Do Ústavy USA, ktorá bola dovtedy symbolom občianskych slobôd, sa dostal dodatok XVIII, podľa ktorého nebolo možné produkovať, predávať, prevážať a piť alkohol. Od 16. januára 1920 mohli odsúdiť človeka prichyteného s drinkom. Ten, kto pálil pálenku, mohol ísť za mreže až na tri roky. Prohibícia však očakávané úspechy nepriniesla, skôr naopak. Toto sú dôvody.

Zakázané ovocie najlepšie chutí

Istého „prohibičného“ večera sa stretla skupina umelcov v nelegálnom klube Tony’s, medzi nimi ilustrátor a humorista Robert Benchley. Majiteľ Tony Soma lákal hostí nielen dobrou hudbou a dobrou talianskou stravou, ale aj výborným výberom alkoholu podozrivej kvality. Ten pochádzal od istého zubára falšujúceho recepty na lekársky špiritus. Benchley bol zarytý abstinent, pochádzal z výnimočne „suchej“ rodiny, riadil sa radami svojej matky. Keď sa všetci opíjali, on pil vodu a džús. Lenže rozhodol sa skúsiť, prečo je okolo pitia alkoholu toľko rozruchu. Počiatočná whisky s ľadom nebola najhoršia. A bola aj Robertovým prvým krokom k alkoholizmu. Nakoniec dospel k tomu, že v priebehu noci bol schopný navštíviť 38 klubov! Nelegálne pitie bývalo hlavnou zábavou večerov, patrilo k „bontónu“, tak ako prítomnosť na broadwayských predstaveniach. Z Benchleyho bol koncom 20. rokov už ťažký alkoholik, zomrel na zlyhanie orgánov a zápal pečene. Benchleyho syn Nathaniel neskôr povedal, že pokolenie rodičov sa jednoducho chcelo baviť. Zábavné bolo piť alkohol, zábavné bolo robiť si žarty zo zákazu. Nepatrilo sa však odmietnuť ponúknutý drink.