Tip na článok
Antikvariát Steiner: Sídli v centre Bratislavy už 170 rokov.

Temná minulosť slovenského spisovateľa: Poslal Židov do koncentrákov kvôli majetkom?

Nové fakty odhaľujú, že Ľudo Ondrejov sa k židovským majetkom dostal prostredníctvom švagra

Galéria k článku (5 fotografií )
So švagrom pri chľaste: V oscarovom filme Obchod na korze sa arizácia dohodla tiež v rodine.
Antikvariát Steiner: Sídli v centre Bratislavy už 170 rokov.
Ľudo Ondrejov: Známy spisovateľ sa za vojny stal zlodejom.

O tom, že spisovateľ Ľudo Ondrejov počas vojny arizoval bratislavský antikva­riát Steiner, sa vie. V našom týždenníku sme priniesli aj informácie o tom, že nešlo o jediný prípad, keďy arizoval Židom majetok a tí potom zahynuli v plyne. Otázka je, ako sa Ondrejov ku kšeftom dostal. Nitky vedú cez spisovateľovu manželku, ktorá bola sestrou vysokého úradníka pri arizáciách. Švagor Ľuda Ondrejova bol veľké zviera a išlo vlastne o Obchod na korze v praxi - aj v slávnom filme švagor gardista dohodí židovský obchod Tónovi Brtkovi, ktorého hrá Jozef Kroner, a v známej scéne mu schľastaný hovorí, že vrana k vrane sadá. Špinavá kauza ukazuje, že korupcia je na Slovensku dlhodobý problém.

Vrana k vrane

„Aby sme si, švagríku, raz navždy vyrovnali účty... Vrana k vrane sadá a svoj k svojmu... Tono, nech sa prepadnem, áno, pre tvoje dobro som prišiel! Aj arizátorom som ťa ustanovil - cifixbomba! Tu máš dekrét! Teraz mi už veríš, hej?“

So švagrom pri chľaste: V oscarovom filme Obchod na korze sa arizácia dohodla tiež v rodine.
So švagrom pri chľaste: V oscarovom filme Obchod na korze sa arizácia dohodla tiež v rodine.
Archív

Uvedená scénka zaznamenáva opilecký večer u Tona Brtka, dedinčana, ktorému švagor a šéf gardistov dohodí kšeftík - arizáciu obchodu miestnej Židovky Lautmanovej. Áno, ide o preslávenú hlavnú scénu, ktorú v oscarovom filme Obchod na korze famózne zahral Jozef Kroner. Predlohou filmu bola poviedka Ladislava Grosmana, z ktorej pochádza citovaná scénka.

Vo filme je celý výjav ešte vulgárnejší, Brtko sa so švagrom gardistom spíjajú v spoločnosti manželiek, rozbíjajú štamperlíky a opitý švagor ho povzbudzuje: „Sme jedna rodina, rozumieš? Ak si teraz nenagazdujeme, tak ako Boh a vodca prikázali, tak potom kedy? To je služba vlasti, zapamätaj si! Pi! Sieg heil, sieg heil, sieg heil! No pozri, a on to teraz všetko vygrcá!“

Takto sa podľa umelcov u nás za fašizmu piekli kšefty. Ako to bolo v skutočnosti? Ukazuje sa, že veľmi podobne. V prípade spisovateľa Ľuda Ondrejova takmer ako cez kopirák. Nechýbal chľast, švagrík dohadzujúci kšeft a tragický záver.

Spisovateľ, zlodej, spolupáchateľ

Spisovateľ, o ktorom sa učia študenti na hodinách literatúry, vlastným menom Ľudovít Mistrík, je autorom kníh pre deti ako Zbojnícka mladosť či Jerguš Lapin. Bol známy bohém a pijan, manželka Oľga si s ním zrejme dosť užila. Bola mladšia, zosobášili sa v roku 1941 a mali dve deti.

Ľudo Ondrejov: Známy spisovateľ sa za vojny stal zlodejom.
Ľudo Ondrejov: Známy spisovateľ sa za vojny stal zlodejom.
Literárny archív - Slovenská národná knižnica

Počas vojny však nečakal Ondrejova len sobáš, ale aj nové možnosti. Po nástupe ľudáckeho režimu sa zaradil medzi umelcov, ktorí písali oslavné texty na Hlinkovu gardu, takisto arizoval bratislavský antikvariát Steiner. Obchod vzal právoplatným majiteľom a raz mesačne chodil vyprázdniť kasu. Následne 12. júna 1942 podpísal vyhlásenie, že v obchode už Židov nepotrebuje, a „ich odtransportovaním obchod ničím neutrpí a neutrpí ujmu zo stránky hospodárskej ani slovenský štát“. Počas deportácií sa také vyhlásenie rovnalo rozsudku smrti. Gardisti obratom vyhoveli a v plynovej komore zahynul Max Steiner aj Jozef Steiner s manželkou Margitou.

Ondrejov bol až dvojnásobný arizátor. Uchmatol si aj obchod majiteľa Bernáta Känzlera a veľká galantéria v centre mesta mu hodila podstatne viac. Napríklad len v roku 1943 z nej vytiahol 57-tisíc korún, čo bol vtedy majland. Ondrejov sa v spisoch sám hrdo označil za spisovateľa a opätovne sa zbavil židovského majiteľa. V lágri zahynula manželka Bernáta Känzlera Jolana aj dve mladé dcéry Alica a Rita.

Otázka je, ako sa ku kšeftom spisovateľ vlastne dostal. Podľa historika zo Slovenskej akadémie vied (SAV) Jána Hlavinku bol proces arizácií mimoriadne korupčný a dokonca oficiálne sa presadzoval politický klientelizmus. „Predtým, ako sa rozhodlo o tom, kto sa stane arizátorom tej-ktorej firmy, sa k uchádzačom oficiálne vyjadrovala Hlinkova strana a Hlinkova garda, pri ľuďoch nemeckej národnosti aj Deutsche Partei, teda išlo o systémový politický klientelizmus. Arizátorom sa, jednoducho, mal stať ten, kto mal z pohľadu režimu dobrý politický profil a odporúčali ho mocenské zložky. Popri tom sa však uplatnili aj iné formy korupcie - rodinkárstvo, úplatkárstvo, klasický klientelizmus.“

Brat a švagor

Pátranie nás priviedlo do podtatranskej dediny Vyšná Šuňava neďaleko Štrby. Kedysi šlo o samostatnú obec, dnes je súčasťou dediny Šuňava. Pred vyše sto rokmi sa tu narodila spisovateľova manželka Oľga. Oľga tiež písala knižky pre deti. Aj po sobáši ich podpisovala rodným priezviskom. Čiže Oľga Harmanová.

Oľga Harmanová: Spisovateľova manželka takisto písala knižky pre deti, zomrela mladá.
Oľga Harmanová: Spisovateľova manželka takisto písala knižky pre deti, zomrela mladá.
Literárny archív - Slovenská národná knižnica

Fakty z čias spred vyše storočia zachytávajú pôvodné archívne matriky. Tie sa nachádzajú vo Svite, kam spadala Šuňava. Ako nám odpovedali z tamojšieho matričného úradu: „V matričnom zväzku Knihy narodení obce Šuňava je zápis narodenia Oľgy Margity Harmanovej, narodenej 19. 1. 1907 vo Vyšnej Šuňave, ktorej rodičia boli Ján Harman a Božena, rodená Čobrdová.“ Nachádza sa tu aj zápis o narodení istého Viktora Harmana, ktorý sa narodil o dva roky prv. Pointa je, že mali rovnakých rodičov. „Z uvedeného vyplýva, že tieto osoby boli súrodenci,“ potvrdili nám na matričnom úrade.

Starší Oľgin brat nebol len tak hocikto. Vyznamenal sa práve počas arizácií – teda, inými slovami, počas kolosálnej a štátom riadenej lúpeže, keď sa rozkradli židovské majetky v hodnote miliónov korún. Kradlo sa všetko - obchody, podniky, ale aj oblečenie, bicykle, zariadenie bytov, na verejných aukciách sa za bagateľ predávali postele, paplóny aj spodná bielizeň po Židoch. Do nehoráznej zlodejčiny prebiehajúcej priamo počas genocídy boli zapletení ľudia od famílie prezidenta Jozefa Tisa po radových občanov. Dozor nad tým vykonával právnik Viktor Harman.

Viktor Harman: Spisovateľov švagor bol veľké zviera, podieľal sa na publikáciách o arizácii
Viktor Harman: Spisovateľov švagor bol veľké zviera, podieľal sa na publikáciách o arizácii
Peter Getting

Veľké zviera

Spisovateľov švagor pôsobil na vtedajšom Ústrednom hospodárskom úrade (ÚHÚ), ktorý zastrešoval arizácie. Úradu šéfoval nedoštudovaný právnik a chránenec Vojtecha Tuku Augustín Morávek, kráľ korupcie, ktorý ešte pred koncom vojny ušiel zo Slovenska. Harman tam bol veľké zviera, prednosta legislatívneho odboru a Morávkova pravá ruka - nacistický poradca pre riešenie židovskej otázky Dieter Wisliceny ho charakterizoval ako Morávkovho „absolútneho dôverníka“.

Aj Harman si hojne nakradol. Historik Ján Hlavinka ho uvádza ako príklad korupčného úradníka: „Išlo o arizáciu účastín významnej továrne na likéry Steiner a Löwy v Banskej Bystrici, ktoré Morávek priklepol svojim blízkym spolupracovníkom Viktorovi Harmanovi, Matejovi Kubasákovi, Gejzovi Zigovi a Ladislavovi Zimanovi. Všetci menovaní boli spoluzakladateľmi ÚHÚ.“

Ďalšie svedectvá sme našli v archíve Ústavu pamäti národa. Na Harmana totiž neskôr viedli spis eštebáci. V ňom uvádzajú, že za vojny žil na vysokej nohe, arizoval niekoľko obchodov naplnených tovarom, v Karlovej Vsi vlastnil veľkú vilu, v domácnosti mu slúžili štyria ľudia a po meste sa premával v aute s vlastným šoférom. Okrem toho vlastnil zlato, ktoré nakúpil zo získaných židovských obchodov. Po vojne vyviazol beztrestne, pracoval v advokátskej kancelárii a neskôr vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Kedy zomrel, sa nám nepodarilo zistiť.

Po vojne

Spisovateľova manželka Oľga zomrela krátko po vojne, mala iba vyše štyridsať. Nikdy sa už nedozvieme, akú úlohu zohrala v celom prípade. Možno aktívnu, možno, naopak, nie a kšeft so židovskými majetkami si dohodli muži sami.

Podobne ako švagor aj Ondrejov vyšiel zo špinavej kauzy dobre. Na sklonku vojny sa stihol zúčastniť na Slovenskom národnom povstaní, po vojne vstúpil do komunistickej strany a pracoval na povereníctve pre informácie. Druhýkrát sa oženil, zomrel v roku 1962. Bol súčasťou literatúry - bez toho, aby sa čo len slovkom spomenula jeho činnosť za vojny. Proti tomu musela protestovať až jedna z preživších obetí arizácie z rodiny Steinerovcov - Ondrejovovi totiž hodlala udeliť pamätnú medailu Národná banka Slovenska s podporou inštitúcií ako Matica slovenská či ministerstvá kultúry a školstva.

Prečítajte si tiež:

Korupcia naša každodenná

Mnoho ľudí si myslí, že dnešná korupcia je nebývalá. Je to pravda? Rozprávali sme sa s Petrom Šoltésom z Historického ústavu SAV, ktorý spolu s ďalšími historikmi skoncipoval knihu o fenoméne korupcie v našich končinách.

Je korupcia u nás novodobý fenomén?

Rôzne formy korupčného konania sa na Slovensku vyskytovali v každom období. Prirodzene, v stredoveku a ranom novoveku, keď boli úlohy štátu iné než dnes a zdroje, ktorými disponoval štát, boli neporovnateľne menšie, mala korupcia iné podoby než v súčasnosti. Byrokratizácia, ktorá viedla k vytvorenia armády štátnych, verejných a súkromných úradníkov, spôsobila enormný nárast výskytu úradníckej korupcie. No na to, aby bolo možné isté konanie posudzovať ako korupčné, musí byť v danom období v rozpore so zákonom. Situácia, keď si sudca pred pojednávaním pozve - jednotlivo - k sebe obe strany, aby ich vypočul, a tie prídu so súdkom vína, pečeným prasaťom, je z dnešného pohľadu úplatkárstvo, v 19. storočí to patrilo k dobrým zvykom a ucteniu váženej osoby. Rôzne podoby volebnej korupcie, kupovania úradov, nepotizmu - teda rodinkárstva - a klientelizmu sa až do 19. storočia neposudzovali ako protizákonné konanie, nanajvýš ich časť spoločnosti vnímala ako neetické, nemorálne.

V čom mala v minulosti korupcia spoločné rysy s tou dnešnou?

Korupcia má zvláštnu schopnosť veľmi rýchlo odhaliť slabiny spoločnosti a, takpovediac, zlaté bane a na tých miestach parazitovať. Keď v 19. storočí vznikali v Uhorsku prvé akciové spoločnosti, noviny písali o tom, že miesta v dozorných radách obsadzujú, ako by sme dnes povedali, „naši ľudia“. Rozsiahle štátne zákazky ako budovanie železničnej siete, regulácia riek, dodávky pre armádu a podobne sa zriedkakedy odohrali bez korupčného pozadia. So vznikom moderných politických strán sa objavil problém, ako financovať rozsiahly stranícky aparát, stranícku tlač, drahé predvolebné kampane. Bohatí oligarchovia stranám promptne poskytli kapitál, za ktorý si kúpili politický vplyv, obsadzovali mocenské pozície svojimi ľuďmi a cez nich získavali výhodu pred konkurenciou.

Ondrejov sa ku kšeftu v arizácii dostal prostredníctvom švagra. Aké sú špecifiká rodinkárstva?

Slovenská spoločnosť bola dlhodobo deformovaná tým, že jej elita bola početne veľmi slabá, preto často príbuzensky previazaná. Najlepšie si to človek uvedomí, keď si pozrie rodokmene národovcov, ale i politikov z medzivojnového obdobia. Na malom Slovensku navyše nebolo ťažké nájsť niekoho z rodiny alebo aspoň dediny, kto vedel veciam pomôcť, vybaviť teplé miesto, štátnu objednávku alebo arizačnú žiadosť. To platilo v čase prvej ČSR i vojnového slovenského štátu. Navyše si treba uvedomiť, že tradičná, predmoderná spoločnosť fungovala na dvoch princípoch - klientelizmus a rodinné vzťahy. Za komunizmu sa najmä v jeho záverečnej fáze systém rôznych väzieb a vzťahov potrebných na komfortné prežitie ešte zdokonalil. Do veľkej miery to platí i pre nami stále prežívaný postkomunizmus. V ňom sú osobné väzby často dôležitejšie ako zákony.

VIDEO Plus 7 Dní