Dušan Valent

Pred necelými stodvadsiatimi rokmi sa jednému nemeckému žrebcovi podaril kúsok, aký odvtedy nezopakoval žiadny iný kôň, a to ani ten najrýchlejší dostihový: zviera sa dostalo na titulné stránky novín po celom svete!

Kôň, neskôr známy ako Múdry Hans, počas verejného predvádzania aj odborného testovania javil intelektuálne schopnosti na úrovni deväťročného dieťaťa! A&nbsp;keďže on sám mal vtedy deväť rokov, niektorí s&nbsp;úžasom uvažovali, ako ďaleko to chlpáč dotiahne, ak sa naďalej bude rovnať svo­jim ľudským rovesníkom...

V&nbsp;roku 1904 sa reportáž o&nbsp;Múdrom Hansovi dostala aj na titulku prestížneho denníka New York Times. Text zviera predstavil ako koňa, ktorý „síce nehovorí, ale inak dokáže takmer všetko“. Reportér v&nbsp;úvode priznal, že keby šlo o&nbsp;výplod fantázie, príspevok by sa zaradil medzi tie najfantastickejšie fabulácie všetkých čias. No obsah článku je, prízvukoval, napriek zdanlivo neuveriteľným tvrdeniam skutočný. Autor takisto zdôraznil, že každé jedno tvrdenie vychádza z&nbsp;experimentov odbornej komisie alebo z&nbsp;pozorovaní jeho samého.

Reportér uviedol, že Hans s&nbsp;presnosťou jednotkára vypočítal najrôznejšie matematické príklady. A&nbsp;s&nbsp;bravúrnou presnosťou riešil rôzne ďalšie úlohy a&nbsp;zadania zamerané na pozorovacie schopnosti alebo logické uvažovanie. Namiesto slovnej odpovede však odpovedal dupaním kopyta. Ak mal napríklad zrátať päť plus tri, dupol kopytom osemkrát. A&nbsp;rovnako dobre mu išlo odrátavanie či násobenie a&nbsp;delenie. Pred očami amerického reportéra dokonca správne určil zvyšok pri delení sedmičky číslom tri. Novinár z&nbsp;New York Times takisto opísal, ako Hans pri verejnom vystúpení dostal za úlohu jedným dupnutím označiť, ak je predložená minca zlatá, dvojitým, ak je strieborná, trojitým, ak je medená. A&nbsp;on bez najmenšieho zaváhania všetky mince určil správne.

Reportáž na stránkach New York Times ďalej uviedla, že Hans dokázal pomocou kopyta divákom oznámiť, koľko je hodín, a&nbsp;správne odpovedal na otázku, aký je deň v&nbsp;týždni alebo aký mesiac v&nbsp;roku. Okrem toho sa majiteľ Hansa opýtal: „Ak ôsmy deň v&nbsp;mesiaci spadá na utorok, aký bude dátum budúci piatok?“ A&nbsp;kôň zase odpovedal správne! Bez problémov spočítaval ľudí a&nbsp;predmety okolo seba: či už išlo o&nbsp;počet mužov, alebo počet žien, prípadne počet dáždnikov v&nbsp;miestnosti. Skrátka... javil sa ako hotový zvierací génius. Nie každý však ochotne uveril v&nbsp;jeho mimoriadne schopnosti.

V&nbsp;čase, keď sa americký reportér zúčastnil na Hansovom predstavení, sa už zo žrebca stala naprieč celým Nemeckom dobre známa celebrita. Majiteľ Hansa dokonca predviedol samotnému cisárovi - na jeho výslovné želanie. Pri predvádzaní žrebcových schopností však nikdy nevyberal vstupné. Svoje aktivity považoval za osvetu: snažil sa verejnosť presvedčiť, že aj v&nbsp;hlave zvierat sa skrýva inteligencia podobná tej ľudskej.

Keďže geniálny kôň budil mimoriadnu pozornosť davov aj médií, zasiahol pruský minister školstva. Prikázal vytvoriť odbornú komisiu, ktorá mala údajnú genialitu Múdreho Hansa dôkladne preveriť. Vedením a&nbsp;zostavením komisie bol poverený profesor psychológie z&nbsp;Berlínskej univerzity Carl Stumpf. Za členov si vybral okrem iných riaditeľa pruského prírodovedného múzea, skúseného majiteľa cirkusu, mimoriadne pozorného dôstojníka kavalérie, uznávaného veterinára, niekoľko učiteľov a&nbsp;riaditeľa zoologickej záhrady. Hansove schopnosti spoločne preverili v&nbsp;septembri 1904.

Výsledok? Záver odborníkov znel: „Nevidíme najmenší náznak podvodu, majiteľ koňovi evidentne nijako nepomáha.“ Komisia vo svojej správe ďalej uviedla: „Hans úspešne riešil aj príklady, v&nbsp;ktorých mu zadávali úlohu iní ľudia než jeho majiteľ. Schopnosti žrebca budú teda zrejme pravé.“

Podľa záveru Stumpfovej komisie boli Hansove schopnosti výsledkom mimoriadnych vyučovacích metód jeho majiteľa. Tie napokon zodpovedali metódam používaným v&nbsp;pruských základných školách. Samozrejme, na rozdiel ľudských rovesníkov Hans nikdy nechodil do školy. No absolvoval regulárny „homeschooling“ - štvorročnú výučbu, ktorú mu doma poskytol jeho majiteľ Wilhelm von Osten, zhodou okolností bývalý učiteľ matematiky na miestnom gymnáziu.

Von Osten mal povesť starého podivína, ktorému bolo navyše srdečne jedno, čo si o&nbsp;ňom kto myslí. Každý deň v&nbsp;rovnakej hodine žrebca vytiahol zo stajne na oči počudovaných susedov, aby koňa verejne učil ako žiačika základnej školy pomocou rôznych školských pomôcok a&nbsp;tabule. Ak Hans odpovedal správne, vždy ho odmenil mrkvou alebo cukrom. Podľa jedného z&nbsp;prírodovedcov v&nbsp;radoch Stumpfovej komisie, ktorá Hansa testovala, „sa pánovi von Ostenovi podarilo Hansa vycvičiť práve vďaka tomu, že v&nbsp;ňom vypestoval túžbu po lahôdkach“.

Experimentmi Stumpfovej komisie sa však testovanie Múdreho Hansa neskončilo, a&nbsp;to z&nbsp;viacerých dôvodov. V&nbsp;prvom rade S­tu­mp­f s&nbsp;kolegami odporučil dodatočné pokusy, aby sa podarilo presne stanoviť, akú úroveň inteligencie dosahuje Múdry Hans. Niektorí svedkovia navyše odborníkov upozornili na viacero podozrivých skutočností. Napríklad na fakt, že Hans často dokázal odpovedať na von Ostenove otázky bez toho, aby ich jeho učiteľ vyslovil. Inými slovami, vyzeralo to, že Hans dokáže čítať v&nbsp;mysli svojho pána!

Dodatočným výskumom Stumpf poveril svojho asistenta Oskara Pfungsta. Vedcovi sa podarilo viacero pozoruhodných výsledkov. Tým azda najmimoriadnejším bola skutočnosť, že sa dokázal spriateliť s&nbsp;Hansom aj s&nbsp;jeho majiteľom. Von Osten bol totiž neslávne známy svojím výbušným temperamentom. A&nbsp;to isté platilo pre Hansa, ktorý patril medzi najhoršie ovládateľné kone široko-ďaleko. Vďaka náklonnosti zo strany koňa i&nbsp;jeho majiteľa mohol psychológ vykonať prakticky neobmedzené množstvo experimentov. A&nbsp;túto možnosť plne využil.

Pfungstove experimenty boli dôvtipnejšie než pokusy jeho predchodcov. Napríklad keď potvrdil staršie zistenie, že kôň dokáže odpovedať na otázky, ktoré mu kladú aj iní ľudia než von Osten, použil techniku, ktorá sa dnes vo vede nazýva dvojito zaslepený experiment. V&nbsp;prípade Hansa vyzeral dvojito zaslepený experiment tak, že každý z&nbsp;pýtajúcich sa vedel iba časť príkladu, ktorú Hansovi povedal - inými slovami, nielen respondent, ale aj pýtajúci sa bol „zaslepený“, lebo nepoznal odpoveď. Rozdiel bol dramatický: len čo pýtajúci sa nevedel správnu odpoveď, Hans dupal donekonečna...

A&nbsp;keď Oskar Pfungst začal meniť miesto, kde stáli osoby, ktoré Hansovi kládli otázky, dospel k&nbsp;dôležitému pozorovaniu: kôň správne odpovedal iba vtedy, keď pýtajúci sa stál pred ním. Ak otázku kládol človek stojaci za ním, čiže taký, na ktorého žrebec nevidel, Múdry Hans zrazu zďaleka nebol múdry ako predtým a&nbsp;tápal. Táto skutočnosť Pfungstovi naznačila, že žrebec využíva nejaký typ vizuálnej nápovede.

Pomocou dodatočných pozorovaní Pfungst zistil, že kľúčom k&nbsp;Hansovým ohromným „intelektuálnym výkonom“ sú neúmyselné a&nbsp;podvedomé pohyby pýtajúceho sa. Všimol si, že keď pýtajúci sa položil koňovi otázku, podvedome a&nbsp;takmer neznateľne sa naklonil dopredu. Na to Hans reagoval tak, že začal dupať kopytom. Keď počas vymenovávania možných odpovedí žrebec dosiahol správny počet úderov, nasledoval ďalší sotva badateľný pohyb na strane pýtajúceho sa - najčastejšie sa nevedome naklonil dopredu, ako keby Hansovi hovoril: „Áno, to je správna odpoveď, viac dupať nemusíš.“ A&nbsp;pozorný kôň s&nbsp;dupaním prestal.

Hans si očividne navykol, že za správnu odpoveď dostane maškrtu, preto sa naučil mimoriadne pozorne sledovať či už svojho majiteľa, alebo kohokoľvek, kto mu zadával úlohu.

Hráči pokeru týmto nebadaným, no veľavravným pohybom hovoria „tell“. Ide o&nbsp;podvedomú zmenu správania, ktorá signalizuje stav mysle dotyčnej osoby. Inými slovami, Oskar Pfungst pomocou svojich dôvtipných experimentov zistil, že Múdry Hans síce nemal matematické znalosti deväťročného dieťaťa, ale namiesto toho mal postreh hráča pokeru. Výskumník svoju hypotézu napokon verejne demonštroval, keď sa ujal úlohy Hansa a&nbsp;nechal 25 pokusných osôb, aby kládli otázky namiesto slávneho žrebca jemu osobne. Žiadny z&nbsp;účastníkov netušil, o&nbsp;čo v&nbsp;pokuse ide. A&nbsp;hoci si zúčastnení dobre uvedomovali, že ich Pfungst pozorne sleduje, aby na nich nejakým spôsobom rozpoznal správnu odpoveď, dvadsaťtri z&nbsp;nich sa napriek tomu svojimi pohybmi prezradilo. Paradoxne, všetci zúčastnení po experimente popierali, že by sa dopustili akýchkoľvek pohybov, ktoré mohli slúžiť ako nápoveda.

Von Ostena ctí, že na rozdiel od iných ľudí, ktorí lákajú davy na predvádzanie mimoriadnych schopností, ochotne spolupracoval s&nbsp;výskumníkmi. Na druhej strane, nemecký učiteľ bol veľmi tvrdohlavý a&nbsp;Pfungstovo vysvetlenie odmietol. Ba čo viac, zakázal ďalšie experimenty so svojím koňom a&nbsp;deklaroval, že výskumy podľa neho nedokázali dosiahnuť ich vytýčený cieľ. V&nbsp;skutočnosti tým však myslel svoj osobný cieľ, ktorým bolo potvrdenie jeho presvedčení o&nbsp;mimoriadnej inteligencii koní a&nbsp;iných zvierat. Konkrétne, von Osten veril, že kone sú schopné „vnútornej reči“ a&nbsp;ďalších komplexných mentálnych schopností vrátane matematiky.

Von Osten brázdil s&nbsp;Hansom Nemecko aj po tom, ako Pf­u­n­gst v&nbsp;roku 1907 publikoval svoje zistenia a&nbsp;naďalej udiveným divákom rečnil o&nbsp;mimoriadnom „konskom rozume“, ktorý vraj len málo zaostáva za tým ľudským. Každopádne nepokračoval v&nbsp;tom dlho, pretože o&nbsp;dva roky zomrel.

Nenápadné a&nbsp;nevedomé vplyvy experimentátora na objekt výskumu neskreslili len závery testovania Múdreho Hansa. V&nbsp;nasledujúcich desaťročiach sa ukázalo, že dokážu zásadne ovplyvniť výsledky aj psychologických a&nbsp;dokonca medicínskych výskumov zameraných na človeka: pozorovateľ (výskumník), ktorý pozná výsledok, o&nbsp;ňom môže subjektu poskytnúť nevedomé informácie alebo nadobúda sklon zaznamenávať výsledky, aké očakáva. Preto sa zlatým štandardom serióznych výskumov v&nbsp;psychológii aj medicíne stali dvojito zaslepené experimenty, v&nbsp;ktorých účastník výskumu i&nbsp;experimentátor sú „zaslepení“ a&nbsp;nemajú k&nbsp;dispozícii viac informácií, než je potrebné na vykonanie pokusu.

„Príklad Múdreho Hansa ukázal, aký kritický je dosah nenápadných vplyvov a&nbsp;pohybov pozorovateľa,“ konštatuje psychológ David Hothersall zo Štátnej univerzity v&nbsp;Ohiu. „Psychológovia si vďaka tomuto pozoruhodnému prípadu uvedomili, aké zásadne dôležité je predísť týmto vplyvom. Múdry Hans sa tak dodnes spomína v diskusiách hľadajúcich čo najobjektívnejšiu metodiku psychologických výskumov.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/tajomstvo-genialneho-kona-mudry-hans-pocital-matematicke-priklady-jednotku" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Zároveň existujú viaceré ďalšie prípady, keď ľudia nadhodnocovali schopnosti niektorých živočíchov. Azda najznámejším príkladom „efektu Múdreho Hansa“ sú slony v&nbsp;Thajsku, ktoré zdanlivo samostatne maľujú nádherné krajiny, kvety, podobizne iných slonov a&nbsp;dokonca autoportréty. V&nbsp;skutočnosti sa ukázalo, že zvieratá nemaľujú samostatne. Chovatelia sa naučili, ako pohybom rúk na uchu živočícha riadiť, ako slon pohybuje štetcom, ktorý drží v&nbsp;špičke chobota. Kritici upozorňujú aj na kruté, s&nbsp;týraním hraničiace metódy, pomocou ktorých chovatelia učia slony poslúchať ich príkazy tak, aby maľovali ich „umelecké diela“. Wilhelm von Osten by im zaiste odporučil mrkvu a&nbsp;cukor. Ktovie, či by postačili.