Lekári dlho skúšali, ako srdce znovu rozozvučať, a ešte dlhšie bádali - a bádajú -, ako túto životodarnú pumpu nahradiť. Do histórie kardiochirurgie sa nezmazateľne zapísal juhoafrický lekár Christiaan Neethling Barnard, ktorý sa narodil pred sto rokmi, 8. novembra 1922. Jeden z jeho bratov prišiel na svet so srdcovou chybou a zomrel ako trojročný. Bol to zrejme impulz na štúdium medicíny.
Skôr ako prišiel deň D
Po promócii v roku 1946 Christiaan Barnard prijal miesto lekára v meste Ceres. Po svadbe sa dostal do fakultnej nemocnice Groote Schuur v Kapskom Meste. Venoval sa výskumu vrodenej choroby - črevnej atrézie. Za deväť mesiacov urobil na psoch štyridsaťtri pokusov, ktoré potvrdili, že príčinou je nedostatočný prietok krvi do plodu. Nové liečebné metódy viedli k záchrane života bábätiek. Zaujali aj lekárov v USA a v Spojenom kráľovstve. Barnard získal štipendium na pobyt na Minnesotskej univerzite v Minneapolise, kde sa zoznámil s prístrojmi, ktoré vyvíjal priekopník srdcovej chirurgie Walt Lillehei. Tie dva roky označil Barnard za „najfascinujúcejšie obdobie v živote“.
Po návrate do Kapského Mesta vytvoril tím, ktorý sa úspešne venoval transplantácii obličiek a veľkých ciev a v roku 1958 sa prvýkrát dotkol srdca. Bol pracovitým a ambicióznym šéfom s primeranou dávkou arogancie a egocentrizmu. Za skúsenosťami zaletel i do Moskvy, kde sa stretol s Vladimirom Petrovičom Demichovom. Neskôr sa o ňom vyjadril, že „ak existuje otec transplantácie srdca a pľúc, potom si Demichov tento titul určite zaslúži“. Najbližším spolupracovníkom na univerzite v Kapskom Meste mu bol brat Marius.
Opičie srdce sa neosvedčilo
Hoci sa Christiaan Barnard vníma ako prvý lekár, ktorý sa odhodlal transplantovať srdce, mal predchodcu. Bol ním James Hardy z University of Mississippi v Jacksone. Umierajúci pacient Boyd Rush v zúfalstve súhlasil, aby jeho choré srdce nahradili srdcom šimpanza. Operácia sa uskutočnila 23. januára 1964. Opičie srdce „naskočilo“, ale asi po hodine vyhaslo a pacient zomrel bez toho, aby sa prebral z narkózy.
Viac ako technická zručnosť však vystupovali do popredia etické a právne otázky. Môže si lekár dovoliť vziať niekomu srdce, hoci je jeho ortieľ nezvratný? Navyše Barnard žil v Južnej Afrike, v ktorej v tom čase vládol tvrdý apartheid.
Aj tentoraz Barnard experimentoval na psoch. V porovnaní s konkurenciou, ktorú predstavovali najmä Adrian Kantrowitz z New Yorku a Norman Shumway zo Stanfordovej univerzity v Kalifornii, však nedokázal zvieratá s novým srdcom udržať pri živote viac ako desať dní. Neúspechy ho neodradili. Perličkou je, že medzi jeho pomocníkov patril Hamilton Naki, pôvodne záhradník. Vypracoval sa na kvalitného laboratórneho technika, o ktorom sa Barnard vyjadril, že „mal lepšie technické zručnosti ako ja. Bol lepší remeselník ako ja, najmä pokiaľ ide o šitie, mal veľmi šikovné ruky“.
Lev a krokodíly
Problémom bolo nájsť vhodného darcu. Barnard driemal doma pri obľúbenej hudbe, keď ho zastihla správa, že otec Denisy Darvallovej, ktorá zahynula pri dopravnej nehode, súhlasí s darovaním jej srdca. Prišiel jeho deň - 3. december 1967. Päťdesiatpäťročný Louis Washkansky neváhal ani sekundu stať sa „pokusným králikom“, zrejme aj preto, že Barnard mu až príliš optimisticky odhadol až osemdesiatpercentnú nádej na prežitie. „Pre umierajúceho muža to nebolo ťažké rozhodnutie, pretože vedel, že bol na konci,“ spomínal na veľký krok v medicíne a chirurgii zvlášť. „Ak ťa lev prenasleduje na breh rieky plnej krokodílov, skočíš do vody v presvedčení, že máš možnosť preplávať na druhú stranu. Ale nikdy by si to neurobil, keby neexistoval lev.“ Operácia trvala asi deväť hodín a Chris sa pri nej mohol spoľahnúť najmä na brata Maria.
Washkansky síce operáciu prežil, ale po 18 dňoch podľahol zápalu pľúc. „Nebrali sme to ako veľkú udalosť,“ spomínal Barnard po troch desaťročiach. „Ani nám nenapadlo priebeh operácie nafotiť.“ Ďalším pacientom, ktorý súhlasil s riskantným zákrokom, bol stomatológ Philip Blaiberg. Darcom bol tentoraz 24-ročný Clive Haupt, ktorého vytiahli z morských vĺn bez známok života. „Strávil som bezsennú noc premýšľaním. Išiel som do nemocnice veľmi skoro ráno a uistil som sa, že už nemôžem vyvolať reflexy, a operácia pokračovala,“ hovoril Barnard o jednej z najťažších chvíľ vo svojej chirurgickej praxi. Keďže darca bol černoch, v krajine zmietanej rasovými predsudkami rozvíril tento krok verejnú mienku. Pacient prežil až 563 dní a pocity vyjadril v knihe Pohľad na moje srdce.
Svetová tlač písala o veľkom úspechu medicíny. Blaiberga zobrazovala, ako pláva v mori, a písala aj o obnovenom sexuálnom živote s milovanou manželkou. Ukázalo sa, že to bola iba pozlátka. Politička Helen Suzmanová opísala scénu, ako Blaiberga zaniesli do vody, fotoreportéri urobili pár záberov a opatrovatelia vytiahli bezvládneho „plavca“ z vĺn, aby sa neutopil.
„Srdce sa spája so životom, smrťou, s láskou a dušou. Pre mňa ako lekára to nie je nič iné než pumpa,“ tvrdil Barnard. Bol i prvý, kto prišiel s myšlienkou heterotopickej transplantácie. Pri nej sa vlastné srdce pacienta neodstráni, ale k nemu sa paralelne pripojí srdce darcu. Barnard vykonal prvú takúto operáciu v roku 1974.
Slovenskí lekári boli medzi prvými
V roku 1968 uskutočnilo 64 chirurgických tímov v 24 krajinách 107 transplantácií. Väčšinou bez želaného úspechu. Viac ako tri mesiace prežila asi len tretina pacientov. Aj na Slovensku, na II. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského 9. júla 1968 lekársky tím pod vedením Karola Šišku a Ladislava Kuželu ako 24. na svete transplantoval srdce. Príjemcom bola 54-ročná žena, darcom o osem rokov mladší muž, ktorý sa zabil pri páde z balkóna. O tretej popoludní sa zvedaví novinári dozvedeli, že operácia sa podarila, ale už večer bolo všetko inak - pacientka zomrela. Úspešnejší bol pražský chirurg Pavel Firt. Pacient, do ktorého tela vložil cudzie srdce v posledný januárový deň roku 1984, žil až 13 rokov a zomrel na zlyhanie obličiek, ktoré boli preťažené dlhodobým užívaním liekov. Pooperačný život sa však predlžoval. Barnardov pacient Dirk van Zyl žil s cudzím srdcom 23 rokov. Na Slovensku sa na tento náročný chirurgický zákrok odhodlal tím pod vedením Viliama Fischera v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb až po troch desaťročiach, 21. marca 1998.
Stal sa celebritou
Z Barnarda sa stala hviezda. Stretával sa s princmi i kráľmi. Prijal ho aj pápež. V memoároch podčiarkuje vzťah s herečkou Ginou Lollobrigidou, s ktorou vraj prežil milostný románik. Medzi jeho blízkych priateľov patril herec Peter Sellers, ktorého trápilo srdce. V Guinnessovej knihe rekordov sa spomína Barnard ako človek, ktorý dostal od fanúšikov najviac listov. Napriek nespornému úspechu nebol poctený prestížnou Nobelovou cenou.
Časť verejnosti však bola pobúrená neprirodzeným zasahovaním do života pacienta i darcu. Ba našli sa kritici, ktorí vnímali odstránenie srdca ako vraždu. Ale už v septembri 1968 vydala lekárska komisia Harvardovej univerzity správu. Podľa nej je mozgová smrť nezvratná a odstránenie srdca na transplantáciu nemôže byť sankcionované. Napriek tomu sa o tomto etickom probléme dodnes vedú diskusie.
V septembri 1969 prišiel Christiaan Barnard do Československa. Zúčastnil sa na konferencii Prístrojová technika pre transplantácie a náhrady srdca, ktorá sa konala v Brne.
Vlastné srdce venoval trom ženám
Barnardovou slabosťou boli mladé dievčatá alebo dámy. Spomenuli sme slávnu herečku, ale v októbri 2016 americká kongresmanka Ann McLane Kusterová zverejnila, že počas pracovného obeda u poslanca Peta McCloskeyho ju - vtedy 23-ročnú - Barnard sexuálne obťažoval. Sám tvrdil, že k vitalite potrebuje človek šport, jeden-dva poháre červeného vína denne, olivový olej a najmä radosť zo sexu.
V roku 1948 sa oženil so zdravotnou sestrou Alettou Gertruidou Louwovou. Mal s ňou dcéru Deirdre a syna Andreho, ktorý išiel v otcových stopách. V čase najväčšej slávy sa tento pár rozpadol a krátko nato sa Barnard oženil znova. Jeho druhá manželka Barbara mala 19 rokov, čiže bola vo veku jeho syna. Napriek dvom synom aj toto manželstvo po 12 rokoch skrachovalo. Slávny lekár sa rozhodol vstúpiť do chomúta i tretí raz. To mal už 66 rokov a jeho manželka - modelka Karin Setzkornová - len 22. Napriek tomu splodil ďalšieho syna Armina a dcéru Laru, no aj toto nerovnovážne manželstvo pretrvalo opäť iba tucet rokov. „Najväčšia vďaka patrí mojej prvej žene, ktorá ma jednoducho milovala a s ktorou sme dodnes priatelia,“ vyjadril sa s odstupom rokov. „Moja druhá žena sa zamilovala nie do mňa, ale do mojej popularity. Tretia sa zaľúbila do mojej slávy a peňazí. Ale neviním ich.“
Veril v liek proti starobe
Po polstovke úspešných operácií srdca Barnard odišiel ako 61-ročný do dôchodku. Dôvodom bola dna, ktorá ho sužovala celé desaťročia a pre ktorú mu už prsty neslúžili tak, ako chirurg potrebuje. Veľkú pozornosť venoval starnutiu. Krém Glycel, ktorý propagoval, však Úrad pre potraviny a liečivá USA zakázal. Presťahoval sa do Švajčiarska, kde v Clinique la Praire radil pri omladzovacích terapiách. Úspešnejší bol pri založení nadácie, ktorá pomáha znevýhodneným deťom s chorobami srdca. „Mal som šťastie, že som urobil niečo, za čo si ma budú ľudia pamätať,“ povedal počas návštevy Bratislavy v roku 1995 a dodal: „Za svoj najväčší úspech však pokladám pomoc deťom s poruchami srdca.“
„Nikdy som nepochyboval, že moje skutky a rozhodnutia riadi akási vyššia sila,“ mienil. „Urobil som rozhodnutia, ktoré sa v danom momente javili ako úplne iracionálne, a neskôr sa ukázalo, že boli správne.“ Vyjadril sa aj k háklivej otázke eutanázie: „Ak lekár ani pri využití všetkých možností nie je schopný zabezpečiť pacientovi čo najhodnotnejší život, jeho povinnosťou je darovať mu dobrú smrť.“ A po tom, čo jeho syn Andre predávkovaný opiátmi spáchal samovraždu, neodsudzoval ani ľudí, ktorí sa rozhodli pre dobrovoľný odchod zo života. Tieto názory zhrnul v knihe Dobrý život, dobrá smrť.
FOTO V GALÉRII
Christiaan Barnard zomrel 2. septembra 2001 počas dovolenky v cyperskom letovisku Pafos. Podľa pitvy bol príčinou úmrtia ťažký astmatický záchvat.
Text: Jozef Sliacky
