Reč je o Adamovi Matejkovi. Narodil sa v Paludzi 21. novembra 1905. Už od útleho detstva musel pomáhať na skromnom rodinnom gazdovstve. Pásol husi, svine, kravy, poslali ho slúžiť k bohatému gazdovi. Ničím sa nelíšil od rovesníkov rovnakého sociálneho postavenia. V škole pobudol tri roky, čo stačilo, aby sa naučil čítať, písať, počítať...

Z obuvníka herec

V GALÉRII si pozrite Adama Matejku v nezabudnuteľných rolách>>

Lákalo ho divadlo. To ochotnícke malo na Liptove dlhoročné a bohaté tradície. Dôležitejšie však bolo mať v rukách remeslo, ktoré prináša chlieb. Išiel do Vrbice, aby sa u tamojšieho šustra priučil obuvníckemu kumštu. Pre dedinčanov šil kapce a zároveň slúžil na veľkostatku. Inak sa nedalo, ak chcel prežiť. V krízovom medzivojnovom období sa pridal k tým Slovákom, ktorí dreli za tvrdú menu v uhoľných baniach v belgickom meste Liège. Prežil tam dva ťažké roky.

Medzi paludzskými ochotníkmi sa objavil už ako šestnásťročný. Debutoval v Urbánkovej hre Hriešnica, počas dlhých zimných večerov nacvičoval Bačovu i Hájnikovu ženu, Rozmarín... Ale až keď prekročil štyridsiatku, náhoda chcela, že sa dostal na dosky, ktoré vraj znamenajú svet.

Do Paludze často prichádzal režisér Ján Jamnický s manželkou Vilmou navštíviť strýka, paludzského evanjelického farára. Nemohol vynechať návštevu predstavenia miestnych ochotníkov, ktorí v roku 1948 nacvičili Stodolovu hru Čaj u pána senátora. Najviac ho zaujal Adam Matejka v postave Baltazára Slivku, prostého, obmedzeného obchodníka s rakvami, ktorého ctižiadostivá žena presvedčí, aby sa dal na politiku. Po predstavení sa pri ňom zastavil so slovami: „Adam, ty by si bol súci aj na veľké javisko! Nechceš to skúsiť? Keď bude najbližší konkurz, pošlem ti pozvánku.“

Jamnický slovo dodržal. V roku 1949 vzniklo Dedinské divadlo. Jeho úlohou bolo šíriť kultúru po slovenskom vidieku a propagovať združstevňovanie. „Na konkurze bol predsedom komisie Andrej Bagar,“ spomínal si na dôležitý krok v živote Adam Matejka. „V chodbe divadla bolo tak nafajčené, že by ste mohli aj sekeru zaťať do vzduchu. Pripravil som si úryvok z hry Čaj u pána senátora, ale keď som začal, uvedomil som si, že mi chýba na niektorých miestach ‚kontra‘. Keďže sa nik neozval, splietol som sa a v tú ranu som zabudol všetko, čo som mal povedať. Ukrutánsky som sa zahanbil a poďho dolu z javiska. Nepomohli ani Bagarove výzvy, aby som sa vrátil. Nakoniec ma predsa presvedčili, aby som dačo zaspieval. Spustil som Ja som bača veľmi starý, ale najskôr mi Bagar nakázal, aby som znázornil baču, ako smúti za ovečkami. No zahral som aj zaspieval. Nakoniec mi Bagar vraví: Stačí. Aké máš zamestnanie? - Prepytujem, šuster, hovorím. - Tak odteraz nebudeš obuvníkom, ale hercom.“

Desaťročie v Dedinskom divadle

V Dedinskom divadle začínali v tom čase mnohí herci, ktorí sa neskôr stali stálicami na našich najvýznamnejších scénach vrátane Slovenského národného divadla: Viera Strnisková, Leopold Haverl, Ivan Mistrík, Milan Kiš, Peter Gažo, Teodor Piovarči a mnohí ďalší.

Mal už 53 rokov, keď sa oženil. Spriaznenú dušu našiel v Alžbete Urbanovej. „Robila som na Okresnom národnom výbore v Kežmarku. Členovia Dedinského divadla u nás hrali divadlo. Potom bola zábava a tam sme sa spoznali. Moji známi mi povedali: To by bol muž pre teba. A stalo sa,“ spomínala. Adam Matejka v jednom rozhlasovom zábavnom programe spomenul príhodu, ktorá súvisela s jeho ženbou. Práve nakrúcali film, v ktorom hrala aj maďarská herečka. Po slovensky nevedela ani ťuk, a tak dala na „radu“ slovenských hercov, ktorí ju presvedčili, že pri predstavení sa povie po slovensky: „Teší ma, ty starý somár.“ Adam to zobral športovo, len sa opýtal, odkiaľ vie, že sa práve oženil.

Po desiatich rokoch Dedinské divadlo zaniklo. Adam Matejka to ešte jednu sezónu skúšal v Krajskom divadle v Trnave, ale v roku 1960 sa rozhodol vrátiť do Liptovského Mikuláša a k obuvníckemu remeslu. „S divadlom som sa rozišiel v dobrom preto, lebo manželku mám z Liptova a nechcela ísť za mnou do Trnavy. Nuž, vrátil som sa k remeslu. S filmom však pracujem ďalej a môj zamestnávateľ, družstvo Ďumbier, mi nerobí prekážky, ba naopak, podporuje ma v umeleckej tvorbe,“ spomínal.

Rodná Paludza sa dostala pod hladinu priehrady a tak sa pred Vianocami roku 1962 Matejkovci presťahovali do Liptovského Mikuláša, do domu na Bottovej ulici, čo dnes dokladá pamätná tabuľa. Matejka pokračoval v kariére ochotníckeho herca a ako bubeník oznamoval začiatok tradičných mikulášskych jarmokov.

Režiséri naňho nezabudli

Neupadol do zabudnutia a režiséri ho radi pozvali pred kameru, predovšetkým aby stvárnil svojské ľudové postavičky. Jeho filmografia je naozaj bohatá. Objavil sa vo viac ako stovke celovečerných a televíznych filmov a seriálov, čím sa nemôžu pochváliť ani mnohí profesionálni herci. Išlo o okrajové úlohy, ale vždy také, ktoré oživili dej a vniesli doň štipku zdravého humoru.

„Veľké postavy? Kdeže! To je pre školených, nie pre mňa,“ vyhlásil vôbec nie s pocitom krivdy. Poctivo napĺňal výrok ruského klasika, herca a režiséra Konštantína Sergejeviča Stanislavského: „Nie sú malí a veľkí herci, sú len malé a veľké roly.“

Napriek tomu, že Matejka dostal len menšie úlohy, zvládol ich s bravúrou veľkého herca a jeho postavičky sa stali nezabudnuteľnými. Hoci sa do pamäti zapísal najmä rolami, ktoré vylúdili úsmev, ba salvu smiechu, dokázal sa vžiť i do duše ľudí, ktorí prechádzali zložitým životným osudom spätým s dramatickými udalosťami. Príkladom môže byť Matejkova postava kostolníka v Barabášovom filme Pieseň o sivom holubovi.

Pred kamerou debutoval v roku 1953 vo filme Pole neorané v postave, ktorú mal doslova v krvi, ktorá akoby mu bola šitá na mieru - bol sluhom Vendelínom, dedinským bubeníkom. Z ďalších filmov spomeňme aspoň tie najznámejšie: Štyridsaťštyri, Dáždnik svätého Petra, Posledná bosorka, Statočný zlodej, Šťastie príde v nedeľu, Jánošík I - II, Ľalie poľné, Orlie pierko, Pacho, hybský zbojník, Nevera po slovensky… Z televízie najviac utkvel v pamäti v seriáloch Slovácko sa nesúdi a Sváko Ragan.

S Kronerom pred kamerou i na rybačke

V oscarovom filme Obchod na korze stvárnil Piťu báčiho po boku Jozefa Kronera, vedľa ktorého sa často pohyboval pred kamerou a s ktorým ho spájalo dlhoročné kamarátstvo i spoločná záľuba - rybárstvo. Teda ryby vraj chytal len Kroner a Matejka medzitým varil halušky alebo guláš a nalieval „hriatô“. S úctou si naňho ako na dobrého priateľa, ktorý nepokazil žiadnu zábavu, spomínali aj ďalší hereckí kolegovia, predovšetkým Liptáci - Ivan Rajniak, Ondriš Jariabek, Slavo Záhradník.

V GALÉRII si pozrite Adama Matejku v nezabudnuteľných rolách>>

Postavou malý, ale dušou, srdcom veľký muž. Tak sa ktosi vyjadril o Adamovi Matejkovi. S blížiacou sa osemdesiatkou ho začali sužovať choroby. Zomrel ako 82-ročný 21. apríla 1988, teda pred 35 rokmi. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia Miestny odbor Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši umiestnil na dome, v ktorom žil, pamätnú tabuľu.

Autor: Jozef Sliacky