj Angličania

Čampavatský ľudožrút: Najväčšia sériová vrahyňa v dejinách skonzumovala stovky žien a detí

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás