Dušan Valent

Holičstvá zažívajú v posledných desiatich či dvadsiatich rokoch v mnohých európskych veľkomestách opätovný rozmach. Ich zašlá sláva sa však nevráti. Teda prinajmenšom dúfame. Nie, proti holičom nie sme vôbec zaujatí. Na mysli totiž máme ich zašlú slávu. Dávne časy, keď ste prišli k holičovi a ten vám nielenže ostrihal vlasy, stužil a vyformoval bradu, ale aj vytrhol boľavý zub, priložil pijavice, pustil žilou, vyvŕtal niekoľkocentimetrovú dieru do lebky a odrezal jednu z končatín. Alebo aj viaceré, keď bolo treba.
Verte či nie, takto to kedysi chodilo. Od dvanásteho až do osemnásteho storočia na starom kontinente existovala profesia či skôr remeslo „holiča chirurga“.
<h2>Kto nemohol za lekárom...</h2>
Navštíviť lekára, či presnejšie privolať lekára k&nbsp;sebe domov, bol začiatkom minulého tisícročia luxus. Mohli si ho dopriať len bohatí, čiže prevažne šľachtici a&nbsp;prípadne úspešní kupci. Vtedajší lekári, univerzitne vzdelaní a&nbsp;plynule hovoriaci po latinsky, sa zameriavali predovšetkým na vnútorné choroby, ich diagnostiku a&nbsp;predpisovanie liečiv. A&nbsp;často mali dojem, že chirurgické zákroky alebo akákoľvek starostlivosť o&nbsp;povrch tela boli podradnou činnosťou nehodnou študovaných „medikusov“. Hippokratova prísaha im praktizovanie chirurgie dokonca explicitne zakazovala: „Sám neuskutočním rez u&nbsp;nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v&nbsp;tomto odbore.“

Na koho sa teda mal obrátiť chudobný, prostý ľud, keď ho postihlo neustupujúce ochorenie? Dlho to fungovalo tak, že sa spoliehal na pomoc mníchov. Nie kvôli modlitbám, ale preto, že práve medzi mníchmi našli mnoho ľudí, ktorí mali ránhojičské zručnosti aj schopnosti vykonávať menšie chirurgické zásahy. To platilo do roku 1163, keď pápež Alexander III. deklaroval, že „prelievanie krvi“ je nezlučiteľné s&nbsp;posvätným poslaním mníšskej práce. Chirurgické povinnosti teda prevzala iná skupina ľudí, oddávna asociovaná so stredovekými mníchmi, pretože sa im starala o&nbsp;ich charakteristické účesy - tonzúry. Áno, boli to holiči.
<h2>Vzostup nového remesla</h2>
Predpokladalo sa, že práve holiči vďaka svojmu zručnému narábaniu s&nbsp;britvami sú najvhodnejší kandidáti, aby mníchov zastúpili v&nbsp;starostlivosti o&nbsp;chorých. Vznikla nová profesia, presnejšie, nové remeslo - remeslo holiča chirurga. Keď sa v&nbsp;stredoveku kláštory zhostili úlohy nemocníc, obzvlášť v&nbsp;Nemecku a&nbsp;vo Francúzsku, holiči chirurgovia venovali čoraz viac času medicínskym povinnostiam a&nbsp;starostlivosť o&nbsp;brady a&nbsp;vlasy ustupovala do úzadia.
Súčasťou holičskej rutiny sa okrem iného stalo púšťanie žilou, vypaľovanie rán, trhanie zubov a&nbsp;rôzne menšie operácie. Ale to nebolo zďaleka všetko. Holičom naďalej pribúdali ďalšie povinnosti. Klystíry, kúpele, prikladanie pijavíc, pôrodníctvo, amputácie. Dokonca trepanácie, čiže vŕtanie otvorov do lebečnej kosti, v&nbsp;snahe uľaviť ľuďom, ktorých sužovali nezvládateľné bolesti hlavy.
<h2>Na bojiskách</h2>
Keď mor počas 14. a&nbsp;15. storočia vyhubil tretinu či až polovicu európskej populácie, za obeť mu padla aj veľká časť vtedajších univerzitne vzdelaných lekárov. Lekárske povinnosti tak museli zastúpiť práve holiči chirurgovia. Ich postavenie miestami získavalo značnú prestíž. V&nbsp;roku 1371 napríklad francúzsky kráľ deklaroval svojho holiča za hlavu všetkých holičov a&nbsp;chirurgov v&nbsp;krajine.

Holiči chirurgovia našli obzvlášť veľké uplatnenie na bojovom poli, kde vykonávali niektoré z&nbsp;najkrvavejších chirurgických procedúr. Preslávili sa počas ťaženia anglického kráľa Henricha V. vo Francúzsku v&nbsp;roku 1415, ale aj počas tridsaťročnej vojny (1618 - 1648). Ba čo viac, holičom bol aj jeden z&nbsp;„otcov“ modernej chirurgie, Francúz Ambroise Paré (1510 - 1590). Preslávili ho početné inovácie v&nbsp;pôrodníctve a&nbsp;na bojovom boli, kde pri devastačných zraneniach a&nbsp;amputáciách končatín zaviedol podväzovanie ciev namiesto menej účinného a&nbsp;extrémne bolestivého olievania vriacim olejom. A&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade ho preslávila schopnosť neuveriteľne hladko oholiť zákazníka či pacienta.
Je to vskutku zvláštna predstava: tí istí ľudia, ktorí prakticky ako mäsiari pília končatiny roztrieštené delovými guľami, zašívajú rany, spod ktorých sa na svetlo sveta predierajú vnútornosti, si zároveň privyrábajú strihaním česaním a&nbsp;tvarovaním alebo farbením vlasov a&nbsp;brád. Och, a&nbsp;takisto čistením uší. Nezabúdajme na čistenie uší!
<h2>Všestranne zruční</h2>
„Robili prakticky všetko,“ hovorí historička Oxfordskej univerzity Margaret Pellingová. „Starali sa o&nbsp;kozmetické stránky tela, ale venovali sa aj veľkým zásahom do tela, ako boli amputácie, naprávanie vykĺbených končatín, vyrezávanie povrchových vredov.“ Holiči chirurgovia mali podľa Pellingovej zásadnú úlohu v&nbsp;liečbe syfilisu, starostlivosť, ktorú im univerzitne študovaní lekári ochotne prenechali.

Najčastejším úkonom holičov chirurgov bolo podľa britskej bádateľky púšťanie žilou. „Púšťanie žilou sa považovalo za základnú nevyhnutnosť na udržanie zdravia. Lekári ho však nikdy nevykonávali vlastnoručne. Ak ho považovali za potrebné, priviedli holiča chirurga, aby ho uskutočnil,“ hovorí Pellingová. „Bola to v&nbsp;tom čase celkom bežná vec.“
<h2>Zjednotenie</h2>
V&nbsp;roku 1540 došlo v&nbsp;Anglicku k&nbsp;zjednoteniu Chirurgického cechu s&nbsp;Holičskou spoločnosťou a&nbsp;v&nbsp;roku 1689 k&nbsp;založeniu Cechu holičov chirurgov s&nbsp;cieľom zaručiť vysoký štandard zručnosti formalizovaním a&nbsp;rozšírením výučby. Všestranní holiči a&nbsp;špecializovaní „praví“ chirurgovia začali spolupracovať napríklad tak, že holiči začínali ako učni „špecializovaných“ chirurgov.
Prelínanie oboch profesií najlepšie ilustruje fakt, že prakticky každý učeň chirurga začínal svoje štúdium osvojovaním holičských postupov. Vďaka tomu si dokázal zaistiť príjem skôr, ako sa plne vyučil vo svojej novej profesii. Aj v&nbsp;časoch, keď u&nbsp;holičov chirurgov holičská prax ustupovala do úzadia, zostávala vďačným zdrojom príjmov napríklad v&nbsp;období bez väčších vojnových konfliktov, ktoré ich za normálnych okolností hojne zásobovali pacientmi - počas samotných bojov, ale aj dlho po ich utíchnutí.
<h2>Napätie</h2>
Cesty holičov a&nbsp;chirurgov sa v&nbsp;Anglicku rozišli v&nbsp;roku 1744. Až počas 18. storočia sa však vzdelávanie chirurgov vymanilo prakticky z&nbsp;remeselnej sféry do tej medicínskej. Vo Francúzsku sa podobná situácia odohrala o&nbsp;rok skôr, keď vstúpil do platnosti zákon zakazujúci holičom praktizovať chirurgiu.

Podľa Margaret Pellingovej v&nbsp;spoločnostiach združujúcich chirurgov a&nbsp;holičov odjakživa panovalo väčšie či menšie napätie. „Vždy existovala malá elitná skupina špecializovaných chirurgov, ktorým sa nepáčilo, že ich spájali s&nbsp;profesiou, ktorú stelesňovali holiči. Namiesto toho títo chirurgovia chceli byť viac ako lekári,“ hovorí britská vedkyňa. Dodáva, že problém tkvel aj v&nbsp;tom, že v&nbsp;stredoveku sa zručnosti chirurga a&nbsp;holiča jednoducho výrazne prekrývali. „Takže chirurgovia sa neustále snažili odpútať od holičov, ale trvalo im to stáročia.“
<h2>Situácia v&nbsp;Uhorsku</h2>
Remeslo holiča chirurga je doložené predovšetkým vo Francúzsku, v&nbsp;Anglicku, Škandinávii a&nbsp;Nemecku. Aj na území dnešného Slovenska však od stredoveku až do 18. storočia stretávame rôznych „ránhojičov“, ktorí síce neboli univerzitne vzdelaní lekári, ale v&nbsp;rukách mali remeslo, ktorého súčasťou bola starostlivosť o&nbsp;zdravie vrátane operácií. A&nbsp;zároveň boli zdatnými holičmi.
Boli to felčiari a&nbsp;barbieri, ktorí sa združovali do spoločných cechov s&nbsp;kúpeľníkmi a&nbsp;lazobníkmi. Podobne ako v&nbsp;prípade ich západoeurópskych náprotivkov išlo o&nbsp;remeselne vyučených ľudí, ktorí boli vyskúšaní pred majstrami svojho odboru alebo, v&nbsp;neskorších storočiach, získali vzdelanie na školeniach nariadených štátnymi orgánmi.
Názov felčiar je odvodený z&nbsp;nemeckého slova Feldscherer - poľný, vojenský chirurg. V&nbsp;predspisovnej slovenčine sa používalo ako synonymum výrazu chirurg. Doklady z&nbsp;rozličných prameňov a&nbsp;storočí v každom prípade ukazujú, že felčiar vykonával aj prácu holiča.
<h2>Holič hojcom</h2>
Barbieri pracovali pôvodne v&nbsp;kúpeľoch. Výraz barbier kedysi znamenal viac-menej to isté čo dnes holič, ale zároveň sa používal ako synonymum pre „hojca“ či „ranára“. „Barbieri okrem svojej funkcie kúpeľníkov vykonávali chirurgické zákroky, odstraňovali kožné choroby, liečili povrchové rany, naprávali zlomeniny,“ píše slovenská jazykovedkyňa Elena Krasnovská. Ako príklad pripomína prameň z&nbsp;roku 1541, v&nbsp;ktorom sa píše: „Poranil som si nohu, ležím u&nbsp;barbiera.“

Liečiteľsko-chirurgickú činnosť barbiera potvrdzujú aj doklady zo 17. storočia. V&nbsp;jednom z&nbsp;prameňov z&nbsp;roku 1651 pochádzajúcom zo Zvolena sa môžeme dočítať, že „murárovi Hanesovi, ktorý vlani z&nbsp;mestského múru spadol a&nbsp;obe ruky si zlámal, doviedli na pomoc barbiera“. Barbieri v&nbsp;kúpeľoch vykonávali aj ďalšie aktivity súvisiace so zdravím, napríklad prikladali banky, púšťali žilou, podávali lieky a&nbsp;masti.
Aj Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836) spomína v&nbsp;románe René mládenca príhody a&nbsp;skúsenosti (1784 - 1785) barbiera (ako „bradyholca“): „Začudoval sa Van Stiphout, čo by taký tam chcel, či sa chorý dá oholiť, alebo nejakú vonkajšiu ranu ukáže, ktorú by tento zviazať musel, lebo s&nbsp;istotou vedel Van Stiphout, že existujú takí ľudia, ktorí okrem holenia brady aj vonkajšku obnaženého tela sa rozumejú, a&nbsp;tento bradyholec prácu farbiara i&nbsp;felčiara i&nbsp;lekára i&nbsp;lekárnika sám zvládal, a&nbsp;postaral sa o&nbsp;všetko, čo je na človeku nezdravé, a&nbsp;čo treba hojiť.“
&nbsp;
<h2>Pohroma</h2>
Stredoveká medicína mala ďaleko od medicíny založenej na systematických kontrolovaných štúdiách. Dnes by sme ju považovali za založenú na poverách. Vychádzala zo starogréckych lekárov a filozofov, podľa ktorých ľudské telo obsahovalo štyri základné telesné šťavy: žltú žlč, čiernu žlč, krv a hlien. Telesné šťavy sa spájali so štvoricou elementov: oheň, zem, vzduch a voda, ako aj so štvoricou ročných období: jar, leto, jeseň a zima. V stredoveku a ešte aj na začiatku novoveku sa prijímal názor, že narušenie rovnováhy medzi týmito štyrmi tekutinami je príčinou chorôb. Väčšina lekárov teda nemala potuchy, ako funguje ľudské telo ani ako vznikajú choroby. Kontrolované a systematické testovanie liečebných postupov a účinku liečiv neexistovalo. Lekári sa riadili len svojimi dojmami, ktoré často boli skresľujúce, a tak nezriedka pacientovi viac uškodila liečba lekárom ako choroba samotná.
<h2> Anglickí lekári nie sú doktormi?</h2>
Lekár Maroš Rudnay pre PLUS 7 DNÍ pripomína, že dávna prax chirurgov holičov zanechala stopy, ktoré v anglickom zdravotníctve trvajú dodnes. „V Anglicku a v krajinách jeho vplyvu lekári nemajú doktorát, ale titul MBBS či MBChB a podobné variácie,“ hovorí Rudnay. Tieto tituly v preklade znamenajú „bakalár medicíny a bakalár chirurgie“. „Aj v tom titule sa odráža rozdelenie na medicínu a chirurgiu,“ podotýka odborník. „Napriek tomu, že ich lekári nie sú doktori, ale bakalári, tak sa oslovujú ‚doktor‘. V chirurgických odboroch však existuje tradícia, že po získaní atestácie prestávajú používať oslovenie doktor a prechádzajú na Mr./Mrs./Ms., čiže pán/pani/slečna, ako hrdý odkaz na to, že kedysi chirurgovia neboli doktori... Až na to, že v súčasnosti technicky nie sú žiadni ich lekári doktormi.“