O krajinu Sovietov číhalo mnoho nepriateľov, buržuji, príslušníci niekdajších vykorisťovateľských tried, cárska inteligencia, kulaci, eseri, menševici, pravičiari, ľavičiari, anarchisti, zapredanci západných rozviedok... Nenávisť tých všetkých vyústila koncom roka 1934. Vtedy, presnejšie 1. decembra ráno, zastrelili v Smolnom v Leningrade Sergeja Mironoviča Kirova, jedného z najvyšších straníckych funkcionárov, Stalinovho miláčika. To už presiahlo všetku trpezlivosť súdruha Stalina.

 

Rýchlo k múru

V to osudové ráno si vrah vyčíhal Kirova v Smolnom, v paláci, odkiaľ v roku 1917 boľševici riadili revolúciu a potom v nej sídlil oblastný výbor komunistickej strany. Ešte v ten deň pricestoval do Leningradu - dnešného Petrohradu - Stalin s niekoľkými najvyššími funkcionármi. A hoci vrah Leonid Nikolajev tvrdil, že nik iný sa na vražde nepodieľal, Stalin neuveril. Nikomu neveril. To všetko určite spáchali triedni a jeho, Stalinovi, nepriatelia.

Vodca  ešte v ten deň vypracoval dekrét o mimoriadnych opatreniach. Umožňoval skrátiť vyšetrovanie teroristických prípadov na desať dní, vynášať rozsudok v neprítomnosti obžalovaných a hneď vykonať rozsudok smrti. Noviny už na druhý deň oznamovali, že Kirova zavraždil vrah, ktorého vyslali „nepriatelia robotníckej triedy“.

Kirovovu rakvu previezli osobitným vlakom z Leningradu do Moskvy a tam ju vystavili v dome odborov, aby sa ľud mohol rozlúčiť s ním. Potom sa s ním rozlúčili aj jeho najbližší spolubojovníci. Stalin pristúpil k rakve, naklonil sa a pobozkal mŕtveho na čelo. Dolu tvárou sa mu skotúľali slzy. Zašeptal: „Pokojne spi, my ťa pomstíme.“

PODOBNÝ OSUD Aj neskorší dlhoročný predseda sovietskej vlády Alexej Kosygin takmer prišiel o hlavu.
PODOBNÝ OSUD Aj neskorší dlhoročný predseda sovietskej vlády Alexej Kosygin takmer prišiel o hlavu.
Zdroj: PROFIMDIA

Lenin vyhlásil v januári 1918 cieľ „očistiť ruskú krajinu od všetkého škodlivého hmyzu“. Stalin sa v tomto smere činil. Posielal do gulagov vlnu za vlnou „škodlivého hmyzu“. Napríklad v rokoch 1929 - 1930 mnohomiliónovú riavu rozkulačených roľníkov, čiže takých, ktorí mali trochu viac rolí a dokázali ich aj obrábať. Atentát na Kirova hrozil rozpútať ďalší, možno ešte mohutnejší teror. Už v deň Kirovovho pohrebu (6. decembra) popravili v Leningrade 39 ľudí. Za dva mesiace od atentátu odsúdili 6 500 ľudí.

Predohra veľkého teroru

Stalin sa rozhodol využiť príležitosť a skoncovať so všetkými možnými i nemožnými úchylkármi a nepriateľmi. V celej krajine, ale najmä v Leningrade, ktorý bol ešte nedávno sídlom jeho politických oponentov. Bývalé hlavné mesto pustošili deportácie a popravy.

Kirovova vražda sa stala - ako píše Anya von Brenzen - „prológom rokov paranoje, polnočného búchania na dvere, denunciácií, pohonov na ‚nepriateľov ľudu‘ a masového vraždenia“. Nasledovali previerky členov strany. Lebo aj stranu bolo treba očistiť od „škodlivého hmyzu“. Vylúčili ich tisíce. A vylúčenie zo strany znamenalo stať sa občanom druhej triedy. V tom lepšom prípade. V tom horšom ich poslali do gulagu alebo rovno k múru. Na rad prišli i manželky významných straníckych pracovníkov. Podľa niektorých údajov za obeť padla azda aj štvrtina obyvateľov Leningradu. Podľa iných prameňov je to číslo premrštené. Leningradčania si šepkali, že je to Stalinova pomsta mestu, ktoré nenávidel.

BOLI VEĽKÍ KAMARÁTI Stalin a Kirov.
BOLI VEĽKÍ KAMARÁTI Stalin a Kirov.
Zdroj: PROFIMDIA

Od Kirovovej vraždy doň už nevkročil. O Leonidovi Nikolajevovi a jeho čine kolovali viaceré dohady. Písali o ňom, že bol smoliar, skrachovanec, márnomyseľný, že sa chcel tou vraždou presláviť podobne ako kedysi osnovatelia útokov na cára. Podľa iných údajov bol Kirov údajne milencom jeho ženy a Nikolajev sa chcel pomstiť. Kirov vraj bol sukničkár. Takže to bol dôvod na represálie, ktoré sa rozšírili po celej krajine a prerástli do obdobia najbrutálnejšieho teroru, ktorému prischlo pomenovanie obdobie veľkého teroru?

Pred bránami Leningradu

Keď v júni 1941 Hitler zaútočil na Sovietsky zväz, jeho vojská sa rýchlo hnali krajinou. Oveľa rýchlejšie ako v iných krajinách, ktoré predtým prepadol. Dňa 2. októbra führer preplnenému športovému palácu v Berlíne víťazoslávne oznamoval: „Za našimi vojskami sa dnes rozprestiera dvakrát také veľké územie, ako mala ríša v trid­siatom treťom roku, keď som prevzal jej vedenie. Hovorím o tom dnes, pretože teraz to môžem spokojne povedať - tento súper je už zlomený a nikdy sa už nepozbiera.“

Hitler bol fanfarón a situáciu poriadne prikrášlil. Vzdialenosť od hraníc k Leningradu, čo bolo približne 800 kilometrov, prekonali jeho vojská rýchlo, ale - aby sme použili dnešný výraz - s odretými ušami. Front sa roztiahol, ustupujúce sovietske vojská útočili zľava i sprava, Nemci museli na dobytých územiach ponechať časť svojich jednotiek, viazlo zásobovanie, bola opo­trebovaná vojenská technika... Nemecké vojská nemali dosť síl dobyť Leningrad. Niekoľkokrát sa o to pokúšali, ale sovietske sily a Leningradčania odolávali.

Dňa 8. septembra sa nemeckým vojskám podarilo zmocniť a upevniť postavenie na brehu Ladožského jazera. Červená armáda sa niekoľko ráz pokúšala dobyť stratené pozície, ale sa jej to nepodarilo. Leningrad bol po súši odrezaný od zvyšku krajiny.
Dvaja neústupčiví

Dni a týždne ubiehali. Raz útočili jedni, raz druhí. V septembri hrozilo, že Leningrad podľahne. Sovietskych veliteľov schytávala panika. Už sa zaoberali tým, ako zničiť najdôležitejšie budovy a objekty v meste a ako vyhodiť do vzduchu lode. Stalin poslal do Leningradu svojho najtvrdšieho generála Žukova. Historik Viktor Suvorov v knihe Beriem svoje slová späť píše o jeho účinkovaní: „Žukov operoval v Leningrade niečo vyše troch týždňov. A každý deň - popravy, popravy, popravy. A hrozby zastrelením všetkým, od veliteľov armád po radových vojakov.“

A Hitler ďalej velil - dopredu, dopredu. Tým, že dobyje Leningrad, nielenže pokorí druhé najväčšie sovietske mesto a navyše s rozsiahlym priemyslom, ale získa aj možnosť zaútočiť na Moskvu zo severu. No front sa nehýbal. Zostal tak na dlhé mesiace. Leningradčania boli vystavení častému ostreľovaniu a bombardovaniu. Hitler neuvoľnil zovretie. Znova prejavil krutosť dobyvateľa a nechal mesto umierať od hladu.

OBETE DVOCH DIKTÁTOROV Mŕtvoly sa váľali po uliciach.
OBETE DVOCH DIKTÁTOROV Mŕtvoly sa váľali po uliciach.
Zdroj: PROFIMDIA

Pred začiatkom blokády žilo v Leningrade vyše troch miliónov ľudí. Iba málu z nich sa podarilo evakuovať. Po blokáde zostalo v ňom asi len pol milióna. V meste postupne vypovedali služby, zásobovanie, pitná voda, nefungovala doprava, vypadol elektrický prúd, továrne nepracovali a obchody boli zatvorené alebo vyplienené. Obyvatelia celé hodiny čakali v mraze vo frontoch na stravné lístky, na chlieb. Jeho denné dávky sa neskôr znížili na 50 gramov, čo sú dva malé krajce. Neboli
zriedkavé ani prípady kanibalizmu. Aká-taká pomoc sa Leningradčanom dostávala len cez zamrznuté jazero.

Blokáda trvala 900 dní - ani jedna strana nechcela ustúpiť. Po­dľa niektorých údajov si vyžiadala 600-tisíc mŕtvych, podľa iných až 800-tisíc civilistov a vojakov. Harrison Salisbury, známy americký novinár a znalec dejín Sovietskeho zväzu, uvádza vo svojej knihe o blokáde dokonca 1,5 milióna obetí vrátane vojakov. Mnoho ľudí zahynulo počas evakuácie.

Nezničiteľný „škodlivý hmyz“

Jedného augustového dňa roku 1949 rodina vyprevádza v Leningrade straníckeho funkcionára Nikolaja A. Voznesenského do Moskvy. A rovno za súdruhom Stalinom. Chce Voznesenského ešte povýšiť? Ale veď on, Voznesenskij, má vysoké funkcie, skoro tie najvyššie. Je dokonca členom politbyra. Rodina sa lúči a netuší, že svojho príbuzného vidí posledný raz v živote.

Leningradskí funkcionári boli mladí, draví a bezohľadní a osvedčili svoje organizačné schopnosti už za vojny. Stalin si viacerých stiahol do funkcií do Moskvy. No časom sa mu zdali príliš draví a trúfalí. Utvrdzovali ho v tom aj jeho našepkávači, tí najhorší z najhorších v jeho blízkosti - Lavrentij Berija a Georgij Malenkov. A Leningrad vôbec je podozrivý. Prinajmenej od čias, keď straníckym tajomníkom tam bol Zinoviev, Stalinov úhlavný nepriateľ. Vypukne ďalší pohon na Leningrad.

V meste zatýkajú a zatýkajú. Vysokých i nižších funkcionárov. A oni sa ku všetkému priznávajú - že pripravovali stranícke sprisahanie, že vyvíjali protistranícku činnosť a dokonca že sa zapredali zahraničným špionážnym službám. Zatkli stovky leningradských komunistov, okolo dvetisíc ich vylúčili zo strany a vyhodili z práce. Represálie ovplyvnili život desaťtisícov nevinných. Tak sa v roku 1950 porátali so „škodlivým hmyzom“.No na rozdiel od predchádzajúcich procesov sa konali v utajení.

V septembri 1950 vyniesli rozsudok nad hlavnými obžalovanými. Historik Edvard S. Radzinskij o tom napísal: „Záver procesu bol fantazmagorický. Po vynesení rozsudkov smrti prehodila stráž cez odsúdencov biele rubáše, hodila si ich cez plece a odnášala ich cez celú súdnu sieň k východu. A za hodinu boli už všetci postrieľaní.“